Priznám sa bez mučenia. Som europeista. „Byrokratov“ v Bruseli pokladám za lepších od našich politikov práve preto, že sú to úradníci, a nie politické figúrky. S českým prezidentom Václavom Klausom preto vediem pre EÚ názorovú vojnu. Keď ma jeden z jeho najbližších spolupracovníkov nazval jedným z hlavných exponentov „europeizmu“ v Česku, neurazil som sa, skôr ma to potešilo. Ale zato som bol urazený, ba priam pobúrený, keď Klaus odmietol na Pražskom hrade vyvesiť vlajku Európskej únie – vraj kým bude prezidentom on, bude tam visieť iba tá česká. Rovnako som bol nespokojný s tým, že v Česku sa bude platiť eurom najskôr až päť rokov po Slovensku.
Musím sa priznať, že stačil týždeň v Dánsku, a ja som vo svojom europeistickom nadšení trochu poľavil. Dáni nie sú žiadni eurofederalisti, práve naopak. Za ten týždeň v Dánsku som nevidel jedinú vlajku Únie, zato stovky dánskych vlajok, ktoré v tej rovinatej a veternej krajine vešia na stožiar pred dom takmer každý tamojší našinec. V Dánsku neplatí euro, ale dánske koruny, čo syn Jakub vďačne privítal. Eurá mu totiž pripadajú nudné. Skoro na všetkých je nemecká orlica a pekné veru nie sú. Dánska koruna je zato krásna mena. Od noblesných staromilských bankoviek až po čarovné dierkované päť-, dvoj- a jednokoruny, ktoré si chcel silou-mocou priviezť aj domov – hoci si za ne bol mohol kúpiť ešte nejaké malé Lego. Dáni si tiež v rámci národnej hrdosti držia nielen svoju menu, ale aj svoje ceny – v priemere takmer za čokoľvek štyrikrát vyššie než na Slovensku a dvojnásobné aj voči tým nemeckým. Tak si zaisťujú, aby ich päťmiliónový štát osemdesiatmiliónové Nemecko nevykúpilo. A čo sa týka domov pri mori, majú na ten istý účel dokonca zvláštny „protinemecký zákon“ – Únia, neúnia.
To dánske európanstvo, hrdé a bez komplexov, sa mi zapáčilo. A donútilo ma premýšľať, či to s tými modrými únijnými vlajkami na každom rohu nepreháňame. Napokon, videl som ich na každom kroku aj v Moldavsku, kde vládnu komunisti a ktoré nebude v Únii ani o päťdesiat rokov.
.luboš Palata, Kodaň
Autor je redaktor Lidových novin.
Musím sa priznať, že stačil týždeň v Dánsku, a ja som vo svojom europeistickom nadšení trochu poľavil. Dáni nie sú žiadni eurofederalisti, práve naopak. Za ten týždeň v Dánsku som nevidel jedinú vlajku Únie, zato stovky dánskych vlajok, ktoré v tej rovinatej a veternej krajine vešia na stožiar pred dom takmer každý tamojší našinec. V Dánsku neplatí euro, ale dánske koruny, čo syn Jakub vďačne privítal. Eurá mu totiž pripadajú nudné. Skoro na všetkých je nemecká orlica a pekné veru nie sú. Dánska koruna je zato krásna mena. Od noblesných staromilských bankoviek až po čarovné dierkované päť-, dvoj- a jednokoruny, ktoré si chcel silou-mocou priviezť aj domov – hoci si za ne bol mohol kúpiť ešte nejaké malé Lego. Dáni si tiež v rámci národnej hrdosti držia nielen svoju menu, ale aj svoje ceny – v priemere takmer za čokoľvek štyrikrát vyššie než na Slovensku a dvojnásobné aj voči tým nemeckým. Tak si zaisťujú, aby ich päťmiliónový štát osemdesiatmiliónové Nemecko nevykúpilo. A čo sa týka domov pri mori, majú na ten istý účel dokonca zvláštny „protinemecký zákon“ – Únia, neúnia.
To dánske európanstvo, hrdé a bez komplexov, sa mi zapáčilo. A donútilo ma premýšľať, či to s tými modrými únijnými vlajkami na každom rohu nepreháňame. Napokon, videl som ich na každom kroku aj v Moldavsku, kde vládnu komunisti a ktoré nebude v Únii ani o päťdesiat rokov.
.luboš Palata, Kodaň
Autor je redaktor Lidových novin.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.