Joachim Gauck?

Celých 11 rokov snívali kresťanskí demokrati (CDU/CSU), ale najmä liberáli (FDP) o tom, ako raz spoločne prevezmú v Berlíne vládu, pošlú socialistov a Zelených do opozície, spravia potrebné reformy – a bude, ako nebolo. 

Minulý rok na jeseň sa ich sen konečne naplnil. Westerwelleho liberáli sa kúpali v radosti zo senzačného volebného výsledku a chystali sa na zásadnú premenu sociálneho štátu, kým Angela Merkel, ktorá predtým štyri roky až do sebazaprenia vyvažovala veľkokoaličné rozdiely medzi CDU a SPD, sa mohla stať konečne reformnou kancelárkou. Po trištvrte roku je však stredopravá vláda v morálnych troskách. Merkel vládne bez kompasu, Guido Westerwelle, ktorý si namiesto silného ekonomického rezortu vybral cestovateľský post ministra zahraničia, stratil kontrolu nad svojou stranou, a tak namiesto reforiem dominujú vláde ustavičné sebazničujúce konflikty. Biznis elita a médiá, ktoré si želali túto koalíciu, sú zhrozené a keby Merkelovej vláda teraz padla, málokto by písal smútočne ladené nekrológy. 

Lenže kresťanskí demokrati a liberáli to nechcú vzdať: ak v stredu vyše 1 200-členné volebné zhromaždenie zvolí po Horstovi Köhlerovi, ktorý predčasne opustil úrad, za nového prezidenta Christiana Wulffa (CDU), premiéra Dolného Saska, bude to pre umierajúcu vládu čosi ako život zachraňujúce umelé dýchanie.   

Väčšina Nemcov si však ako hlavu štátu želá Joachima Gaucka, kandidáta ľavice, charizmatického evanjelického pastora a východonemeckého Václava Havla. 

Katolík Christian Wulff to má objektívne ťažké: stelesňuje pravý opak vlastností, pre ktoré sa v Nemecku strhla „Gauckománia“. Nemá zaujímavý životný príbeh, ale kariéru straníckeho vojaka s veľkými ambíciami. Už ako 16-ročný  vstúpil do študentskej organizácie CDU a odvtedy smeroval nahor. Hoci v 90. rokoch prehral v Dolnom Sasku ako premiérsky kandidát dvoje volieb (proti Gerhardovi Schröderovi), opakovaný neúspech prežil, kandidoval aj tretíkrát a vyhral. Od roku 2003 tak vládne druhej najväčšej spolkovej krajine, pričom si nepočína najhoršie. Neváhal obhajovať nepopulárne škrty, zastavil narastanie dlhov a dlho kraľoval rebríčku najpopulárnejších nemeckých politikov. Novinári v ňom preto videli najväčšiu hrozbu pre šéfku CDU Angelu Merkelovú. Lenže Wulff pred časom oznámil, že mu chýba „bezpodmienečná vôľa na moc“ a zriekol sa kancelárskych ambícií. Podľa kuloárnych klebiet sa však vraj práve 50-ročný Wulff po Köhlerovej demisii prihlásil Merkelovej, že by rád robil prezidenta.  

Wulff by však bol nudným prezidentom. Je až príliš uhladený a obľubuje banálne a nekonfliktné frázy (prostredníctvom straníckeho videa teraz zvestoval, že je „dôležité sa zdravo stravovať a športovať“). Nie je to síce ideálny prezident pre Nemecko, ale určite pre Angelu Merkelovú.   

Joachim Gauck je už teraz fenomén. Mladí Nemci na Facebooku sú ním očarení, čomu Gauck podľa vlastných slov nerozumie, keďže o jeho minulosti toho veľa nevedia. Socialistom, ktorí utrpeli na jeseň historickú porážku, sa podaril jeho nomináciou geniálny ťah. Proti Gauckovi nedokáže nikto povedať krivé slovo, navyše, svojho času si ho ako prezidenta predstavovala aj bavorská CSU. Skupinka liberálov už teraz otvorene hovorí, že pri všetkej úcte nebudú voliť „svojho“ Wulffa,  ale východonemeckého hrdinu Gaucka. 

Gauckov životný príbeh nie je možno úplne strhujúci, ale nedá sa prehliadnuť. Vyrastal v dvoch diktatúrach, jeho otca Rusi zatkli a odvliekli na Sibír. Gauckova rodina mala v odmietaní nacizmu aj komunizmu jasno, aj preto nemohol mladý Joachim študovať vysnenú novinárčinu. Šiel na teológiu a stal sa pastorom, ktorý sa nebál verejne kritizovať východonemecký režim. Bol pod kontrolou tajnej služby Stasi, ktorá sa ho snažila zlanáriť na spoluprácu. On však povedal nie a keď prišla revolúcia, bolo celkom prirodzené, že stál na čele obrovských demonštrácií. Po kolapse komunizmu bol vymenovaný za predsedu úradu, ktorý má na starosti spracúvanie dokumentov Stasi (nikto mu nepovedal inak než „Gauckov úrad“). Pred desiatimi rokmi úrad opustil, odmietol však vstúpiť do politiky a naďalej prednášal verejné prejavy, ktoré tak miluje a ktorými tak fascinuje ľudí. Označuje sa za „ľavicového, liberálneho konzervatívca“, ale nikto mu to nevyčíta ako vtip. Gauck totiž to všetko v sebe naozaj trochu spája. Na jednej strane vie pichnúť do SDP, keď kritizuje snahy o väčšiu reguláciu ekonomiky, pretože kto chce „hospodárstvu ukradnúť slobodu, viac stratí, než získa“. Ďalej nadvihne obočie multikulturálnym Zeleným, keď vyhlási, že „máme štvrte s prílišným množstvom mnohých prisťahovalcov a s príliš málo kmeňovými Nemcami“. Poteší CDU a FDP, keď sa zastane doma nenávidenej vojny v Afganistane, následne ich trochu zmrazí, keď skritizuje veľký úsporný balíček ako sociálne nevyvážený. A vzápätí šokuje priznaním, že vždy sympatizoval s komunistickými hnutiami v Latinskej Amerike, pretože bojovali proti utláčaniu a za viac slobody. 

Keby niektoré z jeho vyhlásení predniesol iný politik, bol by z toho aspoň mierny škandál. Gauck sa však bez odporu vezie na vlne opojenia – v jeho prejavoch síce nie sú ukryté silné myšlienkové posolstvá, ale je v nich emócia a ľudskosť. 

Ak Merkelovej vláde v stredu niekoľko desiatok straníckych voliteľov odoprie poslušnosť, Nemcom možno padne vláda. Ale budú mať prezidenta s formátom a aurou.