Varšava bola za vojny centrom hneď dvoch legendárnych povstaní, nehovoriac o hrdinskej obrane mesta na počiatku druhej svetovej vojny. Povstanie vo varšavskom gete ide dodnes tak trochu mimo Poliakov aj Varšavčanov. Z geta nezostalo skoro nič, ťažko sa dajú predstaviť jeho obrysy a rozmery, dnes je tam celkom bezpohlavné sídlisko, uprostred ktorého je niekoľko pomníkov, a teraz sa stavia múzeum židovského povstania.
O vyše roka neskôr po zúfalom povstaní v židovskom gete, ktoré bolo v podstate najmä snahou dôstojne zomrieť, sa začalo poľské varšavské povstanie. S túžbou a nádejou zvíťaziť.
Sovieti stáli v to leto 1944 už na druhej strane Visly, na predmestí, ktoré sa pre nás Pražákov nazýva príjemne domácky Praga. A poľská podzemná Zemská armáda, po celú vojnu pretrvávajúce mohutné odbojové hnutie, chcela poľské hlavné mesto oslobodiť vlastnými silami. Aj preto, že Stalinov Sovietsky zväz pokladala za spojenca iba tak napoly. Moskva od septembra 1939 okupovala celú východnú polovicu predvojnového Poľska a vôbec sa ju nechystala obnovenému poľskému štátu vrátiť. Celé povstanie však bolo z vojenského hľadiska jednou veľkou tragickou chybou.
Povstalci napriek obrovskému hrdinstvu nakoniec po dvoch mesiacoch podľahli nacistom, Sovieti z druhého brehu na pomoc neprišli, v bojoch zahynulo okolo 120-tisíc civilistov (toľko, koľko zahynulo v bývalom Československu za celú vojnu), Varšava bola na rozkaz Hitlera zničená, poľský nekomunistický odboj takmer prestal existovať.
Lenže to by nesmeli byť Poliaci, aby aj tú najväčšiu porážku druhej svetovej vojny nepokladali vlastne za svoje víťazstvo. Okrem tých tabuliek hrdinov a obetí nacistického vyčíňania počas povstania, ktoré sú rozosiate po celom meste, obnovenom po vojne, vzniklo ešte veľkolepé Múzeum povstania. Dnes je to dvojitý pomník, jednak povstalcom a ich hrdinstvu a utrpeniu, a tiež nebohému prezidentovi Lechovi Kaczynskému, ktorý jeho výstavbu ešte ako primátor Varšavy presadil.
Agnieszka, o ktorej bola reč na začiatku, to múzeum miluje. Chodí sem niekoľkokrát ročne. „Konečne sa mi všetky tie pomníčky a tabuľky s menami prepojili do jedného veľkého príbehu,“ vraví zasnene. Ja na toto nadšenie ešte stále asi nie som dostatočný Poliak a neviem, či niekedy budem. Na mňa v tom naozaj nápadito, a ako sa dnes hovorí „multimediálne“, urobenom múzeu padla po čase tieseň. Bolo tam obrovské množstvo utrpenia, nešťastia, skazy a žiaľu, až som to ani ja, cynik zo zahraničného oddelenia novín, kde sú katastrofy a vojny celého sveta každodenným chlebom, nepredýchal.
Ešte celé hodiny po tom, čo som vyšiel zo šera múzea, ktoré nie náhodou zvnútra pripomína hrobku, na mňa doliehal všetok ten zmar. A trvalo celé dni, kým som sa zase začal radovať z krásnej starej Varšavy, postavenej po vojne nielen z trosiek, ale aj na hromadách mŕtvol státisícov Poliakov. Kým som si tu prestal pripadať ako na jednom veľkom citoríne, ktorým bola Varšava v zime 1945, keď ju konečne oslobodili od nacistov. A ktorým je vlastne dodnes. Ale možno sa na to dívam nesprávne, ako typický príslušník českého národa, ktorému pre jeho údajnú náchylnosť na zbabelé a nebojovné správanie Poliaci nepovedia inak ako „českí tchori“.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.