Posolstvo, ktoré by sme si mali pripomínať každé ráno, keď kukneme na seba do zrkadla. Žilo by sa nám lepšie. A plnšie. Nemali by sme tak „pekelne veľa problémov“. V tej knihe totiž nájdeme návod, ako sa to robí, aby sme boli, keby sme chceli, spotení od „celkom obyčajného“ šťastia. Jej autor je milovaný a dokáže milovať. Čo viac si človek ešte môže priať? Čo viac by si vôbec mohol priať? Sandro Milučký, mládenec obťažkaný viacerými diagnózami, a jeho mama Júlia Kunovská, výtvarníčka, nás vpustili do svojho zatvoreno-otvoreného sveta nesmierne autenticky. Tie veršíky, výroky a aforizmy sú vtipné, silné... Zvykneme knižky postihnutých ľudí vnímať ako sociálne projekty, s citom si ich prečítame, vzdychneme a vydýchneme si: Chvalabohu, že sa to nestalo mne! Tentoraz je to iné. Tentoraz si možno i s trochou závisti povieme: Môcť tak prežiť toľkú hĺbku, to by bolo! Sandrova slovná muzika má totiž občas až oscarowildovské rozmery. Napríklad: „Odkiaľ som? Odtiaľ, potiaľ, bohužiaľ.“ V doslove ku knihe Sandrova psychologička píše: „Občas rozmýšľam, aké by to bolo, keby všetky tie diagnózy neboli. (...) Ale myslím si, že niekto, kto tak miluje slová a hry s nimi, by bol aj tak básnikom.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.