Máloktorú z Tvojich predchodkýň som naozaj bral.
Komunistické kabinety spred roka 1989, to neboli vlády, ale združenia karieristov, ktorí s požehnaním Rusov išli cez mŕtvoly. To nešlo.
Aj prvá ponovembrová slovenská vláda komunistu Milana Čiča ich bola stále plná. Ani to nešlo.
Potom prišli slobodné voľby 1990, a s nimi prvý rok Mečiarovej vlády. To bol ešte federalista, reformy neboril, kričal na matičného nacionalistu Markuša a VPN neoznačoval za agentov Prahy. Ale bol čudný. Občas trucoval, občas sa stratil, občas kdekoho urazil. A už vtedy chorobne klamal. Keď jeho vládny tím odvolali, vydýchol som si.
Potom nastúpil Čarnogurský. Všeličo mu možno vyčítať, ale jeho vláda z rokov 1991 až 1992 bola zrejme najlepšia. Niežeby v nej neboli kreatúry typu Oberhausera, aj agenti ŠtB by sa v nej našli, ale bola to vláda, ktorá sa v dvoch smeroch držala takmer hrdinsky - napriek odporu slovenskej verejnosti presadila doteraz najväčšie zmeny, ktoré odstraňovali socializmus a budovali slobodnú spoločnosť, a napriek rastúcemu tlaku nacionalistov nenasadla na vlak populizmu. Bola to prvá slovenská vláda, ktorú sa dalo kritizovať, ale súčasne si ju aj vážiť.
Potom prišli ťažké časy. Dve Mečiarove vlády z rokov 1992 a 1994 (polročná Moravčíkova vláda medzi nimi bola ťažkým omylom opozície) nielenže nebolo možné akceptovať, tie vlády bolo potrebné poraziť. Vždy, keď je vo vládnej koalícii Mečiar a Slota, je to znamenie krízy. Aj vtedy bolo. Krízy mravov, ekonomiky, a podľa mňa aj celého národa.
Tieto dve megakrízy z polovice deväťdesiatych rokov si vyžiadali ťažkú daň, ktorú platíme dodnes. Vtedy sme si vyskúšali odstránenie poslanca, zmarenie referenda, únos, politickú vraždu, a predovšetkým kobercové rozkradnutie celého štátu. A práve vtedy všetci, aj vtedajšia opozícia, prijali za svoje, že bez intríg, hrubosti a podvodov sa tu vlastne ani nedá vládnuť.
Mečiarove vlády potom odišli, ale pachuť ostala. Ich nástupca, Mikuláš Dzurinda, bol pritom druhý najlepší premiér od roku 1989. Jeho vlády ozdravili chradnúce ekonomické prostredie, vrátili Slovensko na Západ, ale najmä - nahradili primitivizmus rozumom. Kto to nevidí, nič nevidí. Ale dodnes vidno aj odvrátenú stranu vtedajšieho vládnutia. Bol to Dzurinda, kto prijal porušovanie dohôd za svoju zbraň (takže napríklad Bugár sa s ním už nechce stretnúť medzi štyrmi očami a KDH ho označilo za vierolomného), ani za jeho vlád korupcia neustúpila dostatočne, len nabrala sofistikovanejšie podoby, a bol to zase iba on, kto prežil len vďaka poslancom, ktorí boli motivovaní inak, než vlastným presvedčením. Jeho dve vlády urobili pre Slovensko veľa dobrého, ale slušnosť to nebola.
O Ficovej vláde Ti písať nemusím. Kde je Mečiar so Slotom, tam je iba kríza. A žiadna úcta. Prijatím tých dvoch sa Fico dobrovoľne zadefinoval a nakoniec aj samoporazil. Žiadna škoda.
A teraz si tu Ty. Aká budeš?
Niektorí Ti už vymýšľajú mená. Vraj vláda rozpočtovej zodpovednosti. Niečo na tom bude, ale tipujem, že na väčšie šetrenie a efektivitu nenájdeš odvahu. Napokon, Iveta nie je Maggie.
Iní živia nádej, že budeš modernizačná. Nad tým sa smejem. Čo máš modernizovať? Cesty? Školy? Tradície? Či rovno myslenie? Možno sa mýlim, ale z rečí o modernizačnej vláde cítim snahu premeniť tradičné Slovensko na liberálne. Úsmevné.
Vieš, čo by stačilo mne? Keď budeš sebavedomá a pritom slušnejšia, než Tvoje predchodkyne. Nebuď poslušnou pákou Bruselu, ani predĺženou rukou našich lobistov. A nehľadaj skryté nástenky, ale otvorené riešenia. Buď vládou Slovenskej republiky.
Vtedy si Ťa budem vážiť.
Komunistické kabinety spred roka 1989, to neboli vlády, ale združenia karieristov, ktorí s požehnaním Rusov išli cez mŕtvoly. To nešlo.
Aj prvá ponovembrová slovenská vláda komunistu Milana Čiča ich bola stále plná. Ani to nešlo.
Potom prišli slobodné voľby 1990, a s nimi prvý rok Mečiarovej vlády. To bol ešte federalista, reformy neboril, kričal na matičného nacionalistu Markuša a VPN neoznačoval za agentov Prahy. Ale bol čudný. Občas trucoval, občas sa stratil, občas kdekoho urazil. A už vtedy chorobne klamal. Keď jeho vládny tím odvolali, vydýchol som si.
Potom nastúpil Čarnogurský. Všeličo mu možno vyčítať, ale jeho vláda z rokov 1991 až 1992 bola zrejme najlepšia. Niežeby v nej neboli kreatúry typu Oberhausera, aj agenti ŠtB by sa v nej našli, ale bola to vláda, ktorá sa v dvoch smeroch držala takmer hrdinsky - napriek odporu slovenskej verejnosti presadila doteraz najväčšie zmeny, ktoré odstraňovali socializmus a budovali slobodnú spoločnosť, a napriek rastúcemu tlaku nacionalistov nenasadla na vlak populizmu. Bola to prvá slovenská vláda, ktorú sa dalo kritizovať, ale súčasne si ju aj vážiť.
Potom prišli ťažké časy. Dve Mečiarove vlády z rokov 1992 a 1994 (polročná Moravčíkova vláda medzi nimi bola ťažkým omylom opozície) nielenže nebolo možné akceptovať, tie vlády bolo potrebné poraziť. Vždy, keď je vo vládnej koalícii Mečiar a Slota, je to znamenie krízy. Aj vtedy bolo. Krízy mravov, ekonomiky, a podľa mňa aj celého národa.
Tieto dve megakrízy z polovice deväťdesiatych rokov si vyžiadali ťažkú daň, ktorú platíme dodnes. Vtedy sme si vyskúšali odstránenie poslanca, zmarenie referenda, únos, politickú vraždu, a predovšetkým kobercové rozkradnutie celého štátu. A práve vtedy všetci, aj vtedajšia opozícia, prijali za svoje, že bez intríg, hrubosti a podvodov sa tu vlastne ani nedá vládnuť.
Mečiarove vlády potom odišli, ale pachuť ostala. Ich nástupca, Mikuláš Dzurinda, bol pritom druhý najlepší premiér od roku 1989. Jeho vlády ozdravili chradnúce ekonomické prostredie, vrátili Slovensko na Západ, ale najmä - nahradili primitivizmus rozumom. Kto to nevidí, nič nevidí. Ale dodnes vidno aj odvrátenú stranu vtedajšieho vládnutia. Bol to Dzurinda, kto prijal porušovanie dohôd za svoju zbraň (takže napríklad Bugár sa s ním už nechce stretnúť medzi štyrmi očami a KDH ho označilo za vierolomného), ani za jeho vlád korupcia neustúpila dostatočne, len nabrala sofistikovanejšie podoby, a bol to zase iba on, kto prežil len vďaka poslancom, ktorí boli motivovaní inak, než vlastným presvedčením. Jeho dve vlády urobili pre Slovensko veľa dobrého, ale slušnosť to nebola.
O Ficovej vláde Ti písať nemusím. Kde je Mečiar so Slotom, tam je iba kríza. A žiadna úcta. Prijatím tých dvoch sa Fico dobrovoľne zadefinoval a nakoniec aj samoporazil. Žiadna škoda.
A teraz si tu Ty. Aká budeš?
Niektorí Ti už vymýšľajú mená. Vraj vláda rozpočtovej zodpovednosti. Niečo na tom bude, ale tipujem, že na väčšie šetrenie a efektivitu nenájdeš odvahu. Napokon, Iveta nie je Maggie.
Iní živia nádej, že budeš modernizačná. Nad tým sa smejem. Čo máš modernizovať? Cesty? Školy? Tradície? Či rovno myslenie? Možno sa mýlim, ale z rečí o modernizačnej vláde cítim snahu premeniť tradičné Slovensko na liberálne. Úsmevné.
Vieš, čo by stačilo mne? Keď budeš sebavedomá a pritom slušnejšia, než Tvoje predchodkyne. Nebuď poslušnou pákou Bruselu, ani predĺženou rukou našich lobistov. A nehľadaj skryté nástenky, ale otvorené riešenia. Buď vládou Slovenskej republiky.
Vtedy si Ťa budem vážiť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.