Čo do osôb a obsadenia je vláda zmes politických veteránov a úplných nováčikov. Kým SDKÚ a KDH sú zastúpené svojím vrcholným vedením, vplyv SaS a Mostu v centre rozhodovania oslabuje, že Sulík a Bugár dali prednosť kreslám v NR SR. To, že v koalícii 2002 - 2006 by bolo menej konfliktov, keby vo vláde sedeli Hrušovský a Bugár, je špekulácia, avšak spomienka, ako sa Rusko ryl do vlády po roku v NR SR, napovedá, že nejde o detail. Silný je aj čerstvý príbeh z Česka: ODS radšej odovzdala TOP 09 ministerstvo financií (!), než aby Miroslav Kalousek zostal mimo vlády a robil "zlú krv". Generačný zlom (v zmysle skúsenostnom - ťažké figúry vs. politikou nedotknutí ľudia) vo vláde napovedá, že vývoj môže spieť k akémusi "užšiemu kabinetu" Radičová-Dzurinda-Mikloš-Figeľ-Lipšic, kde sa budú rodiť zásadné politické rozhodnutia.
Z princípu konfliktu záujmov je veľmi problematická skutočnosť, že až tri nominácie strany SaS sú viac či menej prepojené s biznisom. To je priveľa i na Slovensko, Radičová do toho ísť nemala. Nikto nikoho nepodozrieva, avšak ponúkať takú strelnicu opozícii "ficoidného" typu je hra s ohňom. Úlet Richarda Sulíka, ktorý pred dohodou s partnermi suverénne vytrúbil mená svojich kandidátov a potom sa opýtal, že čo je na tom zlého, "veď je to aj tak vec strany", je ďalším zo signálov, že organizovať rýchlokurzy pre svojich politikov by v SaS nemali len v oblasti rokovacieho poriadku a techniky hlasovania...
Čo sa týka politickej symbiózy a toľko vzývanej odbornej kompetencie, Radičovej vláda sa ukazuje slušne. Mikloš, Lipšic, Mihál, Jurzyca, azda aj Žitňanská sú to najlepšie, čo na ich posty existuje v slovenskej politike. Postava, ktorej vplyv je najväčším otáznikom, a drží azda kľúč k úspechu či zlyhaniu celej vlády, je Mikuláš Dzurinda. Na jednej strane je zrejmé, že lepšia kvalifikácia na post ministra zahraničných vecí, než osem rokov vo funkcii premiéra, neexistuje. Rovnako jasné sú však aj zápory expremiéra. Po prvé, étos slušnejšej a protikorupčnej vlády, ktorá prichádza vymiesť chliev po Ficovi a obnoviť otrasenú dôveru v politiku, jeho nominácia ironizuje, ak nie rovno pošliapava. Po druhé, napriek tomu, že ako člen vlády by nemal mať motiváciu vytvárať v SDKÚ akési druhé mocenské centrum, už samotný fakt, že ako minister bude stranícky nadriadený vlastnej premiérky, zakladá obskúrne vzťahy i scenáre. Predstavme si takto, že v rezorte zahraničia sa stane čosi nekalého a Radičová v duchu "nulovej tolerancie", ku ktorej sa prihlásila, by mala navrhnúť odvolanie ministra. A na to zasadne prezídium SDKÚ, ktoré zvolá Dzurinda s akýmsi protinávrhom... Radičovej výrok, že "ja si neberiem do vlády celú stranu, výkonná politika stojí na poslaneckom klube a členoch vlády" naznačuje, že problém svojho neštandardného postavenia celkom nedoceňuje.
Z princípu konfliktu záujmov je veľmi problematická skutočnosť, že až tri nominácie strany SaS sú viac či menej prepojené s biznisom. To je priveľa i na Slovensko, Radičová do toho ísť nemala. Nikto nikoho nepodozrieva, avšak ponúkať takú strelnicu opozícii "ficoidného" typu je hra s ohňom. Úlet Richarda Sulíka, ktorý pred dohodou s partnermi suverénne vytrúbil mená svojich kandidátov a potom sa opýtal, že čo je na tom zlého, "veď je to aj tak vec strany", je ďalším zo signálov, že organizovať rýchlokurzy pre svojich politikov by v SaS nemali len v oblasti rokovacieho poriadku a techniky hlasovania...
Čo sa týka politickej symbiózy a toľko vzývanej odbornej kompetencie, Radičovej vláda sa ukazuje slušne. Mikloš, Lipšic, Mihál, Jurzyca, azda aj Žitňanská sú to najlepšie, čo na ich posty existuje v slovenskej politike. Postava, ktorej vplyv je najväčším otáznikom, a drží azda kľúč k úspechu či zlyhaniu celej vlády, je Mikuláš Dzurinda. Na jednej strane je zrejmé, že lepšia kvalifikácia na post ministra zahraničných vecí, než osem rokov vo funkcii premiéra, neexistuje. Rovnako jasné sú však aj zápory expremiéra. Po prvé, étos slušnejšej a protikorupčnej vlády, ktorá prichádza vymiesť chliev po Ficovi a obnoviť otrasenú dôveru v politiku, jeho nominácia ironizuje, ak nie rovno pošliapava. Po druhé, napriek tomu, že ako člen vlády by nemal mať motiváciu vytvárať v SDKÚ akési druhé mocenské centrum, už samotný fakt, že ako minister bude stranícky nadriadený vlastnej premiérky, zakladá obskúrne vzťahy i scenáre. Predstavme si takto, že v rezorte zahraničia sa stane čosi nekalého a Radičová v duchu "nulovej tolerancie", ku ktorej sa prihlásila, by mala navrhnúť odvolanie ministra. A na to zasadne prezídium SDKÚ, ktoré zvolá Dzurinda s akýmsi protinávrhom... Radičovej výrok, že "ja si neberiem do vlády celú stranu, výkonná politika stojí na poslaneckom klube a členoch vlády" naznačuje, že problém svojho neštandardného postavenia celkom nedoceňuje.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.