Mnohými vonkajšími znakmi pripomína tento prípad práve obdobie sovietsko-amerického súboja a tajných agentov na oboch stranách, a to nielen obrovským záberom, ale aj používanými spôsobmi: zadržaní muži a ženy komunikovali klasickými utajenými metódami, vrátane kódovaných rádiosignálov, odovzdávali si nielen kódované správy cez webstránky, ale aj odkazy písané neviditeľným atramentom a s riadiacimi dôstojníkmi sa dohovárali heslami ako vystrihnutými z Jamesa Bonda. Rozdiel oproti studenej vojne bol, že vo väčšine prípadov išlo tentoraz o manželské dvojice – jediný zaznamenaný prípad práce manželskej dvojice pre sovietsku tajnú službu bola počas studenej vojny špionáž manželov Rosenbergerovcov, komunistov, ktorí boli v roku 1953 za odovzdanie informácií o americkej atómovej bombe aj popravení. U teraz zadržaných sa našli väčšie obnosy hotovosti, falošné dokumenty a viac ako sto kódovaných správ medzi členmi zoskupenia. Ich úlohou podľa týchto správ bolo usadiť sa v Spojených štátoch, získavať kontakty na užitočných miestach, zhromažďovať informácie a časom získavať dôležité informačné zdroje.
Základné parametre tejto špionážnej siete sú však aj tak v dnešnom svete trochu nejasné. Obrovská skupina desiatich ľudí (a okolo nej ďalšie kontaktné osoby, veľké množstvo peňazí a zložitá logistika) a takisto dĺžka ich misie – miestami trvajúca až desať rokov – kontrastuje s nejasne definovanými úlohami a s tým, čo zatiaľ vyzerá ako veľmi plytký dopad na reálnu americkú bezpečnosť: títo agenti žili bežnými životmi bežných Američanov a okrem tajomnej komunikácie medzi sebou a zmenených identít nie je jasné, čo vlastne pre svoju ruskú vlasť v skutočnosti dokázali vypátrať. Samotné zadanie by sa zrejme spresňovalo do dvoch tradičných oblastí – do vojenskej a priemyselnej špionáže. Z prvých správ však neprenikli žiadne informácie o tom, že by ruskí agenti dokázali vybudovať efektívne kontakty v niektorej z týchto oblastí. Navyše, v dnešnej ére neporovnateľne väčšej otvorenosti medzi oboma krajinami, dostupnosti mnohých dát z otvorených zdrojov a tiež možností využitia inej techniky (napríklad satelitov na odpočúvanie) vyzerá vydržiavanie obrovskej siete ľudí v okolí New Yorku, Washingtonu a Bostonu ako čisté plytvanie peniazmi. O tom, že Američania zrejme veľkú praktickú škodu neutrpeli, svedčia aj prvé obvinenia, ktoré boli nie zo špionáže, ale z toho, že väčšina z obvinených žila v Spojených štátoch pod falošnou identitou, na základe falošných údajov a ako agenti cudzej vlády. Pre porovnanie: v roku 2001 odhalili Američania Roberta Hanssena, dvojitého agenta, ktorý ako zamestnanec FBI pracoval vyše dvadsať rokov pre sovietsku a neskôr ruskú tajnú službu a ktorý Moskve vyzradil viaceré dôverné informácie vrátane tajných dokumentov, bezpečnostných kódov a tiež mien a identít amerických špiónov v Rusku; Hanssen dostal za svoju špionáž v prospech Ruska doživotie. Pár rokov predtým odhalený Aldrich Ames zo CIA zasa odtajnil Sovietom viacerých amerických špiónov a desať z nich bolo aj popravených. Nikto z tejto novoodhalenej siete nič porovnateľné nedokázal a nespôsobil.
Špionážny prípad je však napriek tomu dobrým pripomenutím toho, že aj po skončení studenej vojny záujmy jednotlivých krajín a zoskupení nemiznú. Britská tajná služba MI5 pred časom varovala, že ruská a čínska špionáž je stále reálnou hrozbou pre Veľkú Britániu (mediálne najpríťažlivejšia zo zadržaných, Anna Chapman, pôvodným menom Kuščenko, je držiteľkou britského pasu, čo Britov viedlo k vlastnému samostatnému vyšetrovaniu celého prípadu). Siete agentov, ktorí „iba“ fungujú v domácom prostredí západných krajín a budujú si kontakty, sú konceptom takzvaných spiacich agentov, ktorých je možné v prípade potreby aktivovať ku konkrétnej akcii. A to platí samozrejme nielen pre Spojené štáty a Veľkú Britániu.
Základné parametre tejto špionážnej siete sú však aj tak v dnešnom svete trochu nejasné. Obrovská skupina desiatich ľudí (a okolo nej ďalšie kontaktné osoby, veľké množstvo peňazí a zložitá logistika) a takisto dĺžka ich misie – miestami trvajúca až desať rokov – kontrastuje s nejasne definovanými úlohami a s tým, čo zatiaľ vyzerá ako veľmi plytký dopad na reálnu americkú bezpečnosť: títo agenti žili bežnými životmi bežných Američanov a okrem tajomnej komunikácie medzi sebou a zmenených identít nie je jasné, čo vlastne pre svoju ruskú vlasť v skutočnosti dokázali vypátrať. Samotné zadanie by sa zrejme spresňovalo do dvoch tradičných oblastí – do vojenskej a priemyselnej špionáže. Z prvých správ však neprenikli žiadne informácie o tom, že by ruskí agenti dokázali vybudovať efektívne kontakty v niektorej z týchto oblastí. Navyše, v dnešnej ére neporovnateľne väčšej otvorenosti medzi oboma krajinami, dostupnosti mnohých dát z otvorených zdrojov a tiež možností využitia inej techniky (napríklad satelitov na odpočúvanie) vyzerá vydržiavanie obrovskej siete ľudí v okolí New Yorku, Washingtonu a Bostonu ako čisté plytvanie peniazmi. O tom, že Američania zrejme veľkú praktickú škodu neutrpeli, svedčia aj prvé obvinenia, ktoré boli nie zo špionáže, ale z toho, že väčšina z obvinených žila v Spojených štátoch pod falošnou identitou, na základe falošných údajov a ako agenti cudzej vlády. Pre porovnanie: v roku 2001 odhalili Američania Roberta Hanssena, dvojitého agenta, ktorý ako zamestnanec FBI pracoval vyše dvadsať rokov pre sovietsku a neskôr ruskú tajnú službu a ktorý Moskve vyzradil viaceré dôverné informácie vrátane tajných dokumentov, bezpečnostných kódov a tiež mien a identít amerických špiónov v Rusku; Hanssen dostal za svoju špionáž v prospech Ruska doživotie. Pár rokov predtým odhalený Aldrich Ames zo CIA zasa odtajnil Sovietom viacerých amerických špiónov a desať z nich bolo aj popravených. Nikto z tejto novoodhalenej siete nič porovnateľné nedokázal a nespôsobil.
Špionážny prípad je však napriek tomu dobrým pripomenutím toho, že aj po skončení studenej vojny záujmy jednotlivých krajín a zoskupení nemiznú. Britská tajná služba MI5 pred časom varovala, že ruská a čínska špionáž je stále reálnou hrozbou pre Veľkú Britániu (mediálne najpríťažlivejšia zo zadržaných, Anna Chapman, pôvodným menom Kuščenko, je držiteľkou britského pasu, čo Britov viedlo k vlastnému samostatnému vyšetrovaniu celého prípadu). Siete agentov, ktorí „iba“ fungujú v domácom prostredí západných krajín a budujú si kontakty, sú konceptom takzvaných spiacich agentov, ktorých je možné v prípade potreby aktivovať ku konkrétnej akcii. A to platí samozrejme nielen pre Spojené štáty a Veľkú Britániu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.