Ja vlakom chodievam a po strednej Európe, dokonca čoraz viac. Nielenže tým ušetrím dosť peňazí, lebo aj low-cost letenka, ak sa potrebujete dostať niekam zo dňa na deň, vás vyjde stále o dosť drahšie ako vlak. Ale hlavne ušetrím čas a nervy a do miest, kam sa potrebujem dostať, sa dostanem nielen lacnejšie, ale aj pohodlnejšie - a predstavte si, rýchlejšie. Niežeby vlaky po tej našej strednej Európe chodili nejakou závratnou rýchlosťou, tých rýchlostných koridorov tu máme asi ako diaľnic a na skutočné rýchlovlaky typu TGV si budem musieť asi do dôchodku počkať, ale je tu jedna vychytávka. Volá sa to nočný lôžkový vlak. V tých vašich slovenských eurách stojí o jednu-dve desiatky viac než normálny, ale je to úžasný vynález.
Večer v Prahe zaspíte a ráno sa prebudíte v meste, kam ste mali namierené. Vďaka prezieravosti cisára pána, ktorý tie nádražia postavil, navyše rovno v centre mesta, čo je oproti letiskám umiestneným niekde v Horných Dolných nezanedbateľná výhoda.
Dnes je už veľká časť tých lôžkových vozňov prestavaná na západné, teda únijné štandardy, takže napríklad v kupé eurocity lôžkového vozňa, čo chodieva medzi Berlínom a Budapešťou, si pripadáte ako v tej najluxusnejšej triede aeroliniek, akú s pompou ponúkajú iba tým najbohatším ľuďom sveta v tých najnovších airbusoch napríklad také aerolínie Emirates. Keď cestujete medzi Budapešťou a Prahou, ten istý pôžitok vrátane kúpeľne, studeného piva a filmu z notebooku si môžete dopriať za pár desiatok eur.
Kým nebola EÚ rozšírená na východ a kým nebol Schengen, mali však lôžkové vozne oproti lietadlám zásadnú nevýhodu menom hranice. Na tých vás z toho báječného spánku vytrhli, a keď ste šli do Budapešti, tak hneď štyrikrát. Najskôr českí, potom slovenskí pohraničníci, a potom zase slovenskí a ešte raz maďarskí. Takže o nejakom poriadnom vyspatí nemohlo byť ani reči. A to už nespomínam, že občas sa vyskytli aj snaživí colníci s pocitom, že najlepšie bude obrátiť vaše kupé hore nohami, prehľadať vám nielen veci, ale aj všemožné pašerácke skrýše.
Teraz už ani sprievodcovia nechodia. Lístok aj miestenku odovzdáte šéfovi vášho lôžkového vozňa, ten ju potom ukazuje sprievodcom všetkých štátov, ktorými prechádzate, a vy si pokojne spíte. Jediné, čo vám azda ešte trochu môže narušiť spánok, je kvalita koľajníc - napríklad medzi českou hranicou a Katowicami by s tým mali niečo urobiť, tak to škrípalo a hrmotalo, že ma to na chvíľu zobudilo. No aj tak som bol pred ôsmou ráno na Hlavnom nádraží vo Varšave, v samom centre českej metropoly a stokrát odpočinutejší ako pred štrnástimi dňami. Vtedy som totiž ráno letel - vstával som o pol piatej, aby som bol do šiestej na letisku v Ruzyni, o siedmej som odletel, o ôsmej som bol na varšavskom letisku, ale v centre mesta vinou rannej špičky až po deviatej. Vyžmýkaný, uťahaný, zaliaty potom a nevyspatý. Takže nech žijú lôžkové vlaky Európy. Najmä tej schengenskej.
Autor je redaktor Lidových novín.
Večer v Prahe zaspíte a ráno sa prebudíte v meste, kam ste mali namierené. Vďaka prezieravosti cisára pána, ktorý tie nádražia postavil, navyše rovno v centre mesta, čo je oproti letiskám umiestneným niekde v Horných Dolných nezanedbateľná výhoda.
Dnes je už veľká časť tých lôžkových vozňov prestavaná na západné, teda únijné štandardy, takže napríklad v kupé eurocity lôžkového vozňa, čo chodieva medzi Berlínom a Budapešťou, si pripadáte ako v tej najluxusnejšej triede aeroliniek, akú s pompou ponúkajú iba tým najbohatším ľuďom sveta v tých najnovších airbusoch napríklad také aerolínie Emirates. Keď cestujete medzi Budapešťou a Prahou, ten istý pôžitok vrátane kúpeľne, studeného piva a filmu z notebooku si môžete dopriať za pár desiatok eur.
Kým nebola EÚ rozšírená na východ a kým nebol Schengen, mali však lôžkové vozne oproti lietadlám zásadnú nevýhodu menom hranice. Na tých vás z toho báječného spánku vytrhli, a keď ste šli do Budapešti, tak hneď štyrikrát. Najskôr českí, potom slovenskí pohraničníci, a potom zase slovenskí a ešte raz maďarskí. Takže o nejakom poriadnom vyspatí nemohlo byť ani reči. A to už nespomínam, že občas sa vyskytli aj snaživí colníci s pocitom, že najlepšie bude obrátiť vaše kupé hore nohami, prehľadať vám nielen veci, ale aj všemožné pašerácke skrýše.
Teraz už ani sprievodcovia nechodia. Lístok aj miestenku odovzdáte šéfovi vášho lôžkového vozňa, ten ju potom ukazuje sprievodcom všetkých štátov, ktorými prechádzate, a vy si pokojne spíte. Jediné, čo vám azda ešte trochu môže narušiť spánok, je kvalita koľajníc - napríklad medzi českou hranicou a Katowicami by s tým mali niečo urobiť, tak to škrípalo a hrmotalo, že ma to na chvíľu zobudilo. No aj tak som bol pred ôsmou ráno na Hlavnom nádraží vo Varšave, v samom centre českej metropoly a stokrát odpočinutejší ako pred štrnástimi dňami. Vtedy som totiž ráno letel - vstával som o pol piatej, aby som bol do šiestej na letisku v Ruzyni, o siedmej som odletel, o ôsmej som bol na varšavskom letisku, ale v centre mesta vinou rannej špičky až po deviatej. Vyžmýkaný, uťahaný, zaliaty potom a nevyspatý. Takže nech žijú lôžkové vlaky Európy. Najmä tej schengenskej.
Autor je redaktor Lidových novín.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.