Všetko sa vlastne pre nás začalo i skončilo v tom istom meste. V Durbane sa v modernom kongresovom centre na konci novembra 2007 žrebovala kvalifikácia MS. A na tri kilometre vzdialenom štadióne Mosesa Mabhidu, pomenovanom po bývalom komunistickom predákovi, sa pri brehu Indického oceánu pre nás aj všetko skončilo.
Vyradilo nás Holandsko, mužstvo, s ktorým sa vždy počíta, mužstvo, ktorého oranžová farba patrila na svetovej palete vždy medzi tie sympatickejšie. Aj Holanďania sa však naučili, že jeden gól na víťazstvo stačí, ak žiadny neinkasujete, že už nie je potrebné hranie na hranici maxima a ofenzívneho rizika len preto, že si to želajú nároční diváci, médiá a názorovo nezameniteľný Johan Cruyff.
Čakali sme holandskú ofenzívnu kaskádu, ale tá sa objavovala iba chvíľkami. Rozhodol faktor hráča s číslom 11. Arjen Robben sa objavil na MS po zranení prvýkrát v základnej zostave akurát proti nám. Hoci celý svet vie, ako robí z pravého krídla kľučku smerom doľava a ako potom rýchlo a prudko strieľa, nezabránili sme mu v tom - presne tak ako mnohé iné obrany v tejto sezóne. A v tom je veľkosť hráča, akým je Robben.
.robogol
Ale aj my sme mali rovnakú šancu. Miňo Stoch perfektne ovláda loptu a tiež má svoju rýchlu kľučku do pravej strany, ktorou si pripravuje streleckú pozíciu. Aj proti Holanďanom si ju vypracoval, ale nedal. A v tom je ten maličký rozdiel, ktorý rozhoduje najväčšie bitky futbalu.
Holandská obrana bola priechodná, viackrát sme to naznačili, Vittekova šanca volala po góle. Ale oranjes boli predsa len koncentrovanejší a vyhrali zaslúžene. Nám zostane v spomienkach pocit, že hráči dreli až do konca, ale predsa sa nevyhli chybičkám, odkláňajúcim misku váh z našej strany. To je futbal - bez detailov, chybných i správnych rozhodnutí, náhlych komplikácií či premyslených ťahov, by neexistovala jeho krása.
Ukázalo sa však, že nie sme žiadnou defenzívnou tvárou majstrovstiev sveta. Inkasovali sme sedem gólov, v každom zo štyroch zápasov nám súperi strelili gól v záverečnej desaťminútovke, dvakrát dokonca v nadstavenom čase. V tomto smere sme neboli natoľko pevní ako v kvalifikácii, ale pozor: konkurencia na MS bola celkom iná, latka kvality protivníkov vyššia (ešte aj Nový Zéland, ktorého cesta na MS je hanbou FIFA, ale pred ktorým Weiss varoval dlhé týždne, urobil dieru do sveta a neprehral ani raz!).
Ukázal sa veľmi pozitívny trend: aj my môžeme hľadieť smelo smerom dopredu - vieme byť nebezpeční pred súperovou bránou, pretože na to máme vhodných hráčov. Stoch, Weiss, Hamšík, Kucka, Jendrišek, ako nositelia kvality a našej reprezentačnej juvenílie, môžu byť v národnom tíme ešte niekoľko rokov. Podobne Pekarík, Škrtel, Mucha, Šesták, Hološko. Mimoriadne dôležité bolo však najmä to, že vpredu sme mali nečakaného streleckého hrdinu, gólového muža, akého potrebuje na MS každý tím. Róbert Vittek, prvý držiteľ Ceny Petra Dubovského, dal 10 rokov a jeden deň po tragickom skone belasého velikána dva góly Taliansku. Celkovo ich Robogol nasúkal štyri, čo sa na MS nepodarilo žiadnemu Slovákovi. Po osemfinále bol na čele streleckej tabuľky s Argentíčanom Gonzalom Higuaínom a Španielom Davidom Villom! Práve jeho gól z bieleho bodu do siete Holanďana Stekelenburga dal bodku za naším účinkovaním v Južnej Afrike.
.srdce
"Mohli sme dosiahnuť aj viac, ale vieme, že sme na ihrisku odovzdali úplne všetko," povedal Robogol. Ako chlapec vraj chcel byť vodičom autobusu. Teraz ten náš futbalový autobus priviedol gólmi do osemfinále MS.
A priviedol ho tam zaslúžene. Neplatí otázka, či patríme do osemfinále MS a aký v skutočnosti náš futbal je. Nie, my sme boli v osemfinále MS ako jedno zo šiestich európskych mužstiev a nedostali sme sa doň iba náhodou. Ukázali sme, že dravosť a rýchlosť je súčasťou našej futbalovej povahy, tak ako bola v najslávnejších časoch Slovana, Trnavy, čilskej, mexickej, belehradskej či talianskej generácie.
To, čo bolo roky zakrpatené v našich národných výberoch, čo vždy chýbalo Slovensku v dôležitých kvalifikačných stretnutiach, sme počas ostatných dvoch rokov našli. Vlado Weiss to z mužstva vytiahol. Nebola tu len proklamovaná, ale skutočná disciplína, poriadok okolo tímu, pokora, hráči idúci za trénerom.
Weiss nerobil rozhodnutia, s ktorými unisono súhlasila trénerská či fanúšikovská obec. Prekvapoval, púšťal sa do konfliktov, nebál sa. Nebol prízemným ani rutinérskym, nerozprával nekonečne o poučovaní sa z vlastných chýb, jednoducho veril, že môžeme chcieť viac. A aj to viac - v porovnaní so všetkým, čo sme doteraz na medzinárodnej scéne predviedli - dosiahol.
Napriek dvom zápasom, ktoré priniesli negatívne pocity, dokázal mužstvo sceliť. Proti Taliansku platilo ono povestné: buď vyhráme spoločnými silami, alebo padneme ako individuality. Všetko sa hodilo za hlavu a išlo sa, hralo sa, uspelo sa. Mladé mužstvo sa vyšvihlo vo veľkej chvíli k vynikajúcemu výkonu, nechalo na ihrisku celé srdce, a tak sme všetci cítili hrdosť, radosť, šťastie.
To mužstvo je na dobrej ceste. Je zrejmé, že jeho "dozrievanie" sa ešte neskončilo, že sa musí veľa učiť, aby popri umení, ktoré má, a popri pracovnej etike, ktorú povýšilo oproti rokom minulým, nadobudlo ešte väčšiu istotu.
Futbal je však neúprosná rieka, v ktorej kráčate od jednej skúšky ku druhej a nechcete sa stratiť v jej riave. Veľkou previerkou budú už štyri jesenné zápasy kvalifikácie ME 2012. V septembri hráme v Moskve s Rusmi, v októbri doma so silnými Írmi. Budú to veľkí a "nažhavení" protivníci, veď v bojoch o MS 2010 stroskotali až v nešťastnej baráži. Ukáže sa, či sú nadobudnuté sebavedomie, kvalita, nové skúsenosti a teamwork na novej, lepšej úrovni.
.muž v aréne
Slovensko prežilo peknú futbalovú horúčku. Samo sa mohlo presvedčiť o kúzle futbalového fenoménu. V miestnej veľkej športovej televízii Supersport, ktorá má sedem vysielacích kanálov, bežia na dvoch z nich 24 hodín denne MS vo futbale. Beží tu stále aj klip s meniacim sa obsadením a s koncovým sloganom "Once in a lifetime" (raz za život). V dňoch po našom triumfe nad Talianskom sme si mohli tento klip vychutnávať so slovenským obsadením: s komentárom prekvapeného Angličana kričiaceho po góloch Vitteka a po lahôdkovom lobe Kopúnka do Marchettiho siete o veľkej slovenskej senzácii.
Označili nás za "New Boys on the Block", za nových chlapcov vo veľkom futbalovom dome. Bude na nás, na ďalších reprezentačných partiách, na všetkých ľuďoch v slovenskom futbale, či ešte niekedy zažijeme podobné futbalové zimomriavky. Všetko v športe, aj vo futbale, je o jednom a tom istom: o ľudskej a profesionálnej kvalite.
Na záver dovoľte voľný preklad časti prejavu Theodora Roosevelta. Historici ju nazvali The Man in the Arena (Muž v aréne). Bývalý americký prezident ju pred sto rokmi (24. apríla 1910) predostrel študentom parížskej Sorbonny. Lístok s Roosveltovými slovami našiel večer pred finále rugbyových MS 1995 pod dverami hotelovej izby kapitán juhoafrických rugbystov Francois Pienaar. Na druhý deň Južná Afrika vyhrala v Ellisovom Parku v Johannesburgu (na tom istom štadióne, na ktorom sme hrali s Talianskom) nad Novým Zélandom a po skončení apartheidu dosiahla svoj prvý ozajstný športový triumf. A keď som počas týchto MS rozmýšľal nad významom dvojročného snaženia sa našich, Weissa, hráčov, celého tímu, nad tým, akú odozvu má národné mužstvo vo verejnosti, nenašiel som výstižnejšiu formuláciu:
"Nezáleží na kritikovi, ani na človeku, ktorý ukazuje na druhého a tvrdí, že by urobil viac ako muž činu. Uznanie patrí človeku stojacemu uprostred arény. Má zaprášenú, spotenú a krvavú tvár. Statočne bojuje a neustále sa pritom mýli, stále, znovu a znovu, pretože niet ľudského snaženia bez chýb a nedostatkov. Je to človek s veľkým entuziazmom, oddanosťou, snažiaci sa byť plnohodnotným. Muž, ktorý vo chvíli triumfu precíti, čo všetko preň musel urobiť, rovnako ako v najhoršej chvíli precíti, že ak prehrá, tak prehral trúfalo, že padol odvážne. A tak jeho miesto nebude nikdy pri tých chladných a bojazlivých dušiach, ktoré vôbec nespoznajú, čo je vlastne víťazstvo a čo prehra."
Autor je komentátor STV.
Vyradilo nás Holandsko, mužstvo, s ktorým sa vždy počíta, mužstvo, ktorého oranžová farba patrila na svetovej palete vždy medzi tie sympatickejšie. Aj Holanďania sa však naučili, že jeden gól na víťazstvo stačí, ak žiadny neinkasujete, že už nie je potrebné hranie na hranici maxima a ofenzívneho rizika len preto, že si to želajú nároční diváci, médiá a názorovo nezameniteľný Johan Cruyff.
Čakali sme holandskú ofenzívnu kaskádu, ale tá sa objavovala iba chvíľkami. Rozhodol faktor hráča s číslom 11. Arjen Robben sa objavil na MS po zranení prvýkrát v základnej zostave akurát proti nám. Hoci celý svet vie, ako robí z pravého krídla kľučku smerom doľava a ako potom rýchlo a prudko strieľa, nezabránili sme mu v tom - presne tak ako mnohé iné obrany v tejto sezóne. A v tom je veľkosť hráča, akým je Robben.
.robogol
Ale aj my sme mali rovnakú šancu. Miňo Stoch perfektne ovláda loptu a tiež má svoju rýchlu kľučku do pravej strany, ktorou si pripravuje streleckú pozíciu. Aj proti Holanďanom si ju vypracoval, ale nedal. A v tom je ten maličký rozdiel, ktorý rozhoduje najväčšie bitky futbalu.
Holandská obrana bola priechodná, viackrát sme to naznačili, Vittekova šanca volala po góle. Ale oranjes boli predsa len koncentrovanejší a vyhrali zaslúžene. Nám zostane v spomienkach pocit, že hráči dreli až do konca, ale predsa sa nevyhli chybičkám, odkláňajúcim misku váh z našej strany. To je futbal - bez detailov, chybných i správnych rozhodnutí, náhlych komplikácií či premyslených ťahov, by neexistovala jeho krása.
Ukázalo sa však, že nie sme žiadnou defenzívnou tvárou majstrovstiev sveta. Inkasovali sme sedem gólov, v každom zo štyroch zápasov nám súperi strelili gól v záverečnej desaťminútovke, dvakrát dokonca v nadstavenom čase. V tomto smere sme neboli natoľko pevní ako v kvalifikácii, ale pozor: konkurencia na MS bola celkom iná, latka kvality protivníkov vyššia (ešte aj Nový Zéland, ktorého cesta na MS je hanbou FIFA, ale pred ktorým Weiss varoval dlhé týždne, urobil dieru do sveta a neprehral ani raz!).
Ukázal sa veľmi pozitívny trend: aj my môžeme hľadieť smelo smerom dopredu - vieme byť nebezpeční pred súperovou bránou, pretože na to máme vhodných hráčov. Stoch, Weiss, Hamšík, Kucka, Jendrišek, ako nositelia kvality a našej reprezentačnej juvenílie, môžu byť v národnom tíme ešte niekoľko rokov. Podobne Pekarík, Škrtel, Mucha, Šesták, Hološko. Mimoriadne dôležité bolo však najmä to, že vpredu sme mali nečakaného streleckého hrdinu, gólového muža, akého potrebuje na MS každý tím. Róbert Vittek, prvý držiteľ Ceny Petra Dubovského, dal 10 rokov a jeden deň po tragickom skone belasého velikána dva góly Taliansku. Celkovo ich Robogol nasúkal štyri, čo sa na MS nepodarilo žiadnemu Slovákovi. Po osemfinále bol na čele streleckej tabuľky s Argentíčanom Gonzalom Higuaínom a Španielom Davidom Villom! Práve jeho gól z bieleho bodu do siete Holanďana Stekelenburga dal bodku za naším účinkovaním v Južnej Afrike.
.srdce
"Mohli sme dosiahnuť aj viac, ale vieme, že sme na ihrisku odovzdali úplne všetko," povedal Robogol. Ako chlapec vraj chcel byť vodičom autobusu. Teraz ten náš futbalový autobus priviedol gólmi do osemfinále MS.
A priviedol ho tam zaslúžene. Neplatí otázka, či patríme do osemfinále MS a aký v skutočnosti náš futbal je. Nie, my sme boli v osemfinále MS ako jedno zo šiestich európskych mužstiev a nedostali sme sa doň iba náhodou. Ukázali sme, že dravosť a rýchlosť je súčasťou našej futbalovej povahy, tak ako bola v najslávnejších časoch Slovana, Trnavy, čilskej, mexickej, belehradskej či talianskej generácie.
To, čo bolo roky zakrpatené v našich národných výberoch, čo vždy chýbalo Slovensku v dôležitých kvalifikačných stretnutiach, sme počas ostatných dvoch rokov našli. Vlado Weiss to z mužstva vytiahol. Nebola tu len proklamovaná, ale skutočná disciplína, poriadok okolo tímu, pokora, hráči idúci za trénerom.
Weiss nerobil rozhodnutia, s ktorými unisono súhlasila trénerská či fanúšikovská obec. Prekvapoval, púšťal sa do konfliktov, nebál sa. Nebol prízemným ani rutinérskym, nerozprával nekonečne o poučovaní sa z vlastných chýb, jednoducho veril, že môžeme chcieť viac. A aj to viac - v porovnaní so všetkým, čo sme doteraz na medzinárodnej scéne predviedli - dosiahol.
Napriek dvom zápasom, ktoré priniesli negatívne pocity, dokázal mužstvo sceliť. Proti Taliansku platilo ono povestné: buď vyhráme spoločnými silami, alebo padneme ako individuality. Všetko sa hodilo za hlavu a išlo sa, hralo sa, uspelo sa. Mladé mužstvo sa vyšvihlo vo veľkej chvíli k vynikajúcemu výkonu, nechalo na ihrisku celé srdce, a tak sme všetci cítili hrdosť, radosť, šťastie.
To mužstvo je na dobrej ceste. Je zrejmé, že jeho "dozrievanie" sa ešte neskončilo, že sa musí veľa učiť, aby popri umení, ktoré má, a popri pracovnej etike, ktorú povýšilo oproti rokom minulým, nadobudlo ešte väčšiu istotu.
Futbal je však neúprosná rieka, v ktorej kráčate od jednej skúšky ku druhej a nechcete sa stratiť v jej riave. Veľkou previerkou budú už štyri jesenné zápasy kvalifikácie ME 2012. V septembri hráme v Moskve s Rusmi, v októbri doma so silnými Írmi. Budú to veľkí a "nažhavení" protivníci, veď v bojoch o MS 2010 stroskotali až v nešťastnej baráži. Ukáže sa, či sú nadobudnuté sebavedomie, kvalita, nové skúsenosti a teamwork na novej, lepšej úrovni.
.muž v aréne
Slovensko prežilo peknú futbalovú horúčku. Samo sa mohlo presvedčiť o kúzle futbalového fenoménu. V miestnej veľkej športovej televízii Supersport, ktorá má sedem vysielacích kanálov, bežia na dvoch z nich 24 hodín denne MS vo futbale. Beží tu stále aj klip s meniacim sa obsadením a s koncovým sloganom "Once in a lifetime" (raz za život). V dňoch po našom triumfe nad Talianskom sme si mohli tento klip vychutnávať so slovenským obsadením: s komentárom prekvapeného Angličana kričiaceho po góloch Vitteka a po lahôdkovom lobe Kopúnka do Marchettiho siete o veľkej slovenskej senzácii.
Označili nás za "New Boys on the Block", za nových chlapcov vo veľkom futbalovom dome. Bude na nás, na ďalších reprezentačných partiách, na všetkých ľuďoch v slovenskom futbale, či ešte niekedy zažijeme podobné futbalové zimomriavky. Všetko v športe, aj vo futbale, je o jednom a tom istom: o ľudskej a profesionálnej kvalite.
Na záver dovoľte voľný preklad časti prejavu Theodora Roosevelta. Historici ju nazvali The Man in the Arena (Muž v aréne). Bývalý americký prezident ju pred sto rokmi (24. apríla 1910) predostrel študentom parížskej Sorbonny. Lístok s Roosveltovými slovami našiel večer pred finále rugbyových MS 1995 pod dverami hotelovej izby kapitán juhoafrických rugbystov Francois Pienaar. Na druhý deň Južná Afrika vyhrala v Ellisovom Parku v Johannesburgu (na tom istom štadióne, na ktorom sme hrali s Talianskom) nad Novým Zélandom a po skončení apartheidu dosiahla svoj prvý ozajstný športový triumf. A keď som počas týchto MS rozmýšľal nad významom dvojročného snaženia sa našich, Weissa, hráčov, celého tímu, nad tým, akú odozvu má národné mužstvo vo verejnosti, nenašiel som výstižnejšiu formuláciu:
"Nezáleží na kritikovi, ani na človeku, ktorý ukazuje na druhého a tvrdí, že by urobil viac ako muž činu. Uznanie patrí človeku stojacemu uprostred arény. Má zaprášenú, spotenú a krvavú tvár. Statočne bojuje a neustále sa pritom mýli, stále, znovu a znovu, pretože niet ľudského snaženia bez chýb a nedostatkov. Je to človek s veľkým entuziazmom, oddanosťou, snažiaci sa byť plnohodnotným. Muž, ktorý vo chvíli triumfu precíti, čo všetko preň musel urobiť, rovnako ako v najhoršej chvíli precíti, že ak prehrá, tak prehral trúfalo, že padol odvážne. A tak jeho miesto nebude nikdy pri tých chladných a bojazlivých dušiach, ktoré vôbec nespoznajú, čo je vlastne víťazstvo a čo prehra."
Autor je komentátor STV.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.