Kníh, ktoré by nám sprostredkovali vojnovú Slovenskú republiku, je až prekvapivo málo. Našťastie, pred dvoma rokmi vyšla v Ottovom nakladatelství kniha historika Ivana Kamenca Slovenský štát v obrazoch (1939 - 1945). A pred dvoma týždňami pribudla kniha kunsthistoričky Bohunky Koklesovej V tieni tretej ríše.
.slúžka ideológie
Porovnávať obe dôležité knihy by bolo zbytočné. Každá sa venuje niečomu inému. Kým v Kamencovej knihe sú ústrednou témou samotné fotografie, Koklesová skúma motívy, vyhotovenie či účel fotografií.
"Fotografia ako svedok určitej doby v zásade nie je spochybňovaná, je záznamom niečoho, čo sa deje pred kamerou," píše Koklesová, ale dodáva, že teoretici kladú oveľa väčší dôraz na autentickosť situácie. Situácia môže byť vopred premyslená, zinscenovaná a následne nasnímaná tak, aby prostredníctvom fotografie poslúžila ideológii.
Na inom mieste to autorka zdôvodňuje aj týmito slovami: "Tam, kde by mohli nastať pochybnosti o váhe slova, nespochybniteľným dôkazom sa stávala pre čitateľov fotografia ako svedok konkrétnej udalosti."
Oficiálne fotografie Slovenskej republiky zaznamenávali v mnohých prípadoch vykonštruované udalosti a činili tak dvoma spôsobmi: 1. fotografovali sa demonštrácie a oslavy ako obrazy, kde sa história aktuálne falzifikovala; 2. robili sa fotografické rekonštrukcie udalostí, realizované po ich odznení.
.žiadni židia, veľa vojakov
Kniha V tieni tretej ríše je rozdelená do trinástich kapitol. Kým prvé štyri (pod spoločným názvom Falzifikované svety fotografie) hovoria o vzťahu fotografie a vtedajšej štátnej ideológie, v nasledujúcich deviatich kapitolách (s názvom Obrazy vojnového Slovenska) nás autorka oboznamuje s jednotlivými typmi oficiálnych fotografií.
K tým najsilnejším patria napríklad fotografie prezidenta Tisa, schopného kombinovať nacistické pozdravy s gestami katolíckeho kňaza, jeho nahnevané gestá pri politických prejavoch s usmievavou tvárou, určenou pospolitému ľudu.
Zvláštnosťou je, že oficiálna slovenská fotografia sa napríklad vyhýbala zobrazovaniu transportov židov. ("Obrazov sa zmocnil freudovský obranný mechanizmus, vylučujúci bolestný pocit spoluviny.") Naopak, záberov z ťaženia proti Sovietskemu zväzu, zobrazujúcich hrdinských slovenských vojakov, je v archívoch i v knihe požehnane.
Azda najzaujímavejšou je kapitola Nový človek - nový poriadok, venovaná obrazom Hlinkovej mládeže. Vĺčatá s drevenými puškami, návšteva šéfa Úradu propagandy Tida J. Gašpara v tábore HM, dni Hlinkovej mládeže, "haemistky" pri ľahkých gymnastických zostavách - fotografie, ktoré mali ľudí presviedčať o skvelej budúcnosti národa dnes vyvolávajú skôr súcit s mladými, ktorým bola vštepovaná nacionálno-socialistická myšlienka.
"Existencia vojnového slovenského štátu patrí k zložitým obdobiam našej novodobej histórie. Doposiaľ sme sa s ním ako národ nevyrovnali. Mnohé emocionálne, ale aj veľmi vecné vyhlásenia na jeho adresu, či už zo strany zástancov, alebo odporcov, sú toho dôkazom," píše Koklesová. Jej kniha pri tom vyrovnávaní sa môže len pomôcť.
.slúžka ideológie
Porovnávať obe dôležité knihy by bolo zbytočné. Každá sa venuje niečomu inému. Kým v Kamencovej knihe sú ústrednou témou samotné fotografie, Koklesová skúma motívy, vyhotovenie či účel fotografií.
"Fotografia ako svedok určitej doby v zásade nie je spochybňovaná, je záznamom niečoho, čo sa deje pred kamerou," píše Koklesová, ale dodáva, že teoretici kladú oveľa väčší dôraz na autentickosť situácie. Situácia môže byť vopred premyslená, zinscenovaná a následne nasnímaná tak, aby prostredníctvom fotografie poslúžila ideológii.
Na inom mieste to autorka zdôvodňuje aj týmito slovami: "Tam, kde by mohli nastať pochybnosti o váhe slova, nespochybniteľným dôkazom sa stávala pre čitateľov fotografia ako svedok konkrétnej udalosti."
Oficiálne fotografie Slovenskej republiky zaznamenávali v mnohých prípadoch vykonštruované udalosti a činili tak dvoma spôsobmi: 1. fotografovali sa demonštrácie a oslavy ako obrazy, kde sa história aktuálne falzifikovala; 2. robili sa fotografické rekonštrukcie udalostí, realizované po ich odznení.
.žiadni židia, veľa vojakov
Kniha V tieni tretej ríše je rozdelená do trinástich kapitol. Kým prvé štyri (pod spoločným názvom Falzifikované svety fotografie) hovoria o vzťahu fotografie a vtedajšej štátnej ideológie, v nasledujúcich deviatich kapitolách (s názvom Obrazy vojnového Slovenska) nás autorka oboznamuje s jednotlivými typmi oficiálnych fotografií.
K tým najsilnejším patria napríklad fotografie prezidenta Tisa, schopného kombinovať nacistické pozdravy s gestami katolíckeho kňaza, jeho nahnevané gestá pri politických prejavoch s usmievavou tvárou, určenou pospolitému ľudu.
Zvláštnosťou je, že oficiálna slovenská fotografia sa napríklad vyhýbala zobrazovaniu transportov židov. ("Obrazov sa zmocnil freudovský obranný mechanizmus, vylučujúci bolestný pocit spoluviny.") Naopak, záberov z ťaženia proti Sovietskemu zväzu, zobrazujúcich hrdinských slovenských vojakov, je v archívoch i v knihe požehnane.
Azda najzaujímavejšou je kapitola Nový človek - nový poriadok, venovaná obrazom Hlinkovej mládeže. Vĺčatá s drevenými puškami, návšteva šéfa Úradu propagandy Tida J. Gašpara v tábore HM, dni Hlinkovej mládeže, "haemistky" pri ľahkých gymnastických zostavách - fotografie, ktoré mali ľudí presviedčať o skvelej budúcnosti národa dnes vyvolávajú skôr súcit s mladými, ktorým bola vštepovaná nacionálno-socialistická myšlienka.
"Existencia vojnového slovenského štátu patrí k zložitým obdobiam našej novodobej histórie. Doposiaľ sme sa s ním ako národ nevyrovnali. Mnohé emocionálne, ale aj veľmi vecné vyhlásenia na jeho adresu, či už zo strany zástancov, alebo odporcov, sú toho dôkazom," píše Koklesová. Jej kniha pri tom vyrovnávaní sa môže len pomôcť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.