.cestu tretej triedy, ktorá je v správe Prešovského samosprávneho kraja (PSK), využíva takmer päťdesiat obyvateľov Medzibrodia, asi dvesto obyvateľov Kače a tridsaťpäť obyvateľov Závodia. Takmer polkilometrový úsek cesty rozvodnený Poprad úplne strhol, neostala po nej ani pamiatka, ani kúsok asfaltu. Všetko odniesol dravý prúd. Obyvatelia starých dreveníc, ale aj moderných, nových poschodových domov, deti i ich rodičia aj staršie generácie sú nútení za prácou, do školy alebo za nákupmi na úrady prekráčať sedemkilometrovú trasu - teda ani nie prekráčať, skôr prebrodiť sa blatom a nánosmi na zaplavených lúkach pozdĺž Popradu a pritom zdolávať príkre zrázy, ktoré voda po sebe zanechala ako jedinú schodnú cestu-necestu.
.sťahovať sa nechcú
Predseda PSK Peter Chudík navrhol ako možné riešenie tohto problému, ktorý sa opakuje pri každej veľkej vode na Poprade, trvalé vysťahovanie obyvateľov Medzibrodia a Závodia s tým, že pôvodné domy ostanú majetkom obyvateľov a budú ich môcť využívať napríklad na rekreačné účely. Obyvatelia s tým však nesúhlasia. Navyše nie je zrejmé, či by výstavba nových, náhradných bývaní nebola drahšia ako komplexná oprava pôvodnej cesty. Alebo ešte iné riešenie: hovorkyňa kancelárie predsedu PSK Veronika Fitzeková hovorí, že by ním mohli byť okrem sťahovania obyvateľov rekonštrukcia a obnova pôvodnej cesty (čo by stálo najmenej 10 miliónov eur), vybudovanie provizórnej, náhradnej cesty okolitými lesmi alebo postavenie dvoch mostov neďaleko Sulina ponad Poprad na poľskú stranu. "Momentálne cestu do Medzibrodia a Závodia rekonštruujeme, aby bola vhodná na užívanie, opravujeme aspoň tie najviac poškodené úseky," hovorí pre .týždeň Fitzková a dodáva, že v Prešovskom kraji ostatná povodeň poškodila alebo strhla dvanásť mostov a spôsobila sedem zosuvov ciest. Náklady len na opravu týchto škôd sú takmer 10 miliónov eur. Pre samosprávny kraj, ktorý je vo finančnej núdzi, sú to priveľké náklady, na ktoré sa dnes ťažko hľadajú zdroje. "Chápeme ľudí, ktorí tam bývajú, že sa nechcú sťahovať, sťahovanie však je len jednou z alternatív. Ak je to pre obyvateľov neprijateľné, sťahovať sa, pochopiteľne, nebudú," dodáva Fitzeková.
O sťahovaní nechce nič počuť Vladislava Kuzmiaková, ktorá sa do Medzibrodia prisťahovala pred niekoľkými rokmi. Má tu manžela, rodinu, bývajú v zrekonštruovanom veľkom rodinnom dome, ku ktorému pristavujú garáž. "Je nám tu dobre, zvykli sme si a veríme, že cestu skoro dajú do poriadku." Veľká voda sa ich domu vraj priamo až tak nedotkla: "Bolo to tu zaplavené, mnohým spodná voda vyrazila do pivníc, ale po pár dňoch voda opadla, a teraz nás už len trápia mračná komárov."
Ani tridsaťsedemročný živnostník Pavol Petrilák sa nechce z Medzibrodia nikam sťahovať. Vo svojom rodnom dome má stolársku dielňu, plnú hotových kusov nábytku, ktoré nemá ako dodať objednávateľom. "Voda nám obrátila životy naruby. Starám sa o rodičov na dôchodku, otec je po porážke, a mňa trápi, že mi remeslo stojí. Mám vari vziať hotovú skriňu alebo objednaný nábytok na plecia a prebrodiť sa Popradom na poľskú stranu, aby som mohol dodať objednávky zákazníkom? Najviac ma však trápi, že v tejto situácii nič nezarobím, nemám už peniaze ani na platenie odvodov," sťažuje sa stolár, ktorý s plecniakom na chrbte a s horským bicyklom prešiel lesom, aby si odskočil do Poľska na nákup aspoň základných potravín.
.zanedbaná cesta
Závodie, časť obce Sulin, tvorí len osem domov, v ktorých nebýva dokopy ani štyridsať ľudí. Anna Hiľáková, starostka Sulína, hovorí o tom, že asi dvojkilometrová cesta zo Sulína do Závodia je už vyše tridsať rokov mimo záujmov správy ciest či kompetentných orgánov: "Teraz je už provizórne opravená, to znamená, že je vysypaná štrkom. Ak však príde ďalšia veľká voda, všetko to spláchne a bude po starom. Ak si dobre spomínam, tak v roku 1976 správa ciest cestu penetrovala, ale odvtedy nič. Som starostkou osem rokov, ale stále sa len domáham nejakej nápravy a počúvam slová o tom, že nie sú peniaze. Pravdepodobne je to tak, že pre osem domov sa nikomu riadnu a trvácnu cestu robiť neoplatí, a to je smutné." Pani starostka ešte dodáva, že nikto zo Závodia sa nechce ani nebude nikam sťahovať. Niet prečo: "Ľudia sú tu doma, mnohí z nich tu žijú celý život, nevidia dôvod odchádzať. Skôr sa všetci pýtame, kedy bude stav cesty taký vyhovujúci, aby sa tu dalo žiť bez obáv z toho, že nás najbližšia povodeň na dlhé týždne odreže od sveta."
Peter Žemba je starostom Mníška nad Popradom štvrtý rok a tvrdí, že zlý až havarijný stav cesty pretrváva už roky: "Aj v roku 2001 cestu strhla povodeň, ale radikálnej nápravy sme sa nedočkali ani od vlády Mikláša Dzurindu, ktorý nás ako premiér navštívil a sľúbil pomoc. Ťažko dnes jednoznačne hovoriť o tom, kto spravil chybu - či samosprávny kraj, ktorému cesta patrí, či správa ciest. Isté je však to, že kritický stav pretrváva a my sa nemôžeme spoliehať na politikov a úradníkov, ktorí sú ďaleko. Na tú cestu, po ktorej sa však ľudia boja chodiť a s obavou na ňu púšťajú deti do školy, sú však všetci odkázaní. V Mníšku je škola, škôlka, obchody, obecný úrad, je to východiskový bod pre cestovanie do Starej Ľubovne, Popradu a ďalej. Z toho pohľadu je nevyhnutné, aby sa stav skonsolidoval a cesta bezpečne slúžila." Sťahovanie obyvateľov z Kače a Medzibrodia je podľa neho nereálne, už aj preto, lebo nikto nepredložil žiadne konkrétne návrhy ani finančné plány, koľko by také sťahovanie stálo. "Osobne som vystúpil proti presťahovaniu, aj preto, lebo tu podľa mňa nejde o verejný záujem, ako pri výstavbe diaľnic či priehrady. V týchto častiach obce žijú všetky generácie, majú tu korene a citové zázemie. Chodia síce za prácou do miest aj do sveta, ale vracajú sa sem, pretože sú tu doma. To je, podľa mňa, skutočné vlastenectvo, nie raz za čas si zaspievať štátnu hymnu pod zástavou," dodáva Žemba, podľa ktorého je navyše o bývanie v týchto lokalitách záujem, do Kačova sa napríklad nasťahovali dôchodcovia z Trnavy, v Medzibrodí si zasa mnohí postavili nové domy alebo si kúpili staršie drevenice na rekreácie. "Nadôvažok si neviem predstaviť, ako by miestni financovali dve nehnuteľnosti - nové bývanie a pôvodné, odkiaľ sa vysťahovali," uvažuje starosta. Tvrdí, že aj v Bruseli aj v našej vláde predsa "musia žiť ľudia so srdcom" a mali by sa zamyslieť nad tým, do akých oblastí budú smerovať peniaze z eurofondov: "Prioritou eurofondov by mali byť protipovodňové opatrenia, pretože povodne tu boli aj budú a ich následky sú ničivé."
Starosta Žemba upozorňuje aj na to, že v Mníšku niet voľných stavebných pozemkov, na ktorých by sa dalo nové bývanie pre obyvateľov Kače a Medzibrodia vybudovať: "Navyše nemáme žiadne zdroje, už štvrtý mesiac dostávame od štátu asi desatinu z podielových daní, ktoré by sme mali dostať: "Niet na platy, na financovanie školy a škôlky, už sme aj prepustili jednu učiteľku. Z takmer 400-tisícového ročného rozpočtu viac ako polovica ide na prevádzku školy, zvyšok na škôlku, školskú jedáleň. Na viac zdroje nemáme."
.rodí sa cesta
Štefan Sekelský z Mníška nad Popradom je vdovec, dôchodca. Od prvých dní po povodni spolu s viacerými obyvateľmi postihnutých častí prikladá ruku k dielu a pomáha pi odstraňovaní škôd. "Aspoň mi ujde čas," vraví, púšťajúc sa do obeda z obedára, ktorý mu priviezol starosta Žemba. Pán Sekelský obsluhuje obrovský žltý buldozér, ktorým preráža novú cestu v strmom lesnom brehu, pod ktorým do sál naráža kalný Poprad. Dvaja mládenci z Kače motorovou pílou spiľujú stromy a husté kry v strmom svahu, kmene sťahujú starým traktorom. "Tadiaľ povedie cesta, do večera ešte prerazím zo desať metrov," povie pán Sekelský a vylieza do buldozéra, požičaného od miestneho podnikateľa. Čerstvo nahnutou hlinou, popod ktorú vedie ťažko rozpoznateľný zvyšok pôvodnej cesty, sa šplhá rodinka z Medzibrodia v gumených čižmách. "Ideme na nákupy do mesta," vraví pani, a prezúva sa zo zablatených čižiem: "Už aby nám to tu tí chlapi dali do poriadku." Vysťahovať sa z Medzibrodia neplánuje, vraj načo a kam. Má pritom nádej, že ak nebude lepšie, bude aspoň tak dobre ako doteraz.
.sťahovať sa nechcú
Predseda PSK Peter Chudík navrhol ako možné riešenie tohto problému, ktorý sa opakuje pri každej veľkej vode na Poprade, trvalé vysťahovanie obyvateľov Medzibrodia a Závodia s tým, že pôvodné domy ostanú majetkom obyvateľov a budú ich môcť využívať napríklad na rekreačné účely. Obyvatelia s tým však nesúhlasia. Navyše nie je zrejmé, či by výstavba nových, náhradných bývaní nebola drahšia ako komplexná oprava pôvodnej cesty. Alebo ešte iné riešenie: hovorkyňa kancelárie predsedu PSK Veronika Fitzeková hovorí, že by ním mohli byť okrem sťahovania obyvateľov rekonštrukcia a obnova pôvodnej cesty (čo by stálo najmenej 10 miliónov eur), vybudovanie provizórnej, náhradnej cesty okolitými lesmi alebo postavenie dvoch mostov neďaleko Sulina ponad Poprad na poľskú stranu. "Momentálne cestu do Medzibrodia a Závodia rekonštruujeme, aby bola vhodná na užívanie, opravujeme aspoň tie najviac poškodené úseky," hovorí pre .týždeň Fitzková a dodáva, že v Prešovskom kraji ostatná povodeň poškodila alebo strhla dvanásť mostov a spôsobila sedem zosuvov ciest. Náklady len na opravu týchto škôd sú takmer 10 miliónov eur. Pre samosprávny kraj, ktorý je vo finančnej núdzi, sú to priveľké náklady, na ktoré sa dnes ťažko hľadajú zdroje. "Chápeme ľudí, ktorí tam bývajú, že sa nechcú sťahovať, sťahovanie však je len jednou z alternatív. Ak je to pre obyvateľov neprijateľné, sťahovať sa, pochopiteľne, nebudú," dodáva Fitzeková.
O sťahovaní nechce nič počuť Vladislava Kuzmiaková, ktorá sa do Medzibrodia prisťahovala pred niekoľkými rokmi. Má tu manžela, rodinu, bývajú v zrekonštruovanom veľkom rodinnom dome, ku ktorému pristavujú garáž. "Je nám tu dobre, zvykli sme si a veríme, že cestu skoro dajú do poriadku." Veľká voda sa ich domu vraj priamo až tak nedotkla: "Bolo to tu zaplavené, mnohým spodná voda vyrazila do pivníc, ale po pár dňoch voda opadla, a teraz nás už len trápia mračná komárov."
Ani tridsaťsedemročný živnostník Pavol Petrilák sa nechce z Medzibrodia nikam sťahovať. Vo svojom rodnom dome má stolársku dielňu, plnú hotových kusov nábytku, ktoré nemá ako dodať objednávateľom. "Voda nám obrátila životy naruby. Starám sa o rodičov na dôchodku, otec je po porážke, a mňa trápi, že mi remeslo stojí. Mám vari vziať hotovú skriňu alebo objednaný nábytok na plecia a prebrodiť sa Popradom na poľskú stranu, aby som mohol dodať objednávky zákazníkom? Najviac ma však trápi, že v tejto situácii nič nezarobím, nemám už peniaze ani na platenie odvodov," sťažuje sa stolár, ktorý s plecniakom na chrbte a s horským bicyklom prešiel lesom, aby si odskočil do Poľska na nákup aspoň základných potravín.
.zanedbaná cesta
Závodie, časť obce Sulin, tvorí len osem domov, v ktorých nebýva dokopy ani štyridsať ľudí. Anna Hiľáková, starostka Sulína, hovorí o tom, že asi dvojkilometrová cesta zo Sulína do Závodia je už vyše tridsať rokov mimo záujmov správy ciest či kompetentných orgánov: "Teraz je už provizórne opravená, to znamená, že je vysypaná štrkom. Ak však príde ďalšia veľká voda, všetko to spláchne a bude po starom. Ak si dobre spomínam, tak v roku 1976 správa ciest cestu penetrovala, ale odvtedy nič. Som starostkou osem rokov, ale stále sa len domáham nejakej nápravy a počúvam slová o tom, že nie sú peniaze. Pravdepodobne je to tak, že pre osem domov sa nikomu riadnu a trvácnu cestu robiť neoplatí, a to je smutné." Pani starostka ešte dodáva, že nikto zo Závodia sa nechce ani nebude nikam sťahovať. Niet prečo: "Ľudia sú tu doma, mnohí z nich tu žijú celý život, nevidia dôvod odchádzať. Skôr sa všetci pýtame, kedy bude stav cesty taký vyhovujúci, aby sa tu dalo žiť bez obáv z toho, že nás najbližšia povodeň na dlhé týždne odreže od sveta."
Peter Žemba je starostom Mníška nad Popradom štvrtý rok a tvrdí, že zlý až havarijný stav cesty pretrváva už roky: "Aj v roku 2001 cestu strhla povodeň, ale radikálnej nápravy sme sa nedočkali ani od vlády Mikláša Dzurindu, ktorý nás ako premiér navštívil a sľúbil pomoc. Ťažko dnes jednoznačne hovoriť o tom, kto spravil chybu - či samosprávny kraj, ktorému cesta patrí, či správa ciest. Isté je však to, že kritický stav pretrváva a my sa nemôžeme spoliehať na politikov a úradníkov, ktorí sú ďaleko. Na tú cestu, po ktorej sa však ľudia boja chodiť a s obavou na ňu púšťajú deti do školy, sú však všetci odkázaní. V Mníšku je škola, škôlka, obchody, obecný úrad, je to východiskový bod pre cestovanie do Starej Ľubovne, Popradu a ďalej. Z toho pohľadu je nevyhnutné, aby sa stav skonsolidoval a cesta bezpečne slúžila." Sťahovanie obyvateľov z Kače a Medzibrodia je podľa neho nereálne, už aj preto, lebo nikto nepredložil žiadne konkrétne návrhy ani finančné plány, koľko by také sťahovanie stálo. "Osobne som vystúpil proti presťahovaniu, aj preto, lebo tu podľa mňa nejde o verejný záujem, ako pri výstavbe diaľnic či priehrady. V týchto častiach obce žijú všetky generácie, majú tu korene a citové zázemie. Chodia síce za prácou do miest aj do sveta, ale vracajú sa sem, pretože sú tu doma. To je, podľa mňa, skutočné vlastenectvo, nie raz za čas si zaspievať štátnu hymnu pod zástavou," dodáva Žemba, podľa ktorého je navyše o bývanie v týchto lokalitách záujem, do Kačova sa napríklad nasťahovali dôchodcovia z Trnavy, v Medzibrodí si zasa mnohí postavili nové domy alebo si kúpili staršie drevenice na rekreácie. "Nadôvažok si neviem predstaviť, ako by miestni financovali dve nehnuteľnosti - nové bývanie a pôvodné, odkiaľ sa vysťahovali," uvažuje starosta. Tvrdí, že aj v Bruseli aj v našej vláde predsa "musia žiť ľudia so srdcom" a mali by sa zamyslieť nad tým, do akých oblastí budú smerovať peniaze z eurofondov: "Prioritou eurofondov by mali byť protipovodňové opatrenia, pretože povodne tu boli aj budú a ich následky sú ničivé."
Starosta Žemba upozorňuje aj na to, že v Mníšku niet voľných stavebných pozemkov, na ktorých by sa dalo nové bývanie pre obyvateľov Kače a Medzibrodia vybudovať: "Navyše nemáme žiadne zdroje, už štvrtý mesiac dostávame od štátu asi desatinu z podielových daní, ktoré by sme mali dostať: "Niet na platy, na financovanie školy a škôlky, už sme aj prepustili jednu učiteľku. Z takmer 400-tisícového ročného rozpočtu viac ako polovica ide na prevádzku školy, zvyšok na škôlku, školskú jedáleň. Na viac zdroje nemáme."
.rodí sa cesta
Štefan Sekelský z Mníška nad Popradom je vdovec, dôchodca. Od prvých dní po povodni spolu s viacerými obyvateľmi postihnutých častí prikladá ruku k dielu a pomáha pi odstraňovaní škôd. "Aspoň mi ujde čas," vraví, púšťajúc sa do obeda z obedára, ktorý mu priviezol starosta Žemba. Pán Sekelský obsluhuje obrovský žltý buldozér, ktorým preráža novú cestu v strmom lesnom brehu, pod ktorým do sál naráža kalný Poprad. Dvaja mládenci z Kače motorovou pílou spiľujú stromy a husté kry v strmom svahu, kmene sťahujú starým traktorom. "Tadiaľ povedie cesta, do večera ešte prerazím zo desať metrov," povie pán Sekelský a vylieza do buldozéra, požičaného od miestneho podnikateľa. Čerstvo nahnutou hlinou, popod ktorú vedie ťažko rozpoznateľný zvyšok pôvodnej cesty, sa šplhá rodinka z Medzibrodia v gumených čižmách. "Ideme na nákupy do mesta," vraví pani, a prezúva sa zo zablatených čižiem: "Už aby nám to tu tí chlapi dali do poriadku." Vysťahovať sa z Medzibrodia neplánuje, vraj načo a kam. Má pritom nádej, že ak nebude lepšie, bude aspoň tak dobre ako doteraz.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.