Žiadne gitarové metalistické sóla v terciách ako z dychovky, žiadne sladučké popevky, žiadne texty o láske a o mieri. Všetko škrípalo a malo to v sebe život. Nadhľad. A humor. Na nahrávke vtedajší spevák Julo Berith rozprával svojím svojským akcentom príhody, uvádzal, reagoval na ľudí, až v tom bolo niečo divadelné. Keď som mal desať rokov, videl som ich prvýkrát naživo na Gympelrocku, ktorého vtedajší prvý ročník som škrekom otváral, čo bol ďalší zásah môjho brata. Mal skupinu Tritol (napriek názvu nehrali metal), Gympelrock otvárali a moje škriekanie ako z hororu dal Marián na úvod. Potom prišli The We, predchodca CHVM. Ich koncert vidím a počujem ešte teraz, bol som ohúrený. Iný svet. Odvtedy som vedel, že ma v rádiu nič zaujímavé asi nečaká, to mi ostalo doteraz. Odvtedy som vedel, že chcem hrať v podobnej skupine, začal som si vymýšľať texty a názvy. CHVM hýbali trečianskou scénou, ich koncerty boli udalosťami. Keď sme založili našu skupinu, chceli sme byť ako oni. A oni nás vzali do Drietomy, potom do Bratislavy, a tým nám pomohli dostať sa do sveta. Nechcem to preháňať, ale bez CHVM by Bez ladu a skladu asi nevzniklo, určite nie v tej podobe. A ani Pohoda by nebola tým, čím je. O pár dní začíname štrnásty ročník. Začne ho práve CHVM. Oslavujú tridsať rokov. Vystriedali za ten čas asi sto zostáv a tri miliardy hudobných motívov (po sedemsto motívov na jednu pieseň, zmena tempa a dvadsaťtri basových liniek je povinných), pridali na srdnatosti, trochu zvážneli, ale stále hrajú svojským, polorozpadnutým spôsobom. Ako darček sme pre nich pozvali ich hrdinov - The Stranglers. Lebo bez The Stranglers by CHVM nebolo CHVM. A zas môžeme pokračovať ďalej. To divné škrípanie Ľuboša Dzúrika, Rasťa Dobranského, Mira Punu a spol., to nie je hudobná skupina, to je pre trenčiansku hudobnú scénu buditeľský počin. Všetko najlepšie, mládenci.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.