Detský pohľad na okolie má zväčša podobu udivenej žabej perspektívy, z ktorej si pozorné a nepoškvrnené malé oko všimne aj to, čo pri pozeraní z očí do očí či z vtáčej perspektívy vonkoncom nevidno. Hoci sa v poviedkovej knižke Louisa de Bernièresa Srdečné pozdravy z Notwithstandingu (v precíznom preklade Adriany Komorníkovej) neobjavuje detský rozprávač, ani nie je určená pre malých, napriek tomu je v jednotlivých príbehoch prítomný ten začudovaný pohľad, taký charakteristický pre prvotné rozkrývanie sveta z výšky neďaleko nad zemou. A je v nich aj kusisko nostalgie, smútku rozohrievajúceho srdce, nad vecami síce nenavrátiteľnými, zapadnutými v minulosti, ale i tak krásnymi a nezmazateľnými.
Tieto Bernièresove poviedky spája jednota priestoru a (s jednou výnimkou) aj jednota času. Rokov šesťdesiatych a sedemdesiatych minulého storočia, keď ešte Surrey - hoci z posledných síl -, grófstvo na juhovýchode Anglicka, bolo skutočným vidiekom. Pravým britským, s golfom, poľovačkami, psíčkarmi, rybačkou, farmárčením... Louis de Bernières tentoraz dej nesituoval, povedzme, do Latinskej Ameriky či Grécka, krajín, kde sa odohrávajú deje jeho predchádzajúcich románov a poviedok, ale ocitol sa doma tam, kde to fakt dobre pozná: "Nechcem byť chladný, veľkomestský a cynický. Chcem vyjadrovať svoje pocity a dúfam, že čitateľ ich precíti tiež." V prípade Srdečných pozdravov z Notwithstandingu sú tie pocity nákazlivé ako dobrosrdečný literárny vírus, láskavé (ale nie sladké).
Bernièresovo Surrey je zaľudnené postavičkami, čo sa ľahko a nadlho pamätajú, prepletajú sa jednotlivými poviedkami, raz v úlohe štatistov, inokedy v hlavnej. Archie lepí na okná zrniečka a vysielačkuje si s mamou, každú chvíľu prepínajú... Obadiah Oak trochu smrdí... V obdĺžnikovej nádrži za domom fešnej pani Rendallovej žije Pruhovaná šťuka, kto by ju netúžil uloviť... Pani Macová má jedinečného manžela, plukovník Barkwell zas kocúra Troodosa... Mladý Robert si skrotí havraniu samičku, volá sa Lizzie, rada ďobe hrozno a nič netušiacim rozšnurováva mašličky na topánkach... V Notwithstandingu sa pomaly, ale sľubne a isto rodí dychové kvarteto, čo si nástroje čistí vskutku čudnými pomôckami, a reverend Freemantle sa ponáhľa k sirovi Edwardovi, pretože sa prihodilo čosi neočakávané... Keď pôjdete do tej dediny, pozor na príjazdovej ceste od Godalmingu. Možno tam mníšky z kláštora na kopci dodnes jazdia veľmi bezohľadne, čo sa bezpečnosti na cestách týka. Hoci, pravdepodobnejšie bude, že už tade nejazdia, už nie sú, možno tam už ani tá cesta nie je, možno ani kopec, možno ani kláštor...
"Generál, držiteľ Vojenského kríža a Radu za statočnosť, veterán z Burmy a Malajzie, donedávna hodnostár Kavalérie Sama Browna a jazdeckého pluku kopijníkov, vyjde ráno o pol ôsmej do záhrady a zhlboka dýcha. (...) Generál vyznáva studené sprchy, anglickosť Boha a civilizujúci vplyv britskej monarchie. Miluje svoju krajinu, manželku, vychádzkovú palicu, zbierku fajok, starého čierneho labradora a Rover P4. Teší sa z nich - v uvedenom poradí - osemdesiatpäť, päťdesiat, štyridsaťpäť, štyridsať, dvanásť a desať rokov. Manželka mu síce nedávno zomrela, podľahla krutej rakovine, ale zdá sa, že generál si to ešte nestihol uvedomiť a ráno stále robí dve šálky čaju...)
Louis de Bernières: Srdečné pozdravy z Notwithstandingu. Preložila Adriana Komorníková. Slovart 2010.
Tieto Bernièresove poviedky spája jednota priestoru a (s jednou výnimkou) aj jednota času. Rokov šesťdesiatych a sedemdesiatych minulého storočia, keď ešte Surrey - hoci z posledných síl -, grófstvo na juhovýchode Anglicka, bolo skutočným vidiekom. Pravým britským, s golfom, poľovačkami, psíčkarmi, rybačkou, farmárčením... Louis de Bernières tentoraz dej nesituoval, povedzme, do Latinskej Ameriky či Grécka, krajín, kde sa odohrávajú deje jeho predchádzajúcich románov a poviedok, ale ocitol sa doma tam, kde to fakt dobre pozná: "Nechcem byť chladný, veľkomestský a cynický. Chcem vyjadrovať svoje pocity a dúfam, že čitateľ ich precíti tiež." V prípade Srdečných pozdravov z Notwithstandingu sú tie pocity nákazlivé ako dobrosrdečný literárny vírus, láskavé (ale nie sladké).
Bernièresovo Surrey je zaľudnené postavičkami, čo sa ľahko a nadlho pamätajú, prepletajú sa jednotlivými poviedkami, raz v úlohe štatistov, inokedy v hlavnej. Archie lepí na okná zrniečka a vysielačkuje si s mamou, každú chvíľu prepínajú... Obadiah Oak trochu smrdí... V obdĺžnikovej nádrži za domom fešnej pani Rendallovej žije Pruhovaná šťuka, kto by ju netúžil uloviť... Pani Macová má jedinečného manžela, plukovník Barkwell zas kocúra Troodosa... Mladý Robert si skrotí havraniu samičku, volá sa Lizzie, rada ďobe hrozno a nič netušiacim rozšnurováva mašličky na topánkach... V Notwithstandingu sa pomaly, ale sľubne a isto rodí dychové kvarteto, čo si nástroje čistí vskutku čudnými pomôckami, a reverend Freemantle sa ponáhľa k sirovi Edwardovi, pretože sa prihodilo čosi neočakávané... Keď pôjdete do tej dediny, pozor na príjazdovej ceste od Godalmingu. Možno tam mníšky z kláštora na kopci dodnes jazdia veľmi bezohľadne, čo sa bezpečnosti na cestách týka. Hoci, pravdepodobnejšie bude, že už tade nejazdia, už nie sú, možno tam už ani tá cesta nie je, možno ani kopec, možno ani kláštor...
"Generál, držiteľ Vojenského kríža a Radu za statočnosť, veterán z Burmy a Malajzie, donedávna hodnostár Kavalérie Sama Browna a jazdeckého pluku kopijníkov, vyjde ráno o pol ôsmej do záhrady a zhlboka dýcha. (...) Generál vyznáva studené sprchy, anglickosť Boha a civilizujúci vplyv britskej monarchie. Miluje svoju krajinu, manželku, vychádzkovú palicu, zbierku fajok, starého čierneho labradora a Rover P4. Teší sa z nich - v uvedenom poradí - osemdesiatpäť, päťdesiat, štyridsaťpäť, štyridsať, dvanásť a desať rokov. Manželka mu síce nedávno zomrela, podľahla krutej rakovine, ale zdá sa, že generál si to ešte nestihol uvedomiť a ráno stále robí dve šálky čaju...)
Louis de Bernières: Srdečné pozdravy z Notwithstandingu. Preložila Adriana Komorníková. Slovart 2010.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.