DIVADLO Katarína Ivanovna, O dvoch generáloch, Divadlo A. Duchnoviča
Dve jednoaktovky "Duchnovičovcov" ukazujú z niekoľkých strán silu a zvláštnosť tohto rusínskeho súboru. V prvom rade: žiadne divadlo na Slovensku (a ani v Čechách) nedokáže tak inscenovať, tak "hrať" ruskú klasiku ako oni. Nie je to prekvapujúce: herci od Duchnovičovcov majú ukrajinské divadelné školy a ruskému naturelu rozumejú dokonale. Napríklad Vladimíra Brehová v náročnej monodráme Katarína Ivanovna je presvedčivá od chvíle, keď zadychčaná vbehne na javisko až do scény, počas ktorej na ňom zomiera (a medzi tým rozozvučí všetky herecké registre tak, že tragika Kataríninho osudu zasiahne hádam aj divadelného požiarnika). Na druhej strane Vasil Rusiňák, Jozef Tkáč a Jevgenij Libezňuk naznačia v Saltykovej-Ščedrinovej absurdnej komédii O dvoch generáloch hĺbky ruského humoru, ako aj schopnosť hravej, inteligentnej improvizácie (ocenili sme, že v nej došlo aj na starú dobrú Stoku, ktorú mala k Duchnovičovcom vždy veľmi blízko). Ďalšou silnou stránkou divadla je cit pre inscenácie a výber inscenátorov. Hlavne Katarína Ivanovna dramatika Daniila Ginka, ktorá v jednej postave zobrazuje reálnu aj potenciálnu drámu Dostojevského Zločinu a trestu je výborný text, ktorý režisér Svetozár Sprušanský inscenoval tak, aby divák zostal až do konca v napätí, no aby sa pritom ani na chvíľu nestratil. Bez tohto rusínskeho divadla by bola slovenská divadelná scéna oveľa chudobnejšia.
.jk
FILM Muži, čo čumia na kozy
Na plagáte si prečítate, že pôjdete na komédiu. Ale v skutočnosti práve idete na paródiu (a ak komédiu, tak potom čiernu). V tom slovku, vymedzujúcom žánrové zatriedenie, sa možno skrýva recept toho, nakoľko sa pobavíte, nakoľko ponudíte. Totiž humor, podstata paródií, je často väčšmi než iné záležitosti týkajúce sa umenia odkázaný na najosobnejšie odtiene diváckeho vkusu. Ak sa vám nepodarí "správne" naladiť, môžete sa v paródii stratiť rýchlejšie ako v iných žánrových filmoch. Názov snímky Muži, čo čumia na kozy na prvý pohľad zaujme - špeciálne slovenskou - dvojdomosťou slova kozy. No a na druhý pohľad hereckým obsadením, ktoré sa dokáže postarať o pozornosť prinajhoršom aj vtedy, keď vám nalaďovanie inak nevyjde. Ak poznáte Tarantinove filmy, úlety bratov Coenovcov, Akty X, Hviezdne vojny či Formanove Vlasy, užijete si viac. Neveľmi úspešný a šťastný novinár Bob (Ewan McGregor) stretáva Lyna (George Clooney), ktorý predstiera, že je obchodník, ale netrvá dlho a ukáže sa jeho pravá tajnomisijná identita. Spolu sa pustia do hľadania Billa Djanga (Jeff Bridges ako maskáčové pokračovanie Big Lebowskeho), zakladateľa zvláštnej jednotky americkej armády, čo cibrila u vojakov paranormálne schopnosti: čítanie myšlienok, zabíjanie pohľadom, prechádzanie cez stenu, a najmä ich cvičila v zručnosti uplatňovať flower power, a nie gun power. Výnimočne lákavá východisková pozícia rozprávania, ktoré však, žiaľ, niekedy nedrží pokope. Muži, čo čumia na kozy balansujú sa hrane - v štruktúre príbehu je čosi rozpačité; niekoho istotne nadchnú, niekto ich zatratí. Ale pravdepodobne nie celkom.
.zm
KNIHA Philip Roth: Vzala jsem si komunistu Mladá fronta, 2010
"Velké sociální uvědomění a k tomu rozsáhlé sexuální choutky. Komunista se svědomím - a pérem." Týmito slovami charakterizuje Murray Ringold svojho brata Iru. Ale v Rothovom románe z roku 1998 ide o viac než o príbeh jedného človeka, ktorý sa nechal pomýliť Marxom. Vzala jsem si komunistu je románom o chorých rodinných vzťahoch, o hneve, nenávisti a pomste. Je to román "zuckermannovský", teda hlavným hrdinom je, ako v niekoľkých ďalších knihách, spisovateľ Nathan Zuckermann, ktorý veľmi pripomína autora Philipa Rotha. Ten sa stretne so svojím učiteľom angličtiny Murrayom Ringoldom. Má už deväťdesiat rokov a Nathanovi porozpráva príbeh Iru, človeka rozorvaného a bojovného, ktorý uveril komunizmu, hoci zároveň žil s celebritnou herečkou v luxusnej newyorskej štvrti. Philip Roth je majster. Celá kniha je vlastne jedným monologickým rozprávaním, v ktorom sa len veľmi pozvoľna objavujú nové veci, pomaličky sa mení perspektíva a z hrdinov sa stávajú v lepšom prípade "malí sráči", v horšom prípade zákerní zbabelci. Človek sa popri tom dozvie všeličo o povojnovej Amerike, áno aj o prehnanom strachu z komunistov a aj o tuposti ideológie, ktorej (komunisti) verili. To sú však len kulisy. Témou všetkých Rothových kníh je komplikovanosť človeka, jeho súkromné hľadania a verejné úteky pred nájdeným. "Každá duše je vlastní továrnou na zradu." Nie veľmi povzbudzujúce, no veľmi vzrušujúce čítanie.
.jk
Dve jednoaktovky "Duchnovičovcov" ukazujú z niekoľkých strán silu a zvláštnosť tohto rusínskeho súboru. V prvom rade: žiadne divadlo na Slovensku (a ani v Čechách) nedokáže tak inscenovať, tak "hrať" ruskú klasiku ako oni. Nie je to prekvapujúce: herci od Duchnovičovcov majú ukrajinské divadelné školy a ruskému naturelu rozumejú dokonale. Napríklad Vladimíra Brehová v náročnej monodráme Katarína Ivanovna je presvedčivá od chvíle, keď zadychčaná vbehne na javisko až do scény, počas ktorej na ňom zomiera (a medzi tým rozozvučí všetky herecké registre tak, že tragika Kataríninho osudu zasiahne hádam aj divadelného požiarnika). Na druhej strane Vasil Rusiňák, Jozef Tkáč a Jevgenij Libezňuk naznačia v Saltykovej-Ščedrinovej absurdnej komédii O dvoch generáloch hĺbky ruského humoru, ako aj schopnosť hravej, inteligentnej improvizácie (ocenili sme, že v nej došlo aj na starú dobrú Stoku, ktorú mala k Duchnovičovcom vždy veľmi blízko). Ďalšou silnou stránkou divadla je cit pre inscenácie a výber inscenátorov. Hlavne Katarína Ivanovna dramatika Daniila Ginka, ktorá v jednej postave zobrazuje reálnu aj potenciálnu drámu Dostojevského Zločinu a trestu je výborný text, ktorý režisér Svetozár Sprušanský inscenoval tak, aby divák zostal až do konca v napätí, no aby sa pritom ani na chvíľu nestratil. Bez tohto rusínskeho divadla by bola slovenská divadelná scéna oveľa chudobnejšia.
.jk
FILM Muži, čo čumia na kozy
Na plagáte si prečítate, že pôjdete na komédiu. Ale v skutočnosti práve idete na paródiu (a ak komédiu, tak potom čiernu). V tom slovku, vymedzujúcom žánrové zatriedenie, sa možno skrýva recept toho, nakoľko sa pobavíte, nakoľko ponudíte. Totiž humor, podstata paródií, je často väčšmi než iné záležitosti týkajúce sa umenia odkázaný na najosobnejšie odtiene diváckeho vkusu. Ak sa vám nepodarí "správne" naladiť, môžete sa v paródii stratiť rýchlejšie ako v iných žánrových filmoch. Názov snímky Muži, čo čumia na kozy na prvý pohľad zaujme - špeciálne slovenskou - dvojdomosťou slova kozy. No a na druhý pohľad hereckým obsadením, ktoré sa dokáže postarať o pozornosť prinajhoršom aj vtedy, keď vám nalaďovanie inak nevyjde. Ak poznáte Tarantinove filmy, úlety bratov Coenovcov, Akty X, Hviezdne vojny či Formanove Vlasy, užijete si viac. Neveľmi úspešný a šťastný novinár Bob (Ewan McGregor) stretáva Lyna (George Clooney), ktorý predstiera, že je obchodník, ale netrvá dlho a ukáže sa jeho pravá tajnomisijná identita. Spolu sa pustia do hľadania Billa Djanga (Jeff Bridges ako maskáčové pokračovanie Big Lebowskeho), zakladateľa zvláštnej jednotky americkej armády, čo cibrila u vojakov paranormálne schopnosti: čítanie myšlienok, zabíjanie pohľadom, prechádzanie cez stenu, a najmä ich cvičila v zručnosti uplatňovať flower power, a nie gun power. Výnimočne lákavá východisková pozícia rozprávania, ktoré však, žiaľ, niekedy nedrží pokope. Muži, čo čumia na kozy balansujú sa hrane - v štruktúre príbehu je čosi rozpačité; niekoho istotne nadchnú, niekto ich zatratí. Ale pravdepodobne nie celkom.
.zm
KNIHA Philip Roth: Vzala jsem si komunistu Mladá fronta, 2010
"Velké sociální uvědomění a k tomu rozsáhlé sexuální choutky. Komunista se svědomím - a pérem." Týmito slovami charakterizuje Murray Ringold svojho brata Iru. Ale v Rothovom románe z roku 1998 ide o viac než o príbeh jedného človeka, ktorý sa nechal pomýliť Marxom. Vzala jsem si komunistu je románom o chorých rodinných vzťahoch, o hneve, nenávisti a pomste. Je to román "zuckermannovský", teda hlavným hrdinom je, ako v niekoľkých ďalších knihách, spisovateľ Nathan Zuckermann, ktorý veľmi pripomína autora Philipa Rotha. Ten sa stretne so svojím učiteľom angličtiny Murrayom Ringoldom. Má už deväťdesiat rokov a Nathanovi porozpráva príbeh Iru, človeka rozorvaného a bojovného, ktorý uveril komunizmu, hoci zároveň žil s celebritnou herečkou v luxusnej newyorskej štvrti. Philip Roth je majster. Celá kniha je vlastne jedným monologickým rozprávaním, v ktorom sa len veľmi pozvoľna objavujú nové veci, pomaličky sa mení perspektíva a z hrdinov sa stávajú v lepšom prípade "malí sráči", v horšom prípade zákerní zbabelci. Človek sa popri tom dozvie všeličo o povojnovej Amerike, áno aj o prehnanom strachu z komunistov a aj o tuposti ideológie, ktorej (komunisti) verili. To sú však len kulisy. Témou všetkých Rothových kníh je komplikovanosť človeka, jeho súkromné hľadania a verejné úteky pred nájdeným. "Každá duše je vlastní továrnou na zradu." Nie veľmi povzbudzujúce, no veľmi vzrušujúce čítanie.
.jk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.