Reedícia ich slávneho albumu Exile On Main St. zakotvila minulý mesiac na prvom mieste britského rebríčka, na tom istom mieste, kde sa tento zázračný album vyhrieval pred 38 rokmi.
Ak sa spýtate fanúšika The Rolling Stones na jeho najobľúbenejší album, väčšina z nich vám odpovie: Exile On Main St. Dvojalbum z roku 1972 láka preto, že táto nahrávka je tou najlepšou esenciou Stones v ich dlhej histórii. Tento špinavý, neuchopiteľný a rôznorodý dvojalbum v čase vydania zožal rozporuplné recenzie, ale v nasledujúcich rokoch sa stal klasikou. A možno ešte viac ako klasikou - aj po dlhých 38 rokoch znejú pesničky z Exile akoby vám ich kapela hrala tu a teraz priamo do ucha.
Takmer všetci sa zhodnú, že je to posledný geniálny album kapely, ktorý uzatvára to najlepšie tvorivé obdobie Stones. To sa začalo albumom Beggars Banquet (1968), na ktorom sa vrátila skupina k svojim koreňom, pokračovalo silnými kolekciami piesní Let it Bleed (1969) a Sticky Fingers (1971). Na Exile On Main St. sa však táto kapela, ktorá pôvodne začínala ako tínedžerská parta, snažiaca sa skopírovať party od dlhoprstého Chucka Berryho, dostala vôbec najďalej.
Možno sila tých pesničiek vyplýva aj z príbehu Rolling Stones, ktorí začiatkom 70. rokov prežívali veľmi krušné obdobie existencie. Keď si preložíme názov tohto album, ako prvé nám napadne slovo vyhnanstvo. Po rozpade The Beatles bola päťica tou najväčšou kapelou v Británii, no po spočítaní banku rýchlo zistila, že nie je schopná platiť vtedajšie extrémne vysoké dane. Keith Richard, o ktorom sa trefne hovorí ako "chodiacom riffe", spomína, že vláda sa Stones, "kaziteľov mládeže" snažila zničiť najprv tým, že ich po malých drogových deliktoch zatvárala za mreže. Keď sa im to nepodarilo, vyslala na nich "berňákov."
Stones si zbalali kufre a odsťahovali sa na južné pobrežie Francúzska s tým, že tam dokončia svoj nový album. Nespokojní so stavom tamojších štúdií sa nakoniec rozhodli pre prenajatú vilu Keitha Richardsa v mestečku Nellcote. Obrovský dom pôvodne patril nejakého britskému admirálovi z minulého storočia, ktorý si ho postavil preto, aby mohol rovno zaparkovať so svojou loďou. Podľa Richardsovej biografie si tam vzal aj život - skočil zo strechy svojej vily.
Stones sa nasťahovali do veľkých podzemných priestorov a z Británie si priviezli aj svoje mobilné nahrávacie štúdio. Suterén nevyzeralo prívetivo. Richardsovi pripomínal fuhrerbunker a Jagger dnes krúti hlavou, že tam kapela dokázala pracovať - podľa neho to bolo skôr väzenie ako štúdio. Svedkovia "sessions", ktoré sa konali v lete 1971, hovoria o veľkom chaose. Richards si vypestoval silný návyk na heroín a bol schopný hrať iba v noci. 24 hodín bol priestranný dom denne plný hostí, priateľov, hudobníkov a drogových dílerov z okolia, až je zázrak, že kapela bola schopná pracovať. Situácia dosiahala alarmujúci stav, keď sa do domu vlúpali zlodeji a ukradli súpravu gitár a saxofónov.
Napriek tým prekážkam kapela zažívala silné tvorivé obdobie. Po smrti Brian Jonesa, ktorý sa za záhadných okolností utopil v bazéne svojho domu, jeho miesto zaujal Mick Taylor, mladučký gitarista z Mayllových Bluesbreakers. Jeho precízna hra spolu s nedbalými Richardsovými riffmi dostala kapelu do iného levelu.
Základy niektorých piesní z Exile vznikli ešte v roku 1969, v čase keď Stones pracovali na Let It Bleed. Kapela ich však nechcela dokončiť, pretože by skončili u ich bývalého manažéra Allena Kleina, o ktorom v tom čase zistili, že ich obral aj posledné šnúrky na topánkach. Je to zvláštne. Kapela dodnes nevlastní práva na nahrávky zo šesťdesiatych rokov.
V suteréne Nellcote nakoniec vznikli základy k niektorým klasikám. Happy nahral Richard spolu s producentom Jimmom Millerom a saxofonistom Bobby Keysom, keď len tak blbli na zvukovej skúške a zvyšok kapely nebol po ruke. Happy hráva a spieva Richards dodnes. Skupina sa pustila aj do ďalších vecí - z albumu znie klasické country (Sweet Virginia, Sweet Black Angel), do ktorého sa Richards zamiloval vďaka drogovému parťákovi Gramovi Parssonsovi počas koncertných šnúr v Amerike. Z nového sveta si Stones priniesli aj záľubu ku gospelu. Na Exile ho reprezentuje takmer dokonalá vec Shine A Light a skoro psychedelický kus I Just Want To See His Face. Bluesové kúsky z albumu ako Stop Breaking Down alebo Ventilator Blues zas jasne hovoria o tom, že Stones boli oveľa "americkejší" ako väčšina amerických kapiel.
Keď koncom roku 1971 nahromadili dostatok vecí, presťahovala sa do Los Angeles na dohratie ďalších nástrojov a finálnu mixáž. Jagger sa dlhé roky sťažoval na zlé mixy, no práve aj tá nedokonalá zvuková kvalita robí Exile On Main Street niečím extra. Istým spôsobom je to hlavne Richardsov album, ktorému sa vlastne splnil detský sen - žiť v dome, kde je zároveň aj nahrávacie štúdio. Špinavý rokenrolový sound sa snažia dnes okopírovať mnohé skupiny, ale nie príliš úspešne. Stones dali s Exile návod dnešnej generácii hudobníkov, ktorí začali vyhľadávať iné miesta než štúdiá v túžbe po zvuku na spôsob Exile.
No v roku 1972 sa naň pozeralo skôr cez prsty. Napriek tomu, že vyhral hitparády po oboch stranách Atlantiku, kritici mu vyčítali prílišnú dĺžku a chaos, spôsobený žánrovou pestrosťou.
Kapela sa na juh Francúzska nikdy nevrátila. V Richardsovej neprítomnosti urobila polícia vo vile raziu a našla množstvo rôznorodých drog. Sen o pokojnom živote na brehu mora sa definitívne rozplynul. Možno mi to bude mať niekto za zlé, ale Exile je posledný geniálny album Stones. V sedemdesiatych rokoch každou ďalšou platňou kapela strácala na intezite (vďaka Richardsovmu heroínovému návyku, nad ktorým dokázal zvíťaziť až koncom 70. rokov) a čoraz viac svoju existenciu a názor na hudbu vcucla do okrídleného, ale zároveň zužujúceho hesla: "Je to iba rokenrol, ale mám ho rád." Stala sa z toho viac zábava ako životné poslanie. Black and Blue (1975), Some Girls (1978) alebo Tattoo You (1981) majú svoj pôvab, ale určite nepália tak ako Exile.
Keď po 38 rokoch Universal vyhlásil, že vyjde zremastrovaná a expandovaná verzia albumu s nikdy nepočutými pesničkami, bola to skvelá správa. Stones boli totiž možno poslednou skupinou zo starej školy, ktorá sa bránila otvoreniu bohatých archívov. Jagger s Richardsom pôvodne hovorili o troch, štyroch bonusoch, ale keď sa začali hrabať v zapečatených trezoroch, objavili stratené perly. O niektorých piesňach nemali ani tušenia. V apríli vyšiel singel Plundered My Soul, do ktorého Jagger nahral nové vokály a Richards ďalšie gitary. Táto skvelá pieseň čakala roky na objavenie! Vďaka bonusovému disku nového Exile ďalšie pecky ako So Divine (Alladin Story) alebo Dancing In The Light. Zoberte si napríklad outtake Good Time Woman, z ktorej neskôr vznikla nesmrteľná Tumbling Dice. Ukazuje, čo všetko musí hudobník spraviť, aby z primerného songu vznikol takýto hit.
Treba len dúfať, že ide iba o začiatok. V archívoch Stones je toho určite oveľa viac! Hej páni, a čo takto sa pozrieť na nahrávanie albumov Sticky Fingers, Goats Head Soup alebo Some Girls? Už netrpezlivo čakáme.
Ak sa spýtate fanúšika The Rolling Stones na jeho najobľúbenejší album, väčšina z nich vám odpovie: Exile On Main St. Dvojalbum z roku 1972 láka preto, že táto nahrávka je tou najlepšou esenciou Stones v ich dlhej histórii. Tento špinavý, neuchopiteľný a rôznorodý dvojalbum v čase vydania zožal rozporuplné recenzie, ale v nasledujúcich rokoch sa stal klasikou. A možno ešte viac ako klasikou - aj po dlhých 38 rokoch znejú pesničky z Exile akoby vám ich kapela hrala tu a teraz priamo do ucha.
Takmer všetci sa zhodnú, že je to posledný geniálny album kapely, ktorý uzatvára to najlepšie tvorivé obdobie Stones. To sa začalo albumom Beggars Banquet (1968), na ktorom sa vrátila skupina k svojim koreňom, pokračovalo silnými kolekciami piesní Let it Bleed (1969) a Sticky Fingers (1971). Na Exile On Main St. sa však táto kapela, ktorá pôvodne začínala ako tínedžerská parta, snažiaca sa skopírovať party od dlhoprstého Chucka Berryho, dostala vôbec najďalej.
Možno sila tých pesničiek vyplýva aj z príbehu Rolling Stones, ktorí začiatkom 70. rokov prežívali veľmi krušné obdobie existencie. Keď si preložíme názov tohto album, ako prvé nám napadne slovo vyhnanstvo. Po rozpade The Beatles bola päťica tou najväčšou kapelou v Británii, no po spočítaní banku rýchlo zistila, že nie je schopná platiť vtedajšie extrémne vysoké dane. Keith Richard, o ktorom sa trefne hovorí ako "chodiacom riffe", spomína, že vláda sa Stones, "kaziteľov mládeže" snažila zničiť najprv tým, že ich po malých drogových deliktoch zatvárala za mreže. Keď sa im to nepodarilo, vyslala na nich "berňákov."
Stones si zbalali kufre a odsťahovali sa na južné pobrežie Francúzska s tým, že tam dokončia svoj nový album. Nespokojní so stavom tamojších štúdií sa nakoniec rozhodli pre prenajatú vilu Keitha Richardsa v mestečku Nellcote. Obrovský dom pôvodne patril nejakého britskému admirálovi z minulého storočia, ktorý si ho postavil preto, aby mohol rovno zaparkovať so svojou loďou. Podľa Richardsovej biografie si tam vzal aj život - skočil zo strechy svojej vily.
Stones sa nasťahovali do veľkých podzemných priestorov a z Británie si priviezli aj svoje mobilné nahrávacie štúdio. Suterén nevyzeralo prívetivo. Richardsovi pripomínal fuhrerbunker a Jagger dnes krúti hlavou, že tam kapela dokázala pracovať - podľa neho to bolo skôr väzenie ako štúdio. Svedkovia "sessions", ktoré sa konali v lete 1971, hovoria o veľkom chaose. Richards si vypestoval silný návyk na heroín a bol schopný hrať iba v noci. 24 hodín bol priestranný dom denne plný hostí, priateľov, hudobníkov a drogových dílerov z okolia, až je zázrak, že kapela bola schopná pracovať. Situácia dosiahala alarmujúci stav, keď sa do domu vlúpali zlodeji a ukradli súpravu gitár a saxofónov.
Napriek tým prekážkam kapela zažívala silné tvorivé obdobie. Po smrti Brian Jonesa, ktorý sa za záhadných okolností utopil v bazéne svojho domu, jeho miesto zaujal Mick Taylor, mladučký gitarista z Mayllových Bluesbreakers. Jeho precízna hra spolu s nedbalými Richardsovými riffmi dostala kapelu do iného levelu.
Základy niektorých piesní z Exile vznikli ešte v roku 1969, v čase keď Stones pracovali na Let It Bleed. Kapela ich však nechcela dokončiť, pretože by skončili u ich bývalého manažéra Allena Kleina, o ktorom v tom čase zistili, že ich obral aj posledné šnúrky na topánkach. Je to zvláštne. Kapela dodnes nevlastní práva na nahrávky zo šesťdesiatych rokov.
V suteréne Nellcote nakoniec vznikli základy k niektorým klasikám. Happy nahral Richard spolu s producentom Jimmom Millerom a saxofonistom Bobby Keysom, keď len tak blbli na zvukovej skúške a zvyšok kapely nebol po ruke. Happy hráva a spieva Richards dodnes. Skupina sa pustila aj do ďalších vecí - z albumu znie klasické country (Sweet Virginia, Sweet Black Angel), do ktorého sa Richards zamiloval vďaka drogovému parťákovi Gramovi Parssonsovi počas koncertných šnúr v Amerike. Z nového sveta si Stones priniesli aj záľubu ku gospelu. Na Exile ho reprezentuje takmer dokonalá vec Shine A Light a skoro psychedelický kus I Just Want To See His Face. Bluesové kúsky z albumu ako Stop Breaking Down alebo Ventilator Blues zas jasne hovoria o tom, že Stones boli oveľa "americkejší" ako väčšina amerických kapiel.
Keď koncom roku 1971 nahromadili dostatok vecí, presťahovala sa do Los Angeles na dohratie ďalších nástrojov a finálnu mixáž. Jagger sa dlhé roky sťažoval na zlé mixy, no práve aj tá nedokonalá zvuková kvalita robí Exile On Main Street niečím extra. Istým spôsobom je to hlavne Richardsov album, ktorému sa vlastne splnil detský sen - žiť v dome, kde je zároveň aj nahrávacie štúdio. Špinavý rokenrolový sound sa snažia dnes okopírovať mnohé skupiny, ale nie príliš úspešne. Stones dali s Exile návod dnešnej generácii hudobníkov, ktorí začali vyhľadávať iné miesta než štúdiá v túžbe po zvuku na spôsob Exile.
No v roku 1972 sa naň pozeralo skôr cez prsty. Napriek tomu, že vyhral hitparády po oboch stranách Atlantiku, kritici mu vyčítali prílišnú dĺžku a chaos, spôsobený žánrovou pestrosťou.
Kapela sa na juh Francúzska nikdy nevrátila. V Richardsovej neprítomnosti urobila polícia vo vile raziu a našla množstvo rôznorodých drog. Sen o pokojnom živote na brehu mora sa definitívne rozplynul. Možno mi to bude mať niekto za zlé, ale Exile je posledný geniálny album Stones. V sedemdesiatych rokoch každou ďalšou platňou kapela strácala na intezite (vďaka Richardsovmu heroínovému návyku, nad ktorým dokázal zvíťaziť až koncom 70. rokov) a čoraz viac svoju existenciu a názor na hudbu vcucla do okrídleného, ale zároveň zužujúceho hesla: "Je to iba rokenrol, ale mám ho rád." Stala sa z toho viac zábava ako životné poslanie. Black and Blue (1975), Some Girls (1978) alebo Tattoo You (1981) majú svoj pôvab, ale určite nepália tak ako Exile.
Keď po 38 rokoch Universal vyhlásil, že vyjde zremastrovaná a expandovaná verzia albumu s nikdy nepočutými pesničkami, bola to skvelá správa. Stones boli totiž možno poslednou skupinou zo starej školy, ktorá sa bránila otvoreniu bohatých archívov. Jagger s Richardsom pôvodne hovorili o troch, štyroch bonusoch, ale keď sa začali hrabať v zapečatených trezoroch, objavili stratené perly. O niektorých piesňach nemali ani tušenia. V apríli vyšiel singel Plundered My Soul, do ktorého Jagger nahral nové vokály a Richards ďalšie gitary. Táto skvelá pieseň čakala roky na objavenie! Vďaka bonusovému disku nového Exile ďalšie pecky ako So Divine (Alladin Story) alebo Dancing In The Light. Zoberte si napríklad outtake Good Time Woman, z ktorej neskôr vznikla nesmrteľná Tumbling Dice. Ukazuje, čo všetko musí hudobník spraviť, aby z primerného songu vznikol takýto hit.
Treba len dúfať, že ide iba o začiatok. V archívoch Stones je toho určite oveľa viac! Hej páni, a čo takto sa pozrieť na nahrávanie albumov Sticky Fingers, Goats Head Soup alebo Some Girls? Už netrpezlivo čakáme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.