To, čo vystihol, je skutočnosť, že Vlado je predovšetkým srdciar. Srdciar a profesionál v každom okamihu, a to vyžaduje aj od svojho okolia. Viackrát chcel odísť, keď videl pomery vo futbalovom zväze, ale ciele, ktoré chcel dosiahnuť, potlačili jeho osobné chúťky s tým seknúť.
Dal si pri tom podmienku - nestarajte sa mi do toho, urobím si tím okolo seba a budem zaň zodpovedný. Nestalo sa prvýkrát, že z ničoho uplietol bič - napokon, Artmedia bez jeho vedenia by nedosiahla nič. Ale nedal si do toho kecať. To isté sa mu podarilo v reprezentácii, ktorú zobral, predpokladám, s rovnakou podmienkou.
Je to mimoriadne komplikovaná povaha, ale mám ho veľmi rád kvôli tomu, že sa svojej práci venuje na 110 percent. A funguje aj kombinácia s Mišom Hippom a celým tímom, ktorý zobral z Artmedie. Tí ľudia ho poznajú a radi s ním robia. Čo však bolo zásadné pre zmenu filozofie v reprezentácii, bol fakt, že Vlado si vie urobiť poriadok v kabíne. A naozaj si ho urobil a futbalisti to pochopili.
Určite to nebolo ľahké. Ťažko to chápali zo začiatku aj v Artmedii, kde bolo potrebné za tri roky vymeniť asi štyridsať hráčov - až tak si vybudoval tím, na ktorý sa mohol spoľahnúť. Preto je smiešne, ak od "erudovaného" novinára príde výčitka, že postavil toho alebo onoho hráča, lebo je jeho miláčikom.
Neexistuje. Kto počul, ako vie nakričať cez prestávku v kabíne aj na tých najlepších hráčov, ak mu vyviedli na ihrisku nejaký psí kus, musel pochopiť, že Vlado vyžaduje v každej minúte od každého profesionalizmus. To, ako dokázal podľa môjho názoru dovtedy nášho najlepšieho hráča - svojho syna - nepostaviť do zápasu s Talianmi, znamená, že absolútne povýšil trénerskú zodpovednosť nad svoje vlastné otcovské predstavy. A za to naozaj klobúk dole.
Je otázne, či Vlado v týchto pomeroch na Slovensku vydrží. Bol som na desiatkach tlačoviek po zápasoch a videl som tú naivitu. Na jednej strane bezbrehú servilnosť a na druhej strane absolútnu nepripravenosť viacerých kvázi športových novinárov. Azda okrem takých ľudí ako je Miro Michálek či Marcel Merčiak, alebo dvoch-troch novinárov zo Športu.
A Vlada to znechucuje. Tak ako sa on dennodenne pripravuje, ako s Mišom Hippom študujú a preberajú hodiny každú jednu postavu v tíme, tak to vyžaduje aj od novinárov. A nielen od nich, ale aj od funkcionárov, spolupracovníkov - vodičom počnúc, prezidentom končiac. Preto sa aj obrátila atmosféra národa voči zväzu. Pravdepodobne sa končí éra vážnych "funkcionárov" vo zväzoch, opraty treba dať do rúk práve takým ľuďom ako je Vlado Weiss. Ak nevyužijeme súčasný výsledok na zásadnú zmenu pomerov v slovenskom futbale, ktoré sú choré a v ktorých ide len o skupinkové či skupinové záujmy, nikam sa nedostaneme.
Autor je bývalý bratislavský župan
a prezident FC Artmedia
Dal si pri tom podmienku - nestarajte sa mi do toho, urobím si tím okolo seba a budem zaň zodpovedný. Nestalo sa prvýkrát, že z ničoho uplietol bič - napokon, Artmedia bez jeho vedenia by nedosiahla nič. Ale nedal si do toho kecať. To isté sa mu podarilo v reprezentácii, ktorú zobral, predpokladám, s rovnakou podmienkou.
Je to mimoriadne komplikovaná povaha, ale mám ho veľmi rád kvôli tomu, že sa svojej práci venuje na 110 percent. A funguje aj kombinácia s Mišom Hippom a celým tímom, ktorý zobral z Artmedie. Tí ľudia ho poznajú a radi s ním robia. Čo však bolo zásadné pre zmenu filozofie v reprezentácii, bol fakt, že Vlado si vie urobiť poriadok v kabíne. A naozaj si ho urobil a futbalisti to pochopili.
Určite to nebolo ľahké. Ťažko to chápali zo začiatku aj v Artmedii, kde bolo potrebné za tri roky vymeniť asi štyridsať hráčov - až tak si vybudoval tím, na ktorý sa mohol spoľahnúť. Preto je smiešne, ak od "erudovaného" novinára príde výčitka, že postavil toho alebo onoho hráča, lebo je jeho miláčikom.
Neexistuje. Kto počul, ako vie nakričať cez prestávku v kabíne aj na tých najlepších hráčov, ak mu vyviedli na ihrisku nejaký psí kus, musel pochopiť, že Vlado vyžaduje v každej minúte od každého profesionalizmus. To, ako dokázal podľa môjho názoru dovtedy nášho najlepšieho hráča - svojho syna - nepostaviť do zápasu s Talianmi, znamená, že absolútne povýšil trénerskú zodpovednosť nad svoje vlastné otcovské predstavy. A za to naozaj klobúk dole.
Je otázne, či Vlado v týchto pomeroch na Slovensku vydrží. Bol som na desiatkach tlačoviek po zápasoch a videl som tú naivitu. Na jednej strane bezbrehú servilnosť a na druhej strane absolútnu nepripravenosť viacerých kvázi športových novinárov. Azda okrem takých ľudí ako je Miro Michálek či Marcel Merčiak, alebo dvoch-troch novinárov zo Športu.
A Vlada to znechucuje. Tak ako sa on dennodenne pripravuje, ako s Mišom Hippom študujú a preberajú hodiny každú jednu postavu v tíme, tak to vyžaduje aj od novinárov. A nielen od nich, ale aj od funkcionárov, spolupracovníkov - vodičom počnúc, prezidentom končiac. Preto sa aj obrátila atmosféra národa voči zväzu. Pravdepodobne sa končí éra vážnych "funkcionárov" vo zväzoch, opraty treba dať do rúk práve takým ľuďom ako je Vlado Weiss. Ak nevyužijeme súčasný výsledok na zásadnú zmenu pomerov v slovenskom futbale, ktoré sú choré a v ktorých ide len o skupinkové či skupinové záujmy, nikam sa nedostaneme.
Autor je bývalý bratislavský župan
a prezident FC Artmedia
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.