Dunaj chladný, muzika pekelná

Dajú. To porovnanie je podľa nás dôležité a poučné. Aj keď sa tieto dve knihy a ich autori od seba líšia v mnohom, spoločné majú to, že patria k mladšej generácii, žijú na Slovensku a (okrem iného) píšu knihy.

Michal Hvorecký (1976) patrí k pomerne početnej skupine slovenských spisovateľov, ktorí napísali svoje prvé knihy v deväťdesiatych rokoch. Celá generačná skupina (patria do nej napríklad Balla, Peter Macsovský, Márius Kopcsay, Marek Vadas či Jana Beňová) prežila detstvo za komunizmu, no „mladosť” už v slobodných pomeroch, viacerí z nej – Michal Hvorecký medzi nimi – už ako tínedžeri milovali knihy a pomerne rýchlo sa pokúšali sami písať. Radosť z (vlastných) slov v ich prvotinách cítiť zreteľne. 

Viacerí z tejto generácie sa zo začiatku živili ako copywriteri v reklamných agentúrach, čo v ich textoch cítiť tiež – napríklad už Hvoreckého prvá zbierka poviedok Silný pocit čistoty človeka, zvyknutého na ornamentalizované opisy a psychologické úvahy, zaujme jadrnosťou viet a schopnosťou pár slovami presne vyjadriť to, čo má byť vyjadrené. Druhou stranou tej istej mince je však prevaha formy nad obsahom: je to šikovne napísané, aj nápady sú vtipné, chýba však hĺbka.

Michal Hvorecký do dnešného dňa napísal dve zbierky poviedok, jednu zbierku esejí a štyri romány, čím sa zaradil medzi najproduktívnejších slovenských autorov. Všetky jeho knihy sú v rámci slovenských pomerov bestsellermi, niektoré z nich boli preložené, román Plyš sa dočkal aj divadelnej adaptácie. Michal Hvorecký tek nie je len jeden z najproduktívnejších, ale aj jeden z najúspešnejších slovenských spisovateľov.

S každou jeho novou knihou sú preto spojené intenzívne očakávania. S výnimkou esejistického Pastierskeho listu však tie očakávania zostávajú viac-menej nenaplnené. Recenziu Eskorty, predposledného Hvoreckého románu, sme zakončili slovami: „Úplne chýba vzrušenie, prekvapivosť, krása, napätie či myšlienka. Zostáva len bezfarebná nuda. Každý spisovateľ má svoju najslabšiu knihu. Dúfajme, že ju už má aj Michal Hvorecký.” 

Asi pred mesiacom vyšiel nový Hvoreckého román Dunaj v Amerike a hneď skonštatujme, že nie je horší ako Eskorta: je o niečo uveriteľnejší a aj sa lepšie číta. To je však zároveň všetko pozitívne, čo sa o tejto tristostranovej knihe dá povedať. 

Dunaj v Amerike opisuje cestu Bratislavčana Martina Roya z Regensburgu do rumunskej delty na luxusnej americkej lodi America. Martin tu pracuje ako sprevádzač amerických, a teda starých, tučných, škaredých a naivne hlúpych turistov. V románe je aj trochu napätia a vďaka kriminálnej zápletke tok deja, na rozdiel od toku Dunaja, občas aj prekvapí. Potenciálneho čitateľa nechceme o tieto vzácne momenty obrať, a preto sa opisu deja vyhneme. Zatajiť však nemôžeme, že príbeh pôsobí ako nasilu vyskladaný a postavy, ktoré v ňom vystupujú, nedosahujú dokonca ani autentickosť karikatúr z priemerného komiksu. Rumunský lodný kapitán je alkoholik, ale zato dobrý profesionál, Srb Dragan je, samozrejme, drogový díler, Rakúšania sú chladní a odmeraní, starosta bulharskej dediny je mafián, Rumuni sú nehygienickí a chudobní. To, akí sú Američania, sme už spomenuli. Títo ľudia vrátane hlavného hrdinu Martina a hlavnej hrdinky Mony vedú sterilné dialógy, ich emócie sú buď čítankovo predvídateľné, alebo ochotnícky prehrávané. Nie je možné stotožniť sa s nimi, nedá sa ich milovať ani nenávidieť. Láska nevzrušuje, vražda nedesí.

Autor sa témou, názvom a aj jednou kapitolou priznáva k inšpirácii Dunajom Claudia Magrisa. Zrejme príklad majstra spisovateľa z Terstu ho viedol k tomu, že nám popri samotnom príbehu porozpráva aj niečo o histórii dunajského povodia. No zatiaľ čo Claudio Magris hodil svoje siete na hlbočiny a v Dunaji nachádzal odraz európskych dejín, ako aj príbeh ľudského života, Michal Hvorecký len prepisuje učebnicu dejepisu.

Je to zvláštne. Keď Michal glosuje politické dianie v novinových článkoch (a v Pastierskom liste), má to často vtip a skoro vždy je to zaujímavé. Keď píše beletriu, ten vtip a zaujímavosť sa stráca. Možno, že by mu pomohlo, keby aj v beletrii písal o tom, čo vidí a počuje a nie o tom, čo si vymyslí a naštuduje.

Príkladom by mu mohol byť Pišta Vandal, vlastným menom Štefan Chrappa (1979). Ten píše o tom, čo zažil, videl, počul či pocítil. A pritom to nie sú nejaké denníky grafomana, ale príbehy,  napísané s citom pre neošúchané metaforu a pre hovorený jazyk. Už Fak jú en dáj, cestopis po Brazílii (so svojou metalovou kapelou ČAD) bol taký. Aktuálna knižka Pekelná muzika je ešte lepšia. 

„Nedostatok finančných prostriedkov nás donútil hľadať nové riešenia. Roboty nebolo. Tiež sme boli hnilí. Najprijateľnejšia sa nám zdala zlodejina.” Tak sa knižka Pištových príbehov začína. Ide vlastne o biografiu skupiny ČAD, rozprávanie o jej začiatkoch vo Svätom Jure, o bizarných koncertoch, o stretnutiach s vyholenými skinheadmi a s temnými metalistami, o všelijakých típkoch, postavičkách, ale aj o celkom obyčajných ľuďoch. Autor pozmenil mená, občas niečo pridal, občas ubral. Výsledok je veselé čítanie: každý prečítaný príbeh, každá prečítaná veta vás ku knižke ešte silnejšie pripúta. Po pár odsekoch hrdinov vidíte pred sebou, spolu s nimi sa cítite trápne alebo výborne (podľa siuácie). Ak by sme hľadali Pištov literárny vzor, skôr či neskôr by sme asi prišli k Petrovi Pišťankovi.

Pišta Vandal napriek tomu, že hrá v metalovej a v punkovej kapele (ČAD, resp. Vandali), nie je nejaký diletant s talentom. Je to vzdelaný človek, ktorý učí na Filozofickej fakulte UK, je znalcom poľskej literatúry a okrem veselých príbehov píše aj hlbokú duchovnú poéziu. Na rozdiel od Michala Hvoreckého však nepatrí do slovenského literárneho sveta, teda do toho, ktorý berú kritici a publicisti s akademickou vážnosťou. Neorganizuje čítačky, nechodí na tvorivé pobyty, nepodporujú ho kultúrne inštitúcie.

V porovnaní s Dunajom v Amerike je Pekelná muzika knihou oveľa živšou a zaujímavejšou. Ak pri Dunaji má človek pocit, že autor najprv premýšľal, o čom by tak asi mohol napísať, potom študoval a rešeršoval, až nakoniec postavil aký-taký príbeh, ktorý nakoniec vyeditoval až do sterilnosti, Muzika zrejme vznikla oveľa spontánnejšie: jej autor má pozorné oči, všíma si, čo sa okolo neho deje, rozpráva o tom kamarátom, až si jedného dňa sadne a svoje rozprávania si zapíše. Ako hrabalovský „pábitel”, ako Fitzgerald alebo Kerouac dokáže hovoriac veselé anekdoty komunikovať o vážnych veciach. 

Zatiaľ čo Michal Hvorecký svoje romány a poviedky prezentuje ako vážnu, hlbokú literatúru, Pišta Vandal len rozpráva veselé príbehy. Dunaj v Amerike pozostáva z gramaticky správnych viet, Pekelná muzika vyrástla zo slov, ktoré žijú svojím vlastným životom. Dunaj chladí, Muzika hreje. A to je príjemnejšie než „veľká literatúra”.

Michal Hvorecký: Dunaj v Amerike, Marenčin PT, 2010.

Pišta Vandal: Pekelná muzika, Limerick, 2010.