Netvrdím, že sa nebojím

V roku 1983 som skončil tento odbor na univerzite v Bratislave, pracoval som dlho pre istú českú firmu. Na Vianoce 2004 mi nečakane zavolal predseda predstavenstva Geofizyky Krakov, čo bola dovtedy naša priama konkurencia, s ponukou ísť pracovať do Pakistanu ako ich zástupca. O tri mesiace som vycestoval. Dostal som ponuku najprv na rok. Sám som nechcel viac. Po pár mesiacoch som sa však rozhodol, že tu budem normálne žiť. 

Geofyzika je jedna z geologických vied, ktorá sa zaoberá skúmaním zemského telesa  nepriamymi, teda nevrtnými fyzikálnymi metódami. Meria sa tiažové a magnetické pole zeme, seizmické aktivity, pričom seizmické vlny produkujeme umelo.

Vďaka tomu sme schopní do hĺbky niekoľkých kilometrov zistiť, podobným princípom aký má radar, geologické zloženie a štruktúry, tektonické poruchy, na základe ktorých sa potom dá s oveľa väčšou pravdepodobnosťou predpovedať, či sú tam ložiská, v našom prípade ropy a plynu. 

Presne tak. Sme prví, koho si najímajú firmy ochotné investovať do prieskumu ropy a plynu, a kúpia si licenciu – u nás sa tomu hovorí prieskumné územie. 

Seizmické vlny spôsobujeme buď dynamitom v plytkých vrtoch 25 až 30 metrov, alebo takzvanými vibrátormi, obrovskými strojmi, ktoré majú medzi prednou a zadnou nápravou hydraulickú platformu, ktorá dokáže nadvihnúť stroj vážiaci viac ako tridsať ton a vibrovaním začne produkovať seizmické vlny. V rôznych vzdialenostiach od zdroja seizmického signálu umiestňujeme geofony, malé prístroje, ktoré sú schopné registrovať aj jemné zemetrasenie, teda umelé seizmické vlny, ktoré sa softvérovo vyhodnocujú a na ich základe sa vypracujú  seizmické profily. Tak vieme, kde sú aké horniny, kde je aký zlom, a teda aj možnosť plynu a ropy. 

Dajú sa počítať v jednotkách. Konkurencia je tvrdá, ide o veľké firmy. Najväčšia seizmická firma je dnes čínska BGP, ktorá má niekoľko sto skupín. My máme sedem skupín, Francúzi, Američania a Nóri zopár desiatok. Sú tu ešte dve-tri obrovské ruské firmy, tie však pracujú iba na domácom trhu.

O to sa nestaráme. Je to vec klienta, ktorý si nás najíma. On musí predpokladať, keď si kúpi licenciu, kde sú suroviny.

Asi na 35 až 38 percent. Je to veľmi málo, začali s tým až v 60. rokoch. Za posledných desať rokov okrem spomínanej čínskej firmy BGP a nás všetci z Pakistanu odišli, kvôli bezpečnosti – a nikto nový sem neprišiel. Išli na iné trhy, napríklad do severnej Afriky. Pakistan je dnes jedna z najnebezpečnejších krajín sveta. Na takýto trh sa však ťažko vracia.

Neviem, v roku 2005 to tu ešte nebolo také nebezpečné ako dnes. Takéto funkcie sa často obsadzujú aj na základe osobných kontaktov. A ja vrcholový manažment Geofizyky Krakov poznám takmer dvadsať rokov. 

Bolo mi jasné, že nejdem do bezpečnej krajiny. Ubezpečili ma, že sa tu dá žiť –  čo dnes môžem potvrdiť. Samozrejme, miera rizika vtedy a dnes sa nedá porovnať. 

Nie. Určite aj preto bolo pre mňa rozhodovanie oveľa jednoduchšie.

Iba manželku bývalého českého veľvyslanca Vieru Langerovú. Slovensko má v Karáči honorárneho konzula. Je to Pakistanec, dodnes sa mi však s ním nepodarilo skontaktovať.

Neberie telefóny, nie sú o ňom nijaké správy. Pakistan patrí pod slovenskú ambasádu v Iráne. Paradoxne, Slovensko tu ako jedna z mála krajín nemá ambasádu ani generálny konzulát. Onedlho by však mal byť menovaný generálny konzul v Lahore, ktorého dobre poznám. Je to významný biznismen, jeho rodina je druhý najväčší pakistanský exportér ryže a táto krajina je tretí alebo štvrtý najväčší exportér ryže na svete. 

Je tu množstvo poľnohospodárskych produktov, aj netradičných. Každý rok  je prebytok exotického ovocia. Sú tu bohaté náleziská medi. Je tu aj veľký dopyt po investíciách v energetike, záujem o výstavbu elektrární. Žiaľ, Pakistan je ustavične vo vojne, najmä s Indiou. Na armádu spotrebuje až tri štvrtiny HDP – a peniaze potom chýbajú na iné veci.

Počíta sa v desiatkach. V roku 2005, keď som prišiel, to boli stovky. Keď pred piatimi rokmi eskalovali udalosti okolo Červenej mešity, kde skladovali militanti zbrane a armáda ich odpor krvavo potlačila, mnohí cudzinci z bezpečnostných dôvodov odišli. Svoje zastúpenie zavrela Svetová banka, OSN, aj Medzinárodný menový fond. 

Ja som tu ostal celý čas. Firma mi dala vynikajúce podmienky. Môžem vycestovať domov, kedy chcem.

Pre Poliakov by okamžite prišlo lietadlo z Kábulu, zrejme aj pre Čechov. Pokiaľ viem, svoje lietadlo tu má aj firma OMV. Čo je dôležité, v prípade potreby mám okamžitý vstup na ktorúkoľvek z ambasád EÚ, tie sú chránené vojskom.

Mám tu cez firmu najatú súkromnú ochranku, dvoch cez deň a troch v noci, dom je celú noc vysvietený. Leží v časti Islamabadu, ktorá je považovaná za najbezpečnejšiu. Často a periodicky ju kontrolujú policajti.

Párkrát ma sledovalo auto. Dodnes neviem, kto to bol.  Možno pakistanské tajné služby, čo by bol ten lepší prípad. Stále tu však vládne vo vzťahu k cudzincom istá paranoja. Miera strachu je však akceptovateľná, inak by som tu nemohol ostať ani minútu. Nemôžem predsa myslieť na to, že z okoloidúceho auta môžu kedykoľvek hodiť do mojej záhrady bombu.

Iste, ešte dlho tu bude istý „postkoloniálny syndróm“. Vládne tu nepísaná prehnaná úcta voči cudzincom. Nie vždy som si však istý, že je úprimná. 

Nikdy sa ma tu nikto nepokúsil okradnúť. A nikdy mi nikto nepoškodil auto.

Ani nie, je to úplne iné ako v Afrike, najmä v tej frankofónnej. Tu je Brit stále číslo jeden. Európania sú potom číslo dva, nerozlišujú medzi nami. 

Tí sú na tom dosť zle. Pakistanci za pôvodcu všetkých ťažkostí považujú politiku USA. Čokoľvek sa tu udeje, je za tým podľa miestnych Amerika – alebo India.

Dosť pokrytecky. Podriaďujú sa prísnym náboženským zákazom, o ktorých tušia, že nemusia byť celkom pravdivé, no každý tu rešpektuje systém uctievania. Boja sa voči tomu vzoprieť. Preto sa tu aj množstvo moslimských zvyklostí vykonáva veľmi formálne, či už v medziľudských vzťahoch, alebo v biznise, čo ma zaráža. Nie je dôležité, čo robíš, ale ako pri tom vyzeráš.

Pakistan vznikol 14. augusta 1947, o deň skôr ako India. V preklade Pakistan znamená zem čistých, čo je v porovnaní s realitou absurdné. Tu sa umelo hľadal dôvod na vytvorenie štátu – a našli islam. Pakistanci však neradi počujú, že zakladateľ Mohamed Ali Džináh prišiel s myšlienkou sekulárneho štátu. O rok nato zomrel. Islamskou republikou sa stal Pakistan až v 70. rokoch. Každé dva-tri roky tu bol pritom vojenský prevrat, časté sú atentáty. V tejto „demokracii“  môže byť podľa ústavy premiérom a prezidentom iba moslim.  

So vzdelanými ľuďmi áno. Vedia, že zákazy nevyplývajú z Koránu, ktorý nehovorí napríklad ani slovo o alkohole.

Je to veľmi viditeľné. Za prezidenta Mušarráfa boli vzťahy týchto dvoch krajín veľmi blízke, každý mesiac tu bol na návšteve saudskoarabský kráľ.

Nosil peniaze a prísľuby ďalšieho exportu ropy. Málokto vie, že krajiny Perzského zálivu uzavreli s niektorými moslimskými krajinami, aj s Pakistanom, dohodu, ktorá im umožňuje kupovať ropu na svetovej burze za polovicu ceny. Tá výhoda však po páde Mušarráfa padla.

Mušarráf umožňoval Arabom rozsiahle dotácie do budovania islamských škôl, madrás. Sú to autonómne územia, kam nesmú vstúpiť policajti a nemajú podľa zákona ani povinnosť preukazovať financovanie. Červená mešita a priľahlá škola boli obrovské skladisko zbraní. Bojmi o ňu sa radikálne zhoršili vzťahy medzi establišmentom armády a religióznymi skupinami, ktoré sa začali cítiť ohrozené. Prišlo sa na to, že samovražední útočníci sa regrutujú z madrás. Ide väčšinou o žiakov z veľmi chudobných rodín, ktorým sľúbia tisíc dolárov a to, že budú mať po smrti v rodnej dedine pomník – ako šahídi, teda mučeníci. Teraz poviem čosi morbídne. Väčšinou sa nájde hlava samovražedného útočníka a príde sa na to, že bol nadopovaný drogami.

Sme pre nich obrovskou nádejou – v tom pramení ich preukazovanie úcty. Vždy za tým niečo je.

Áno, ale nie celkom v zlom zmysle. Oni nemajú východisko. Západu sa chcú priblížiť, no zároveň ho nenávidia. Do madrás asi nejdú s tým, aby boli indoktrinovaní. Ich rodičia sú jednoduchí, slušní, obyčajní moslimovia, ktorí sa modlia päťkrát denne, v živote nečítali ako negramotní ľudia Korán a všetko im vysvetľujú mulovia v mešitách. To oni účelovo udržiavajú ľudí v negramotnosti a tým sú ľahko manipulovateľní. Madrásy sú zadarmo, dostanú tam vzdelanie, avšak iba náboženské, a oblečenie. Mušarráf sa chcel pokúsiť o ich kontrolu. Žiaľ, neúspešne.

India a Pakistan sú naďalej nepriatelia, čoho si musia byť Spojené štáty vedomé. Šíria sa tu nezmysly a nepravdy o Indii.

Podľa jednej z nich má India štyridsaťosem konzulátov na afgansko-pakistanskej hranici. V skutočnosti sú tam štyri, ale – na druhej strane – aj ako cudzinec sa pýtam: načo? Indovia a Pakistanci sú si natoľko v mnohom podobní, že ako jediné riešenie v ďalekej budúcnosti vidím ich opätovné spojenie. Bola by to ekonomická veľmoc.

Z toho zvyšku. Ministerstvo ropného priemyslu je tu jedna búda, doslova.  Chodievam tam. Ak požiadame o licenciu a treba doložiť osem kópií, nemajú ani kopírku. Minule som im v hneve povedal, že im ju kúpime.

Všetky zákazky sa tu prideľujú tendrami. Nie sú stopercentne transparentné ani super skorumpované: za posledných päť rokov sme neplatili ani dolár úplatku. Na rozdiel od čínskej štátnej firmy DGP. Tí dokonca robia seizmický prieskum v Pakistane zadarmo. 

Na základe seizmických údajov sa dokáže vypočítať hustota a iné geologické parametre podložia pre výpočet dráh balistických rakiet. Čína si systematicky preskúmava pakistanské územie – a Pakistanci to nechcú vidieť. Strach z toho, že si pohnevajú Čínu, je obrovský.

Čína tu má štyri seizmické skupiny, my jednu. V cenách im nemôžeme konkurovať, čínsky manažér na mojej pozícii zarába menej ako môj vrtár v teréne. Máme vyššie ceny, ale aj kvalitu. Veľakrát sa zistilo, že Číňania klamú. Máme dnes obrovský projekt pre BP, tritisíc štvorcových kilometrov. Mám pod sebou viac ako dvetisíc ľudí. 

Zle, prerezávajú nám seizmické káble. Ťažko je obísť v takej veľkej oblasti každú dedinu a rodinu a presviedčať ich, aby sa nedotýkali nášho materiálu. Keď pred pár rokmi ukradli Číňanom techniku v teréne, ktorú tam treba nechať cez noc, tak im to zlodeji doniesli o týždeň späť a pýtali peniaze. Číňania zaplatili. Naučili ich robiť dobrý „biznis“.

Našli sme tam raz deti, ktoré povedali, že prišiel nejaký starší človek, dal im sto rupií, v prepočte 1,2 dolára s tým, že musia prerezať kábel, lebo „tí bieli, čo tu robia“ chcú vyhodiť ich dedinu do vzduchu. Vinou krádeží neplníme dennú produkciu ani spolovice. Traja zo štyroch Pakistancov sú pritom negramotní, aj keď je tu povinná školská dochádzka. Snažím sa pomáhať jednej kresťanskej rodine. V roku 2005 im zomrel otec, ostala matka so štyrmi synmi, odkázaná na pomoc ostatnej rodiny. Tu nijaký sociálny systém nefunguje.  Raz ma po omši pozvali k sebe, bavili sme sa o vzdelaní chlapcov vo veku od 14 do 24 rokov. Ich strýko emigroval do Nórska a sľuboval, že ich zoberie do školy – vykašľal sa však na nich. Tu má každá rodina niekoho vonku, je tu dokonca ministerstvo pre zahraničných Pakistancov a štátny rozpočet  už počíta s príjmami od nich. Raz som videl druhého najstaršieho chlapca z tejto rodiny robiť v KFC za šesťtisíc  rupií dvanásť hodín denne. Plakal, že by rád išiel do školy. Ja rodinu nemám a môžem im pomôcť, povedal som si. Navštívil som rektora americkej kresťanskej univerzity v Lahore s tým, že tomu chlapcovi všetko zafinancujem.  Prijali ho bez skúšok. Dnes je v treťom ročníku, jeden z najlepších študentov. Pred pár dňami ho vybrali z 22-tisíc uchádzačov medzi dvesto Pakistancov na štipendium Fulbrightovej nadácie do Spojených štátov!

Sú zo všetkých strán presviedčaní, že sú budúci vládcovia sveta – čím skôr, tým lepšie. Preto je nepísaným zákonom, že každá moslimská rodina musí mať minimálne štyri deti, za každého rodiča dve a rozšíriť tak islamský svet. To nie sú iba deti, ale ďalší moslimovia.

Preto je moslimovi dovolené mať až štyri ženy. A ono to funguje, poznám dvoch takých. Samozrejme, nežijú spolu v jednom dome, to by si ženy oči vyškriabali. Pre muža môže byť čokoľvek dôvodom na rozvod, pre ženu nie. Preto tu je „demokratická klauzula“, že ak sa chce muž oženiť s druhou ženou, prvá žena s tým musí súhlasiť. 

Rozvedú sa. Radšej preto súhlasí...

Iste, mám však šťastie, že sa stretávam predovšetkým s vysoko vzdelanými Pakistancami. Nemáme veľmi rozdielne názory. Tak ako ja tu musím rešpektovať ich kultúru a zvyky, napríklad nepodávanie ruky žene, tak oni chápu, že by mali rešpektovať v Európe tie naše. Koľkokrát som sa čudoval, že prídem do rodiny na večeru a okolo stola sú iba samí chlapi. Kto to varil? – pýtam sa. Naše ženy, vravia. A čo ich nezavoláte, aby som sa im poďakoval, ja na to. A čo ty chceš s mojou ženou?  – reaguje podráždene hostiteľ, inak môj kamarát. Vítame sa francúzskym spôsobom, bozkom na líce, nie však na ulici. To by bolo nebezpečné rúhanie sa.

Prelom v mojom uvažovaní nastal večer, keď som bol identifikovať jeho telo. Dovtedy som absolútne nepociťoval strach, ani po videu z popravy, hoci bolo hrozné. Stále som to bral ako čosi neosobné, z filmu. Odkedy som však 27. apríla vlani identifikoval Piotrovo telo, mám jasný, uvedomený strach. Jeho miera je pritom stále akceptovateľná.

Nie, ani mi to nenavrhli. Ostal som tu z poľskej firmy jediný Európan, máme tu investície za milióny dolárov. Mám výborné vzťahy s Maďarmi z MOL-u alebo s Rakúšanmi z OMV. Po tragédii Piotra mi ponúkli presťahovať sa k nim. Necítil som potrebu, ale je dobré vedieť, že to môžem urobiť kedykoľvek. 

.snažíte sa splynúť s okolím?

Iste, tak mi to mnohí odporúčajú. Nosím tradičný odev šalvár kamíz, mám učiteľa jazyka urdu. Chodím do miestnych reštaurácií. Sú dobré, pekné a čisté. Nehovorím, že tu iba prežívam. Považujem Pakistan za civilizovanú krajinu, toto nie je africký roh. Je tu satelit, internet, telefón. Vždy si dám s miestnymi zelený čaj, nikdy neodmietnem.

Nežijem tu vo vákuu, získal som tu množstvo priateľov, z radov miestnych. Robia si o mňa starosti. Keď idem domov na Slovensko, tak mi už na tretí deň píšu SMS, kedy sa vrátim. Čím viac ich mám, tým som viac pripútaný k tejto krajine.

Isteže. Večer predtým, ako uniesli Piotra, som bol na inšpekcii našich meraní v tábore. Mám preto silné podozrenie, že to bolo pravdepodobne „hrané“ na mňa a viceprezidenta firmy. Nebudú predsa unášať radového zamestnanca, keď môžu uniesť niekoho z manažmentu, kto je „drahší“. Mám zásadu, že na všetkých mítingoch s miestnymi im hovorím, že je zbytočné ma unášať, lebo firma aj tak za mňa nič nezaplatí. 

(Ticho.) Všetci platia, inak by sa ľudia neunášali.