Jazznius Loci

Samotný kostol Svätej Kataríny, ktorý je každoročne dejiskom hlavného programu, má takú silnú atmosféru, že jednotlivé koncerty sa končia nie jedným, ale tromi až štyrmi prídavkami a celý program sa tak posúva do neskorých nočných hodín. Nezdá sa však, že by to niekomu prekážalo. Účinkujúci hrajú v „Kataríne“ s neskrývanou radosťou a diváci neopúšťajú tvrdé kostolné lavice ani po štyroch hodinách nepretržitého sedenia. 

Vpredu pri oltári, tesne pri nohách muzikantov, pospáva niekoľko detí. Z času na čas sa niektoré z nich prebudí a rozhliadne vôkol seba. Potom sa opäť ponorí do snov. Pokojne, bez plaču. Akoby to bola úplná samozrejmosť. Tak trochu im závidím. Pod krídlami dvoch anjelov, za sprievodu anjelskej hudby Bártu, Krajňáka, Palúcha, Buriana a ďalších, musia mať nádherné sny. Kobercami pokrytá podlaha kostola vytvára domácku „obývačkovú“ atmosféru. Zdá sa, že kostol dokonale plní svoju funkciu. A nepotrebuje na to ani kňaza, ani kázeň. Stačí džez, ktorý je viac ako ktorýkoľvek iný hudobný žáner závislý od atmosféry.

Piatok 2. 7. sa nesie v atmosfére „čakania na Bártu“.  Čas čakania plnohodnotne vypĺňa vynikajúce trio Juraja Buriana (gitara, kláves, cajon) a Váczi Eszter Quartet z Maďarska (klavír, basová gitara, bicie, spev). Moderátor oznámi, že Váczi Eszter sa nedostavila, lebo je deň po pôrode, a tak ju zaskakuje pôvabná dáma s exotickým menom – Orsi Kozma. Spieva výborne, no chýba jej osobitá farba hlasu či originálny štýl. 

Konečne prichádza Dan v sivom tričku s Bobbym McFerrinom a s ním Robert Balzar Trio (kontrabas, bicie a klavír). Nasleduje pomerne dlhé ladenie, ktoré však nikomu neprekáža. Počas prestávky držím miesta v prvom rade, a tak si túto nádhernú ladiacu performanciu môžem vychutnať od začiatku do konca. Takmer po pol hodine sa zdá, že hudobníci sú pripravení a publikum stíchne v napätom očakávaní. „Tady to někdo uvádí?“, pýta sa nesmelo Robert Balzar. „Občas,“ odpovedám mu s úsmevom. „Aha, takovej južanskej model,“ chápavo podotkne Balzar a spustí. 

Bárta je vo svojom živle, rukou kreslí tóny uprostred dvoch anjelov, hrá na mikrofóne ako na píšťale a pri tom všetkom privádza dočasných obyvateľov kostola k prameňu hudby, dovolí im, aby sa s ním delili o radosť z tónov v tomto božskom akustickom priestore. Odrazu, uprostred piesne, sa mu vypne mikrofón. Bez najmenšieho zaváhania ju dospieva unplugged. Zdá sa, že problém je v predlžovačke, no nemá ho kto vyriešiť. Akoby sme naozaj všetci boli na príjemnom neorganizovanom stretnutí v Božej obývačke. Bártu to nerozhodí, dá pokyn vypnúť ostatné nástroje a ďalšia pieseň odznie kompletne unplugged. Počas nasledujúcej skladby pribehne technik a jedným ťahom pustí do reproduktorov Bártov mikrofón i všetky ostatné nástroje. Pôsobí to ako malý zázrak. Dokonale načasované. Atmosféra koncertu graduje, nasleduje siahodlhé standing ovation a tri prídavky. Je krátko po jedenástej, no večer sa ani zďaleka nekončí. Väčšina účastníkov sa presúva do Divnej panej a do Artcafe, kde od 21:00 hrajú kapely Maringotka a M.A.F. Po ich koncertoch nasledujú jam sessions až do skorých ranných hodín. 

Sobotu štartuje Nataliya Lebedeva Trio z Ukrajiny (klavír, gitara, bicie). Do pokojnej komornej atmosféry doslova vpáli energická dvojica – francúzsky klarinetista Samuel Berthod a srbský akordeonista Stanko Marinkovic. Prvý celý v bielom, druhý v čiernom. Pôsobia ako Archanjel a Mefisto. Hrajú džez a klezmer, Markovičove a Kusturicove skladby. Všetko s obrovským nasadením a muzikantskou virtuozitou. Po niekoľkých prídavkoch nasleduje projekt TRIANGO huslistu Stana Palúcha, klaviristu Petra Breinera a akordeonistu Borisa Lenka. Fantastický slovenský džez. A po ňom opäť jam sessions. V Divnej panej sa na klávesoch „odpaľuje“ Ondro Krajňák spolu s poľským duom  – Krzystofom Dysom a Maciejom Kocin Kocinskim. V Artcafe na terase zas pri svetle starej obývačkovej lampy s veľkým tienidlom vyčíňajú srbský Mefisto a francúzsky Archanjel. Jedno lepšie ako druhé. Nedá sa vybrať. A tak do druhej ráno behám medzi Artom a Divnou paňou a stretávam na ulici množstvo známych, ktorí robia to isté. Nad ránom nasleduje bubnovačka v Arte a keď ju o pol štvrtej s priateľmi opúšťam, vôbec to tam nevyzerá na záverečnú. 

Nedeľa sa nesie v pokojnejšom duchu. Má podtitul „Jazz goes to Chopin“ a je venovaná dvestému výročiu narodenia poľského velikána klasickej hudby. Fryderyka Chopina v džezových variáciách zahrajú slovenský klavirista Ondrej Krajňák, poľský duet Krzystof Dys a Maciej Kocin Kocinski a namiesto pôvodne ohláseného klaviristu Jevgenija Boreca z Ruska, ktorý mal autonehodu, sa opäť predstaví Nataliya Lebedeva Trio z Ukrajiny. 

Čo dodať na záver? Budem sa opakovať. Jazznica je jedinečná. Spolu s geniom loci Banskej Štiavnice vytvára neopakovateľnú domácku atmosféru, kde sa stierajú hranice medzi účinkujúcimi a divákmi. Akoby sme všetci spolu boli mediátormi veľkej džezovej slávnosti, kde hudba tečie rovnakým prúdom skrze nás všetkých. Táto atmosféra ďaleko presahuje  hranice samotného festivalu a šíri sa do celého mesta a jeho okolia. V sobotu boli totiž v Štiavnici popri programe Jazznica ďalšie tri koncerty a jedno divadlo. Všade bolo plno. Aj to je dôkaz, že štiavnický kráter v letných mesiacoch z roka na rok chrlí čoraz viac umenia a kultúry a prináša do vyľudneného UNESCO centra život. Dúfajme, že mu to vydrží. Azda sa časom jeho kreatívna láva bude rozlievať počas celého roka a zaplní umením a ľuďmi aj jesenné, zimné a jarné poloprázdne ulice.