O novom albume, živom hraní a o postavení kapely, ktorá sa nezmestí do žiadnej škatuľky a rádioformátu na Slovensku, hovoria klávesák Roland Kánik a gitarista a spevák Martin „Lopez“ Vlašič zo skupiny Mango Molas.
.prečo hrá Mango Molas práve salsu?
Roland: Molas nie je len salsa. Naša hudba je iba inšpirovaná určitými vplyvmi, ktoré sú zakorenené v latinskoamerickej tradícii.
Lopez: Je to taká všeobecná inšpirácia – každý z nás to tlačí do nejakej latinskoamerickej muziky, afrokubánskej... Robiť salsu v našich podmienkach a v kvalite, aká bola v rámci kapely, znamená len preberať repertoár. Tak sme sa rozhodli, že sa urobí projekt Mango Salseros, kde sa bude hrať ortodoxná salsa, a Mango Molas si pôjde svojou cestou, čo znamená brazílsku inšpiráciu, slovenské texty, pokojne aj so španielskymi či portugalskými refrénmi, len aby to bola naša pôvodná muzika. V starom programe boli tri skladby z Buena Vista Social Club, a to už som nejako nezvládal...
.Buena Vistu však na vašom novom albume Ultima Rumba aj tak počuť – minimálne skladba Dar má dosť „cooderovský“ nádych.
Ronald: Trošičku tam počuť Coodera, ale skôr vo zvukovej inšpirácii, nahrávali sme to v Slovenskom rozhlase vo veľkej miestnosti s akustickým klavírom.
.na novom albume je dosť slučiek a rôznych elektronických zvukov, ale niektoré melódie pôsobia priam starosvetsky...
Roland: To bol trošku zámer, ktorý vyplýva z toho, akú muziku počúvame. Okrem Buena Visty počúvam aj veci ako Omar Sosa, ktorý je mojím najväčším vzorom. Tento chlapík kombinuje tradičné afrokubánske veci s drum´n´bassom, rapom a free-jazzom, jeho muzika je skutočný taviaci kotol. V podobných mantineloch sa chce pohybovať aj Mango Molas, preto je na novej nahrávke v rámci pestrosti všetko od toho starého až k novému zvuku. Hrať iba salsu by nás nudilo.
.takúto hudbu asi inak vnímajú ľudia v krajine jej pôvodu.
Lopez: V Latinskej Amerike sa teraz najčastejšie tancuje na reggaeton – je to mládežnícka kultúra, na ktorej fičia všetky juhoamerické diskotéky, a tešia sa z toho, aj keď to znie stále rovnako. Hoci, keď si človek pustí slovenské rádio, čo počuje? Tiež všetko rovnaké, to je jedna veľká country skupina, ktorá to občas trochu „prišťaví“ na zvuku, je tam iný spevák, ale inak? Jediná originálna slovenská skupina bola hádam iba Tublatanka a zo skladateľov v poursínyovskom období Jaro Filip.
.keď sme pri slovenských rádiách – je pravda, že vás ani v jednom nechcú cez deň hrať?
Roland: Každé súkromné rádio by chcelo byť druhý Expres, a ja im to nezazlievam – majú svoje psychologické testy a sociologické prieskumy. Veď koľkokrát denne sa v slovenskom éteri ocitne muzika typu Bebel Gilberto alebo Ry Cooder? Takže nevidím dôvod, prečo by rádiá mali hrať práve nás.
(Medzičasom bola titulná skladba albumu Ultima Rumba nasadená do hitparády Rádia_FM – pozn. red.)
.ale koncertujete často, či nie?
Ronald: Tento rok je to šialené, už sme mali asi šesťdesiat koncertov, aj ako Mango Molas, ale oveľa viac ako Mango Salseros. A to aj na akciách typu Deň polície alebo otváranie tunela Sitina.
.a čo kluby a festivaly?
Roland: Nie každý klub si nás môže dovoliť, hlavne pre počet členov, preto radšej zavolajú troj-štvorčlennú kapelu, ktorú vedia zaplatiť. Takže s klubmi máme trošku problém, ale ani v rámci festivalov to nie je oveľa lepšie. Je to lotéria, či dostaneš dobrý čas. Hrali sme napríklad v Malackách na Streetfeste, bolo to poobede od štvrtej do piatej a mali sme asi pätnásť divákov.
Lopez: Na druhej strane, povedzme si pravdu, tie slovenské festivaly za veľa nestoja, okrem ako-tak medzinárodnej Pohody a Hodokvasu, kde je zasa minimum českých a slovenských kapiel, a je to prevalcované zahraničnou produkciou. Ostatné festivaly sú zväčša stále o tom istom – Cmorík, Smatanová, Desmod, IMT Smile a podobne.
Roland: Je to taká karavána, kočovný cirkus od mesta k mestu.
Lopez: Ja napríklad ani nerátam s tým, že by sme sa ešte niekedy dostali na Pohodu a hrali tam v nejakom normálnom čase...
.myslíte si, že je to pre tie zahraničné kapely?
Lopez: Zdá sa mi, že Mišo Kaščák nás stále prirovnáva k nejakej kubánskej ortodoxnej hudbe, lenže to nemá byť ortodoxná Kuba, ale výrazne zasiahnuté world-music. Preto si asi povedal, že radšej zavolá originálnu kubánsku vec, ako keby dal priestor nám.
Roland: No bola tam napríklad Omara Portuondo, čo bol podľa mňa dosť veľký „prúser“. To bolo také dačo ako hotel Ibis v Zurichu, barová kapela, poskladaná z Kubáncov žijúcich vo Švajčiarsku. Nehrali zle, no bolo to príliš pekné, príliš uhladené, príliš európske.
.váš prvý album bol však tiež akýsi európsky pokus o Kubu.
Lopez: Ani ten nebol striktne kubánsky – bolo tam veľa samby a bossanovy.
Roland: Ten album má silný význam v rámci vývoja kapely, že po šiestich alebo siedmich rokoch existencie sa nahrala platňa, ktorá zaznamenala určitý úspech a bol to prienik do čohosi úplne nového. Nechceme bezducho napodobňovať afrokubánsku hudbu, ale trošku sa snažíme pochopiť, čo je za tým – ako tá hudba vznikla, aké má vývinové a duchovné súvislosti. Treba vedieť, že je to spojené aj s nejakými duchovnými obradmi. A hoci hráme aj niektoré rumbové prvky, tie sú svetské, nie orishovské, aj keď vieme, že to patrí k tej kultúre. Aj spevy sú u nás striktne civilné, nehráme sa na to, že by sme dokonale prenikli do ich hudby. Keď sme chceli, aby spevy zneli autenticky, pozvali sme si hostí. Takže nemám pocit, že sa hráme na niečo, čím nie sme.
.tak to zhrňme – rádiá vás nehrajú, na festivaly nepozývajú a vy, podobne ako hudobní kritici, tvrdíte, že hráte oveľa lepšie ako predtým. Ako ďalej?
Roland: Teraz ide o to dostať sa týmto albumom do povedomia trochu viac i v zahraničí. V princípe neodsudzujem to, že nás na mnohé festivaly nepozývajú, my si kráčame vlastnou cestou, nahrávame si svoju hudbu a chceme sa s ňou dostať ďalej. Myslím si, že táto kapela kráča stále dopredu – stačí pozrieť na to, kde bola pred troma rokmi. Za tie tri roky sme hrali s Ibrahimom Ferrerom, hrali sme tu druhýkrát s Buena Vistou, so Spanish Harlem Orchestra, s Juliom Barretom v Brne... Aj Oscar Hernández zo Spanish Harlem Orchestra nás pochválil za naše vystúpenie. Asi boli sami prekvapení, že tu existuje niečo, čo vychádza z niečoho, čo je im hudobne blízke, ale má to zároveň svojskú európsku príchuť.
.vladimír Potančok
MANGO MOLAS / Skupina Mango Molas vznikla v roku 1998, pôvodne v štvorčlennej zostave zloženej z nadšencov pre hudbu západnej Afriky. Keď si odkrútili učňovské roky v Bratislave, začali vyrážať na koncertné turné po iných mestách a po rôznych festivaloch. Neskôr si okrem afrobeatu začali všímať aj kubánsku hudbu a slovenský folklór. V roku 2004 vyšiel debutový album Peňa, za ktorý dostali cenu Aurel v kategórii Objav roka. V nasledujúcom období skupina často koncertovala, napríklad ako predkapela slávnych kubánskych hudobníkov Ibrahima Ferrera alebo Julia Barreta a hosťovala na albumoch AMO: Original a Lipa spieva Lasicu. V roku 2006 vznikajú paralelné projekty Mango Salsesos a Quarteto El Poderoso, ktorých členovia hrajú prevzaté latinskoamerické štandardy. Na prelome mája a júna 2007 vychádza druhý album Ultima Rumba.
.prečo hrá Mango Molas práve salsu?
Roland: Molas nie je len salsa. Naša hudba je iba inšpirovaná určitými vplyvmi, ktoré sú zakorenené v latinskoamerickej tradícii.
Lopez: Je to taká všeobecná inšpirácia – každý z nás to tlačí do nejakej latinskoamerickej muziky, afrokubánskej... Robiť salsu v našich podmienkach a v kvalite, aká bola v rámci kapely, znamená len preberať repertoár. Tak sme sa rozhodli, že sa urobí projekt Mango Salseros, kde sa bude hrať ortodoxná salsa, a Mango Molas si pôjde svojou cestou, čo znamená brazílsku inšpiráciu, slovenské texty, pokojne aj so španielskymi či portugalskými refrénmi, len aby to bola naša pôvodná muzika. V starom programe boli tri skladby z Buena Vista Social Club, a to už som nejako nezvládal...
.Buena Vistu však na vašom novom albume Ultima Rumba aj tak počuť – minimálne skladba Dar má dosť „cooderovský“ nádych.
Ronald: Trošičku tam počuť Coodera, ale skôr vo zvukovej inšpirácii, nahrávali sme to v Slovenskom rozhlase vo veľkej miestnosti s akustickým klavírom.
.na novom albume je dosť slučiek a rôznych elektronických zvukov, ale niektoré melódie pôsobia priam starosvetsky...
Roland: To bol trošku zámer, ktorý vyplýva z toho, akú muziku počúvame. Okrem Buena Visty počúvam aj veci ako Omar Sosa, ktorý je mojím najväčším vzorom. Tento chlapík kombinuje tradičné afrokubánske veci s drum´n´bassom, rapom a free-jazzom, jeho muzika je skutočný taviaci kotol. V podobných mantineloch sa chce pohybovať aj Mango Molas, preto je na novej nahrávke v rámci pestrosti všetko od toho starého až k novému zvuku. Hrať iba salsu by nás nudilo.
.takúto hudbu asi inak vnímajú ľudia v krajine jej pôvodu.
Lopez: V Latinskej Amerike sa teraz najčastejšie tancuje na reggaeton – je to mládežnícka kultúra, na ktorej fičia všetky juhoamerické diskotéky, a tešia sa z toho, aj keď to znie stále rovnako. Hoci, keď si človek pustí slovenské rádio, čo počuje? Tiež všetko rovnaké, to je jedna veľká country skupina, ktorá to občas trochu „prišťaví“ na zvuku, je tam iný spevák, ale inak? Jediná originálna slovenská skupina bola hádam iba Tublatanka a zo skladateľov v poursínyovskom období Jaro Filip.
.keď sme pri slovenských rádiách – je pravda, že vás ani v jednom nechcú cez deň hrať?
Roland: Každé súkromné rádio by chcelo byť druhý Expres, a ja im to nezazlievam – majú svoje psychologické testy a sociologické prieskumy. Veď koľkokrát denne sa v slovenskom éteri ocitne muzika typu Bebel Gilberto alebo Ry Cooder? Takže nevidím dôvod, prečo by rádiá mali hrať práve nás.
(Medzičasom bola titulná skladba albumu Ultima Rumba nasadená do hitparády Rádia_FM – pozn. red.)
.ale koncertujete často, či nie?
Ronald: Tento rok je to šialené, už sme mali asi šesťdesiat koncertov, aj ako Mango Molas, ale oveľa viac ako Mango Salseros. A to aj na akciách typu Deň polície alebo otváranie tunela Sitina.
.a čo kluby a festivaly?
Roland: Nie každý klub si nás môže dovoliť, hlavne pre počet členov, preto radšej zavolajú troj-štvorčlennú kapelu, ktorú vedia zaplatiť. Takže s klubmi máme trošku problém, ale ani v rámci festivalov to nie je oveľa lepšie. Je to lotéria, či dostaneš dobrý čas. Hrali sme napríklad v Malackách na Streetfeste, bolo to poobede od štvrtej do piatej a mali sme asi pätnásť divákov.
Lopez: Na druhej strane, povedzme si pravdu, tie slovenské festivaly za veľa nestoja, okrem ako-tak medzinárodnej Pohody a Hodokvasu, kde je zasa minimum českých a slovenských kapiel, a je to prevalcované zahraničnou produkciou. Ostatné festivaly sú zväčša stále o tom istom – Cmorík, Smatanová, Desmod, IMT Smile a podobne.
Roland: Je to taká karavána, kočovný cirkus od mesta k mestu.
Lopez: Ja napríklad ani nerátam s tým, že by sme sa ešte niekedy dostali na Pohodu a hrali tam v nejakom normálnom čase...
.myslíte si, že je to pre tie zahraničné kapely?
Lopez: Zdá sa mi, že Mišo Kaščák nás stále prirovnáva k nejakej kubánskej ortodoxnej hudbe, lenže to nemá byť ortodoxná Kuba, ale výrazne zasiahnuté world-music. Preto si asi povedal, že radšej zavolá originálnu kubánsku vec, ako keby dal priestor nám.
Roland: No bola tam napríklad Omara Portuondo, čo bol podľa mňa dosť veľký „prúser“. To bolo také dačo ako hotel Ibis v Zurichu, barová kapela, poskladaná z Kubáncov žijúcich vo Švajčiarsku. Nehrali zle, no bolo to príliš pekné, príliš uhladené, príliš európske.
.váš prvý album bol však tiež akýsi európsky pokus o Kubu.
Lopez: Ani ten nebol striktne kubánsky – bolo tam veľa samby a bossanovy.
Roland: Ten album má silný význam v rámci vývoja kapely, že po šiestich alebo siedmich rokoch existencie sa nahrala platňa, ktorá zaznamenala určitý úspech a bol to prienik do čohosi úplne nového. Nechceme bezducho napodobňovať afrokubánsku hudbu, ale trošku sa snažíme pochopiť, čo je za tým – ako tá hudba vznikla, aké má vývinové a duchovné súvislosti. Treba vedieť, že je to spojené aj s nejakými duchovnými obradmi. A hoci hráme aj niektoré rumbové prvky, tie sú svetské, nie orishovské, aj keď vieme, že to patrí k tej kultúre. Aj spevy sú u nás striktne civilné, nehráme sa na to, že by sme dokonale prenikli do ich hudby. Keď sme chceli, aby spevy zneli autenticky, pozvali sme si hostí. Takže nemám pocit, že sa hráme na niečo, čím nie sme.
.tak to zhrňme – rádiá vás nehrajú, na festivaly nepozývajú a vy, podobne ako hudobní kritici, tvrdíte, že hráte oveľa lepšie ako predtým. Ako ďalej?
Roland: Teraz ide o to dostať sa týmto albumom do povedomia trochu viac i v zahraničí. V princípe neodsudzujem to, že nás na mnohé festivaly nepozývajú, my si kráčame vlastnou cestou, nahrávame si svoju hudbu a chceme sa s ňou dostať ďalej. Myslím si, že táto kapela kráča stále dopredu – stačí pozrieť na to, kde bola pred troma rokmi. Za tie tri roky sme hrali s Ibrahimom Ferrerom, hrali sme tu druhýkrát s Buena Vistou, so Spanish Harlem Orchestra, s Juliom Barretom v Brne... Aj Oscar Hernández zo Spanish Harlem Orchestra nás pochválil za naše vystúpenie. Asi boli sami prekvapení, že tu existuje niečo, čo vychádza z niečoho, čo je im hudobne blízke, ale má to zároveň svojskú európsku príchuť.
.vladimír Potančok
MANGO MOLAS / Skupina Mango Molas vznikla v roku 1998, pôvodne v štvorčlennej zostave zloženej z nadšencov pre hudbu západnej Afriky. Keď si odkrútili učňovské roky v Bratislave, začali vyrážať na koncertné turné po iných mestách a po rôznych festivaloch. Neskôr si okrem afrobeatu začali všímať aj kubánsku hudbu a slovenský folklór. V roku 2004 vyšiel debutový album Peňa, za ktorý dostali cenu Aurel v kategórii Objav roka. V nasledujúcom období skupina často koncertovala, napríklad ako predkapela slávnych kubánskych hudobníkov Ibrahima Ferrera alebo Julia Barreta a hosťovala na albumoch AMO: Original a Lipa spieva Lasicu. V roku 2006 vznikajú paralelné projekty Mango Salsesos a Quarteto El Poderoso, ktorých členovia hrajú prevzaté latinskoamerické štandardy. Na prelome mája a júna 2007 vychádza druhý album Ultima Rumba.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.