Stredná Európa Luboša Palatu

 Z tej zvláštnej zmesi, ktorá sa vytvorila za polstoročie chaotického vývoja od pádu Rímskej ríše a vytvorenia novej Európy, ktorá na základoch kresťanstva a jeho morálnych hodnôt prácne napokon predsa len vystavala nové európske usporiadanie.

My Slovania sme do tohto vznikajúceho usporiadania vpadli podobne zvonku ako vpadli Maďari, Tatári či neskôr Mongoli a Turci. Vo väčšej časti strednej Európy, ktorú sme vtedy obsadili, sme sa, na rozdiel od Mongolov a Turkov, udržali. Aj keď to východné Nemecko, ktoré bolo ešte pred nejakými dvanástimi storočiami celé slovanské, si zachovalo už len zvyšky povedomia o tom, že tam Slovania boli, a dnes si na slovanský pôvod Berlína spomenie málokto. Po druhej svetovej vojne sme sa po tisícich rokoch ešte raz a asi v histórii naposledy rozšírili na úkor „nemeckého západu“: zmizlo Východné Prusko, zmizlo vlastne Prusko ako také, Poliaci sa posunuli, teda boli posunutí o tristo kilometrov na západ. A Česi obsadili pohraničie, kam českí králi pozvali pred tisícimi rokmi nemeckých kolonistov. Česi tamojších Nemcov po druhej svetovej vojne slovami Edvarda Beneša „vylikvidovali“.

Dnes sme už zase, ako naposledy niekedy v stredoveku, oficiálne spojenci Nemecka, celá Európa sú dnes „spojenci“, dokonca aj Slováci a Maďari, hoci si to mnoho ľudí na Slovensku a v Maďarsku nie je ochotných pripustiť. V našom pohľade na dejiny aj na našu prítomnosť a budúcnosť to znamená obrovskú revolúciu, omnoho väčšiu, než vôbec tušíme. Presvedčil som sa o tom pred niekoľkými dňami v poľskom Grunwalde, kde sa pred šiestimi storočiami odohrala možno najväčšia stredoveká bitka medzi Rádom nemeckých rytierov. Pred rokom 1989 to boli najväčšie oslavy okázalého antinemectva, ktoré vtedajším komunistom slúžili ako dymová clona sovietskych zločinov – vyvraždenia poľských dôstojníkov v Katyni, odvezenia státisícov Poliakov do gulagov na Sibír, zabratia východnej tretiny Poľska – hoci aj odškodnenej – na úkor Nemcov.

Dnes o nejakom antinemectve niet ani potuchy. Poliaci sa celkom bez problémov prezliekajú do kostýmov nemeckých rytierov a v rekonštrukcii bitky, ktorá sa pri Grunwalde v polovici júla chystá, im rozhodne nerobí problém bojovať na „porazenej“ nemeckej strane. Školské výpravy sa síce dozvedia, že to bolo slávne poľské víťazstvo, ale ani porazených nikto nehaní. Skôr sa školákom pripomína, akí dôležití pre sever súčasného Poľska tí nemeckí rytieri boli.

Poliaci všeobecne sa k tomuto „nemeckému“ dedičstvu správajú asi zo všetkých stredoeurópskych národov najlepšie – oprava miest ako Gdaňsk či Wroclaw je na chudobný štát, ktorým Poľsko po vojne bolo, naozaj úžasný výkon. Na Slovensku na tom „nemecké“ mestá ako Bardejov, Levoča a ďalšie na Spiši tiež nie sú najhoršie. Najmenej dobre z toho vychádzajú Česi, ktorí pripojenie pohraničia vôbec nezvládli. Možno aj preto, že zo súboja s Nemcami vyšli v druhej polovici devätnásteho a prvej polovici dvadsiateho storočia výrazne lepšie než všetci ostatní Slovania – ako niekto, kto s nimi dokázal hrať civilizačne vyrovnanú hru. A tak si to „nemecké“ natoľko nevážili.

Dnes nám – Slovanom aj Nemcom, ale vlastne všetkým Európanom – hrozí niečo iné. Hrozí nám, že naša spoločná civilizácia prehrá svoj súboj o vodcovské miesto na planéte. A možno časom aj o to, či si bude svoje veci tu v Európe riadiť naším „európskym“ spôsobom, a nie napríklad čínskym alebo islamským. Máme po prvý raz po mnohých storočiach opäť do činenia so slabým Nemeckom, slabou Európou, v ktorej naša, za posledných dvadsať rokov novonadobudnutá sila je tak trochu ilúziou. A zo západu k nám už žiadna mimoriadna civilizácia neprichádza a nepríde. Ani z Nemecka.