Dvaja víťazi, žiadny porazený

Meno prezidenta aj výsledky volieb sú, samozrejme, rovnaké, len interpretácia toho, čo sa v Poľsku mesiac po smolenskej katastrofe a krátkej 40-dňovej prezidentskej kampani stalo, je trochu iná. Nijako pritom nespochybňuje víťazstvo kandidáta vládnej Občianskej platformy, len poukazuje na to, že nazývať Kaczynského porazeným celkom nemožno.

Napokon, presne to bolo cítiť aj z prvých povolebných záberov z volebných štábov. Bronislaw Komorowski oslavoval a ďakoval, tak ako sa na víťaza patrí. Ale presne to isté robil aj Jaroslaw Kaczynski. Aj v jeho volebnom štábe bolo „tesno“, aj tam vybuchol frenetický potlesk, aj on ďakoval voličom a hovoril o budúcnosti, ako to robia víťazi. S malým rozdielom: jeho prvou vetou bola gratulácia víťazovi a novému poľskému prezidentovi. Bolo to dlho pred vyhlásením oficiálnych výsledkov, v čase zverejnenia prvých povolebných odhadov, na začiatku spočítavania, počas ktorého sa dokonca nakrátko dostal nad 50 percent.

Aj to ilustruje, ako sa Poľsko týmito voľbami nenápadne, ale predsa len posunulo. Zaujímavé pritom je nielen to, čo sa mení, ale aj čo zostáva. Pri pohľade na volebnú mapu je zrejmé, že niektoré dlhodobé štiepenia spoločnosti sa nemenia. Za kandidáta Platformy hlasovalo predovšetkým mesto (získal tam 60 percent hlasov) a najmä takzvané „nové poľské územia“ bývalého Pruska, to znamená Poľsko na západ a sever od Krakova. Naopak, Kaczynského volili bývalé ruské a rakúske dŕžavy rozdeleného Poľska a poľský vidiek. Väčšinu dokázal získať iba v obciach do 5-tisíc a malých mestečkách do 20-tisíc voličov. Pre obidvoch platí, že bašty sú na opačných „hraniciach“. Kaczynského volili dve tretiny voličov na Podkarpatí a v okolí Lublinu na hraniciach s Bieloruskom a Ukrajinou a Komorowského dve tretiny v oblastiach na západ od Poznane, odkiaľ je bližšie do Berlína ako do Varšavy. Výnimky, ku ktorým v rámci tohto pravidla prišlo, tiež možno vysvetliť. Komorowského zisky „na východe“, napríklad pravoslávnou menšinou, ktorá tradične volí skôr ľavicových (alebo k ľavici bližších) kandidátov, a luteránmi, ktorí volia skôr liberálnejších kandidátov a  podobne. Celkové rozdelenie na západ verzus východ a mesto verzus dedina však zostáva nezmenené. Zaujímavejšie sú posuny. A tie sú skôr ideového a personálneho charakteru.

Jaroslaw Kaczynski začínal kandidovať s podporou na úrovni 20 percent, v deň volieb získal 47 percent. Prvým výsledkom volieb je teda rehabilitácia jeho vlastného mena a politického projektu. Kaczynského strana Právo a spravodlivosť čelí od volieb v roku 2007 izolácii a stranícky projekt IV. republiky masívnej diskreditácii. Duchovným vodcom tohto politického programu je Adam Michnik, šéfredaktor ľavicovo-liberálnej Gazety Wyborczej, muž, ktorý PiS, ako znie skratka Kaczynského strany, občas prekladá ako Podozrievanie a strach. 

Pravda, Kaczynski v tom nie je bez viny. Po slávnom víťazstve v roku 2005, keď dvojičky za mesiac porazili Donalda Tuska v parlamentných aj prezidentských voľbách, nastúpili na cestu, ktorá ich vytlačila na okraj spektra. Vládli totiž s postkomunistickou Sebaobranou a konzervatívne populistickou Ligou poľských rodín, ktoré počas dvoch rokov dokázali „zničiť“ – to znamená získať časť ich voličov a dostať tieto strany mimo parlamentu. Zároveň však prišli o časť svojich umiernených voličov, ktorí v roku 2007 radšej volili Platformu. Súčasne s tým prebiehal proces „vyprázdňovania“ PiSu, ktorý pre „jakobínske metódy“ opustili rešpektovaní ľudia a poprední politici od predsedu parlamentu po bývalých ministrov. To uvrhlo PiS po voľbách v roku 2007 do zaseknutej pozície, kde nebola schopná pohnúť ani percentami, ani vlastnými ambíciami.

Všetko sa však zmenilo po smolenskej tragédii. Jaroslaw Kaczynski kandidoval, „aby pokračoval v diele svojho brata“, a ukázal nový štýl. Tvrdil, že Poľsko je síce najdôležitejšie, ale chce pri tom spolupracovať. S Berlínom, s Moskvou, s Tuskom, s mestskými liberálni aj s bývalými komunistami. Ocenili to všetky médiá aj názoroví oponenti a ako napísal nemecký týždenník Spiegel, Kaczynski získal nový „kapitál sympatií“.

Existujú však aj príklady, kde jeho posun vyvoláva otázniky. Po prvé, Kaczynski počas kampane vedome posilnil liberálnejších politikov vlastnej strany, napríklad Joannu Kluzik-Rostkowskú, ktorej bioetické stanoviská sú bližšie ľavici ako, povedzme, katolíckej cirkvi. Nuž a druhým príkladom je nová historická politika. V Poľsku, na rozdiel od Slovenska, zohráva názor na dejiny významnú politickú rolu, a boli to práve bratia Kaczynskí, ktorí z takzvanej historickej politiky dokázali na prelome desaťročí najviac vyťažiť.

Zdá sa, že Kaczynski považuje tú úlohu za viac-menej skončenú, pretože počas zápasu o ľavicového voliča po prvom kole dokázal vyhlásiť nielen to, že už bývalým komunistom nebude hovoriť postkomunisti, ale najmä nazval Edwarda Giereka vlastencom. Gierek bol prvým tajomníkom poľskej komunistickej strany a počas takzvanej Gierekovskej dekády v rokoch 1970-80 sa Poľsko masívne zadlžilo a dostalo do rozsiahlej krízy, ktorá napokon posilnila Solidaritu.

Bude zaujímavé sledovať, čo podobné flirtovanie s liberalizmom a komunistickými dejinami môže pre PiS v budúcnosti znamenať. Už dnes je však jasná jedna vec: hoci zahraničné médiá ešte pred pár mesiacmi nazývali bratov Kaczynských xenofóbmi, populistami a nacionalistami, po tragickej smrti a nedávnej prezidentskej kampani to už také jednoduché nebude. Adam Michnik síce napísal, že rozdiel medzi Komorowskim a Kaczynskim je ako rozdiel medzi  de Gaullom a Le Penom, ale aj on si uvedomuje, že tvrdiť po voľbách, že polovica národa volí Le Pena, nie je dosť dobre udržateľné. Rovnako ako nazývať zosnulého Lecha Kaczynského patriotom a jeho brata nacionalistom. Určite nie v Poľsku. Veď, čo iné, ak nie percentá, legitimizuje v demokracii názory, s ktorými nesúhlasíme? 

Kaczynski a jeho strana sa už tešia na komunálne voľby koncom roka a na tie parlamentné budúci rok. Čo však zatiaľ bude robiť nový prezident? Pokojne vystupovať, robiť prozápadnú politiku a voči Tuskovej vláde sa správať tak, ako sa Gašparovič správal voči vláde Roberta Fica. Jeho prvá zahraničná cesta napokon nepovedie do Vilniusu, ako to zmienil počas predvolebnej kampane, ale do Bruselu (a následne Berlína a Paríža). Tento jeho postup schvaľuje aj väčšina Poliakov, ktorá vidí v Bruseli podľa jedného z prieskumov najdôležitejšieho spojenca Varšavy.

Zaujímavé je, že Poľsko na rozdiel od Slovenska a väčšiny európskych štátov stále nemá vybudovanú tradíciu „prvej zahraničnej cesty“, a teda ani prvého spojenca. Lech Kaczynski letel na prvú cestu do Ríma za novozvoleným pápežom a talianskym prezidentom a za prvého spojenca považoval USA. Ako vidieť, existujú otázky, v ktorých aj Poľsko stále hľadá konsenzus. Napriek tomu, že poľský prezident má silné právomoci, porovnateľné s francúzskym, odkazom prezidentských volieb je, že hľadanie tohto konsenzu väčšmi ovplyvní Kaczynski než Komorowski.