Štát a majetok

„Katedrála svätého Víta patrí podľa rozhodnutia súdu katolíckej cirkvi,“ písali noviny pred piatimi rokmi. Obvodný súd pre Prahu 1 vtedy rozhodol, že objekt vlastnia tí, ktorým patril pred vládnym nariadením z roku 1954. „Podľa najnovšieho súdneho verdiktu patrí Katedrála svätého Víta štátu,“ písali noviny pred tromi rokmi. Rozhodol o tom ten istý súd. Opieral sa pritom o to isté vládne nariadenie o chránenej oblasti Pražského hradu, v ktorom je uvedené, že pamiatka patrí československému ľudu.

To sú len dve z množstva protichodných rozhodnutí súdov v spore, ktorý o vlastníctvo najznámejšieho českého kostola viedla cirkev so štátom. Dôvod bol jednoduchý: spomínané nariadenie nebolo nikdy žiadnym zákonom zrušené. Cirkev tak ešte začiatkom 90. rokov podala žalobu. 

Spory o charakter katedrály sú však staršieho dáta. Podľa historikov sa už v devätnástom storočí vytváralo dvojaké vnímanie tejto (vtedy ešte nedokončenej) budovy. Katedrálu považovali za sakrálny symbol, ale aj za symbol štátu, pretože v nej boli uložené korunovačné klenoty a sú tam pochovaní českí panovníci vrátane zakladateľa katedrály Karla IV.

Osemnásť rokov trvajúce súdne ťahanice, ku ktorým výrazne prispieval aj neústupčivý bývalý pražský arcibiskup Miroslav Vlk, sa však pred niekoľkými týždňami náhle skončili. Vlkov nástupca Dominik Duka podpísal s českým prezidentom Václavom Klausom vyhlásenie o úprave vzťahov pri starostlivosti o chrám, ktorého predmetom je pomyselné rozdelenie práv medzi štát a cirkev. 

„Katedrále sa darilo vždy, keď sa o ňu spoločne starali štát a cirkev a keď sa využívala v prospech oboch,“ povedal pri podpise pražský arcibiskup, ktorý už nechce pokračovať v súdnych sporoch a stiahne aj ústavnú sťažnosť. 

Kým sa jeden dlhoročný spor skončil, druhý stále pokračuje. Prvého júla český Ústavný súd neuvoľnil majetok obcí a ďalších vlastníkov, ktorí blokujú nevyriešené cirkevné reštitúcie. Nezrušil totiž časť zákona o pôde z roku 1991, čo požadovala skupina senátorov. 

Podľa Lidových novín sudkyňa Ivana Janů v odôvodnení uviedla, že zrušenie paragrafu by umožnilo prevod historického majetku cirkví tretím osobám, čím by bolo ohrozené, ak nie znemožnené majetkové vyrovnanie štátu a cirkví. „Dispozičné obmedzenie s historickým cirkevným majetkom slúži na ochranu tohto majetku do prijatia zvláštnych zákonov, uviedla Janů.

Skupina senátorov chcela svojim návrhom pomôcť obciam, ktoré nemôžu nevyrovnaný majetok predávať ani na ňom stavať. Obce tvrdia, že sa nemôžu rozvíjať, pretože mnohé z nich sú cirkevnými pozemkami doslova obkolesené. 

Spor sa mohol skončiť ešte v čase druhej Topolánkovej vlády, ale parlamentná cirkevná komisia pred rokom odporučila poslancom, aby hlasovali proti návrhu zákona o majetkovom vyrovnaní. Na ťahu je tak nová vláda a Poslanecká snemovňa. Koalícia ODS, TOP 09 a Věcí veřejných považuje za nevyhnutné v čo najkratšom čase vyriešiť otázku majetku a vzťahov medzi štátom a cirkvami, aby mohli byť cirkvi a náboženské spoločnosti nezávislé od štátu, a tak sa azda v blízkej budúcnosti skončí aj tento konflikt. 

Takmer rovnako dlho sa ťahá aj spor o pozemky farmárky Ludmily Havránkovej, na ktorých chce štát stavať diaľnicu. Ešte v roku 1993 rozhodla vláda Václava Klausa o dostavbe diaľnice z Prahy do Hradca Králové s tým, že ide o stavbu vo verejnom záujme. V tom čase ešte žili Havránkovej rodičia, a keď zistili, že diaľnica má viesť aj cez ich pozemky (ktoré im v roku 1951 štát vyvlastnil), pokúšali sa spojiť s Pozemkovým fondom, ministerstvom dopravy či s Riaditeľstvom ciest a diaľnic. Bezvýsledne.  

„Štát urobil veľa chýb. Malo sa od začiatku konať transparentne a pokúšať sa s ňou dohodnúť, ale štát sa spoliehal na to, že vec vyrieši silou – ako sa bude postupne približovať k Hradcu, Havránková ustúpi,“ hovorí dnes pre Hospodářské noviny zmocnenec pre výstavbu diaľnice D11 Ivo Toman. Ale čím väčšmi štát na Havránkovú tlačil, tým urputnejšie sa bránila. Cestu k pozemkom si však uzatváral sám štát. Pozemkový fond rozdelil všetku pôdu, ktorú bola Havránková ochotná prijať na výmenu, ako náhrady za reštitučné nároky. 

Rôzni úradníci začali s farmárkou rokovať až v roku 1997, väčšinou však formou ultimát, aby pristúpila na ich cenu, inak ju vyvlastnia. „Mne nikdy nešlo o peniaze, ale o náhradu pozemkov, a to oni nechceli počuť,“ spomína Havránková. Po pokuse o vyvlastnenie v roku 2004 prišla konečne v roku 2006 veľkorysá ponuka: za niečo viac ako 10 hektárov mala farmárka získať 250 hektárov inej pôdy, ale tá dohoda padla pre negatívny právny posudok. 

Posledný pokus o dohodu schválila česká vláda koncom júna. Havránková je zatiaľ v nemocnici. Ak nepodpíše, štát ju vyvlastní. Príznačné je, že na dlho očakávanú diaľnicu, ktorá sa zatiaľ končí tri kilometre pred krajským mestom, štát nemá peniaze.