Právo obrátiť sa na občana s otázkami má SaS podobne, ako každý iný účastník verejného života. SaS, čo sa týka nástrojov propagácie, je pritom možné azda viac tolerovať, keďže – najmä zákonom o financovaní – sa politický systém opevnil pred novými stranami, ktoré tak vždy začínajú s hendikepom. Richard Sulík a spol. však museli od prvej chvíle vedieť, že so svojimi priaznivcami hrajú nečestnú hru, pretože aj v ideálnej konštelácii s parlamentnými voľbami je vrcholne nepravdepodobné, aby otázkami, ktoré položili, prekonali 50-percentné kvórum. Netreba rekriminovať dejiny slovenských referend, aby bolo jasné, že problémy, ktoré oni povýšili na predmet priamej demokracie, verejnosť nepália tak, aby sa nechala zmobilizovať v dostatočnom počte.
Výčitky voči SaS, že otázky sú populistické, sú však v čomsi smiešne. Predstavme si účasť 18. septembra v situácii, keby populistické neboli – a namiesto maximálnej ceny vládnych limuzín by sa SaS pýtala napríklad na to, či po novinkách Lisabonskej zmluvy má, alebo nemá parlament zmocňovať ministrov pred určitými hlasovaniami v Bruseli...
Zástancovia referenda môžu, samozrejme, ukazovať na Švajčiarsko s inou a jedinečnou tradíciou priamej demokracie. Môžu tiež trvať na étose ľudového hlasovania ako vrcholnom prejave toho, že moc pochádza od občana. Ale je fakt, že referendum, ktoré aj s „populistickými“ otázkami hrozí zosmiešnením seba i jeho organizátorov, nie je v slovenskom ústavnom systéme inštitútom priamej demokracie. Tu sa využíva na politický zápas. A jeho obsahom nie sú otázky verejného záujmu, ale záujem hnutí či strán, ktoré ho zneužívajú na vlastný prospech a potrebu.
Budúcnosť referenda v slovenskom politickom systéme vystihuje obrázok spred siedmich rokov, keď politici v čase hlbokého moratória masívne porušovali zákon, len aby ratovali 50-percentnú účasť na otázke – o vstupe do EÚ! Štandardná polemika, že treba znížiť kvórum na 25 percent, ako je to v niektorých iných krajinách, pritom naráža na štandardný problém reprezentatívnosti, keď o nesmierne vážnej otázke môže rozhodnúť hoci aj 13-percentná, v konkrétnej kauze špeciálne motivovaná menšina.
Vysokého koňa pod Sulíkov zadok by postavila zaujímavá komplikácia. Keby referendu predchádzalo neúspešné hlasovanie v NR SR o imunite, na ktorú treba ústavnú väčšinu, ľudové hlasovanie by získalo istý náboj.
Nezávisle od hesla, že demokratický proces sa v peniazoch vyčísľovať nesmie, Sulíkovo referendum je možné prijať z jedinej pozície – bez politického kapitálu, ktorý svojou akciou SaS získala, by nemusela vzniknúť Radičovej vláda. A tento text by bol na tému personálnych zmien v druhej vláde Fica...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.