Rado Baťo je jedným z mála novinárov, ktorých si vážim. Píše dlhé roky, čo je u nás skôr výnimka. Nestrieda pričasto firmy ani názory, rozumie základom ekonomiky, číta zahraničné zdroje, má odvahu aj vtip. Trendu dodal iskru, Sme váhu. Ak by ostal novinárom, mohol sa z neho stať nadlho pilier slovenskej ekonomickej žurnalistiky. Ale neostal. Stal sa hovorcom Ivety Radičovej.
Nič proti inštitútu hovorcov. Sú potrební, a ak sú šikovní, môžu veľmi pomôcť. Pamätám si na Michaela Žantovského, hovorcu Václava Havla – výborná voľba, dobrá práca, občas dokonca pôžitok. Ale súčasne platí, že hovorca je len hovorca. Že neformuluje svoj názor, ale názor svojho šéfa, že neprodukuje myšlienky ani netvorí riešenia, že komunikuje myšlienky a riešenia iných. Toto je môj problém s odchodom Rada Baťa – ako novinár bol výborným diskutérom a často nenahraditeľným oponentom politikov, teraz bude najmä ich služobníkom. Takých je tu nekonečné množstvo, kvalifikovaných oponentov minimum. Poviem to rovno – Rado Baťo išiel pod svoju cenu. Preto jeho prestup k premiérke nepovažujem za rozumný. A pre hrdosť novinárskeho stavu je dokonca úplne škodlivý.
Podobne Gábor Grendel. Považujem ho v súčasnosti za najlepšieho televízneho novinára. Keď na čas moderoval ako náhradník markízácke Na telo, konečne tu začínala vznikať politická diskusia. Dúfal som, že Gábor bude v televízii pokračovať, rok, dva, päť, desať, a že potom z neho bude autorita, ktorá bude v našom televíznom spravodajstve a publicistike garantom kvality. Nebude. Stal sa hovorcom Daniela Lipšica.
Nič proti ministerstvu vnútra. Dokonca si myslím, že to štyri roky bude jeden z troch najdôležitejších rezortov tejto vlády, a po príchode Jaroslava Spišiaka do čela policajtov aj jeden z najsympatickejších a najdôveryhodnejších. Ale znovu – Gábor Grendel bol veľkou nádejou lepších, rozumnejších televíznych médií, a nie bezpečnejšieho Slovenska. Škoda.
Ak sa novinári stávajú hovorcami, vždy je to zlé. Novinár je predsa viac než hovorca. Omnoho viac. Navyše, takéto prestupy naznačujú, akoby aj seriózne médiá boli pre novinára iba prestupnou stanicou, a nie cieľom. Ak sa však hovorcami stávajú výborní novinári, ako boli Baťo a Grendel, je to úplná katastrofa.
A napokon prestup roka – je ním odchod kňaza a františkána Jána Krstiteľa Balázsa z rehole aj z kňazstva a prijatie postu šéfa premiérkiných poradcov. Balázs bol zaujímavý františkán. Ako mních sa vyjadroval k verejným veciam, nebál sa pred rokom 1989 ani po ňom, nezlákal ho ani Mečiarov nacionalizmus, ani súčasný Ficov populizmus. Bol tiež jedným z tých, čo opakovane pripomínali únos prezidentovho syna a Remiášovu vraždu. Navyše, on, ktorý dal Bohu a františkánom večné sľuby, nielenže videl chyby svojej cirkvi, ale o nich aj priamo hovoril. On, jej rehoľník. V tom bola úplne najväčšia sila.
Dnes z rádu vystúpil a prestal byť aj kňazom.
Ak Balázs tvrdí, že odchádza pre nepochopenie a zviazanosť v cirkvi, hovorí to po tom, čo Sokola vystriedal Bezák. To predsa nesedí. Čas ukáže viac. Ale nič proti slobodnému rozhodnutiu. Nikto, ani Boh, nenúti človeka k žiadnemu poslaniu proti jeho vôli. A ani porušenie večných sľubov nie je dôvod na odsúdenie. To je veľkosť a sloboda kresťanstva. Ale – ak premena žurnalistov na hovorcov znižuje vážnosť novinárskeho stavu, čo naznačuje premena mnícha a kňaza na poradcu? Nepremieňa sa hĺbka na plytčinu?
Prestupy sú potrebné. Oživujú stojaté vody, niekedy dokonca premenia úpadok na vzostup. Ale občas nevyjdú. Naozaj rád by som sa mýlil, ale zdá sa mi, že prestupy Rada Baťa, Gábora Grendela a Jána Krstiteľa Balázsa veľa neoživia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.