Dedičstvo Kambodže

Režim, ktorého hlavným iniciátorom bol Pol Pot, v krajine vládol v rokoch 1975 – 1979. Zlikvidované boli takmer dva milióny ľudí. Dôsledky doteraz neniesol nikto zo zodpovedných, ale obyčajní ľudia áno. Dodnes zápasia s chudobou, vírusom HIV či mínami...

.žiadne topánky 

Žiadne zubné kefky. Žiadne mydlo. Žiadne zrkadlá. Červení Kméri pod vedením Pol Pota zakázali základné potreby pre každodenný život. V skutočnosti o ne obrali obyvateľov krajiny na oveľa dlhší čas. Desiatky detí aj dnes behajú bosé po chrámovom komplexe Angkor, ktorý je Svetovým dedičstvom UNESCA a najnavštevovanejšou oblasťou krajiny. Medzi viac ako sto chrámami žijú Kméri v drevených chalúpkach, ktoré majú holé nielen steny, ale aj podlahy. Sú bez okien a namiesto dverí je len v jednej stene diera, aby šlo dovnútra aspoň trochu slnka – a aby sa vetralo, keď kambodžská gazdinka v strede jedinej miestnosti domu na ohni varí ryžu so zeleninou.

Chrámy vybudovali kmérski panovníci v čase najväčšieho a doteraz aj jediného rozkvetu krajiny, medzi 9. a 12. storočím. Po vojne s Thajskom boli zabudnuté, kým ich v 19. storočí opäť neobjavil Francúz Henrim Mouhot. Stavby sú v pôvodnom stave – skaly naukladané jedna na druhej, bez spojovacieho materiálu. Z niektorých už vyrastajú mohutné stromy, iné  sa z veľkej časti rozpadli. Padaniu skál totiž bránia len kde-tu opreté drevené brvná. „Skaly padajú len v noci,“ presviedča ma miestny mladík Chat, ktorý sa ku mne pripojil v jednom z chrámov ako sprievodca, a dodáva: „Ale tieto chýbajúce hlavy ukradli Červení Kméri, aby za ne nakúpili zbrane.“

Žiadne prázdniny. Žiadna dovolenka. Na poliach sa pracovalo 12 hodín denne a podľa výpovedí doteraz žijúcich Kambodžanov, ktorí si pamätajú režim Červených Kmérov, dostávali jeden až dvakrát denne misku ryže. Podmienky z čias Červených Kmérov sú dnes pre mnohých minulosťou. Napriek tomu približne 40 percent obyvateľstva žije pod hranicou chudoby. Živia sa len tým, čo si dopestujú alebo čo predajú – najčastejšie turistom. V Angkore má každý chrám svojich obchodníkov. „Tri za dolár, tri za dolár,“ naťahujú za mnou ruky štyri dievčatká, každé s rovnakými náramkami. Majú najviac 5 rokov a zjednávajú v angličtine, ktorá tromfne aj tú moju. Ženy sekerkou narežú niekoľko kokosov denne alebo uvaria pri zaprášenej ceste rezance. Muž, ak má šťastie, dostane na celý deň prácu, a vozí tuk-tukom turistov. „Už pol roka sa učím po anglicky, aby som sa vedel dohodnúť. Konkurencia je veľká. Šoférom tuk-tuku je skoro každý,“ vysvetľuje lámanou angličtinou Sompeah, ktorý ma vozí po chrámovom komplexe.

Žiadne školy. Žiadne knižnice. Červení Kméri vraždili všetkých, ktorí boli vzdelaní. A všetkých, ktorí nosili okuliare, lebo tí boli, automaticky, vzdelaní tiež. Školy boli zrušené alebo v nich prebiehalo „čistenie mozgov“ detí. Z niektorých urobili väznice.

Spievodca Chat je jeden z tisícov Kambodžanov, ktorí žijú v turistickej oblasti, kde môžu zarobiť viac ako jeden dolár za deň, čo je priemerný príjem jedného obyvateľa v krajine. Mladík si sprevádzaním turistov zarába na sprievodcovskú licenciu, ktorá nie je lacnou záležitosťou. Lacné nie je ani kvalitné vzdelanie vo verejnej škole. Rodičia zaplatia všimné učiteľovi, ak chcú, aby sa dieťaťu venoval. Najmä v mestských školách totiž pripadá veľmi veľa detí na jedného pedagóga. Existujú však aj súkromné školy a škôlky, kde sa dnes vyučuje aj angličtina. „Poplatky nie sú vysoké a deti sa naučia dobre po anglicky,“ vysvetľuje Khon Chan Yan, 30-ročný buddhistický mních, ktorý učí angličtinu na strednej škole, rovnako ako ďalší mladí muži v krajine. „V kláštore som, kým doštudujem. Potom si založím rodinu,“ vysvetľuje svoje plány.

Žiadna súkromná doprava. Žiadne cestovanie. Ľudia počas režimu kráčali len peši. Hoci aj na nepredstaviteľné vzdialenosti, ale dúfali, že sa im podarí uniknúť. Najdôležitejšie oblasti v krajine sú dnes spojené mnohými autobusovými linkami. Cestujúci najprv prestúpia z úplne starého autobusu do novšieho až nakoniec do úplne luxusného, ktorým vyrazia na cestu. Dopravný systém funguje dokonale. Prekážkou nie je ani pokazené koleso autobusu. Kambodžania taký problém riešia rýchlejšie ako my na Slovensku. Aj napriek nepríjemnostiam som si vychutnala cestu z Angkoru do hlavného mesta s domácimi, ktorí sa pri príležitosti návštevy Phnompenhu vyobliekali do najnovších šiat. 

Zdá sa, že jediným pravidlom na kambodžských cestách je trúbiť na ostatných, nech dávajú pozor. Neexistujú hlavné a vedľajšie cesty, kruhový objazd môžete pokojne obísť v protismere. Cez hlavné mesto Phnompenh stále premávajú tisícky motoriek. Niektoré vezú aj päť dospelých mužov naraz. Policajti stoja len za svetelnou križovatkou. Predsa len – na červenú sa patrí zastaviť. Tak ako všetko v Kambodži, aj pokuta sa dá zjednať. 

Žiadny popoludňajší čaj. Žiadne raňajky. A niekedy ani – žiadna večera. Žiadna mena. Žiaden obchod. Zrušené boli aj peniaze. Nikto ich nepotreboval. Každý pracoval za ryžu. Len jej nebolo dosť. Štvorročný utopický plán Pol Pota a jeho spolupracovníkov sa nenaplnil. Približne 600-tisíc ľudí umrelo až po skončení režimu Červených Kmérov – od hladu. Dnes sa však v Kambodži ľudia na trhovisku v centre Phnompenhu chaoticky premávajú a dohadujú ceny ryže, čerstvých rýb a ovocia. Vládne tu hluk. Ženy, čo maľujú dcérkam nechty, rozdávajú úsmevy na všetky strany rovnako ako ocino, ktorý váži syna na váhach na zeleninu. Kusy mäsa sa vyhrievajú na slniečku, predajcovia ich ponúkajú zo svojich hojdacích sietí. Vedľa obrovského kusa kravského mäsa spí dieťa. Mamička v pyžame – krátko po pôrode. Vyvalení domáci sú unavení slnkom a ničnerobením. Prehodia pár slov, dojmú svojou minulosťou a snahou viesť lepší život v súčasnosti. 

Žiadne súdy. Žiadne právo. Kambodža dnes má súdy, úrady, dokonca ministerstvo náboženstva či ženských záležitostí. Ťažko povedať, komu slúžia. Ale odeté sú v zlate a poburujú honosnosťou. V kontraste so slumom na brehu rieky Mekong. 

Platili ste už niekedy za pečiatku, ktorá je „grátis“? V Kambodži stojí 5 dolárov. Vitajte v krajine absurdity. Všadeprítomného prachu. Ľudí, ktorí pravidelne nocujú na chodníkoch hlavného mesta. Šoférov cyklorikší, ktorí vám svoj dopravný prostriedok požičajú, aby ste sa previezli. Vitajte v krajine predavačov ovocia, ktorí vám darujú exotické hrušky pri nákupe melónu. V krajine, kde deti pomáhajú rodičom obsluhovať v reštaurácii. Kambodža je krajina, kde sa dieťa nenatiahne pre cukrík, keď ich rozdávate, ale počká, kým príde na rad. Kambodža je krajina, kde majú ľudia obmedzené možnosti a žiadne bohatstvo. Napriek tomu sa vedia usmievať.

Žiadny život. Tretina obyvateľstva neprežila. A režim zomrel. V Phnompenhe bola v období genocídy hlavná „bezpečnostná kancelária“, ako volali červení Kméri väzenie, kde zabíjali nebezpečných obyvateľov. Bývalou strednou školou Tuol Sleng, premenovanou na väzenie S-21, prešlo viac ako 17-tisíc ľudí a vie sa len o štrnástich, ktorí prežili. „Kráčali sme s otcom do Tai Ninh na vietnamskej hranici, aby sme sa zachránili. Mala som osem rokov a mama so sestrou už boli mŕtve,“ spomína útla sprievodkyňa múzeom, ktoré pripomína jednu z najväčších genocíd 20. storočia.

Ešte tento mesiac by mal súd rozhodnúť o treste pre vedúceho väzenia S-21, súdruha Ducha. Po tridsiatich rokoch ide o prvý súd so zodpovedným za spáchané zločiny. Hoci Kambodžania proces prežívajú, verdikt pre jedného zodpovedného po takom dlhom čase nezmení nič na verdikte, ktorý krajine priniesol režim. V Kambodži žije najväčší počet HIV pozitívnych ľudí na obyvateľa v Juhovýchodnej Ázii. Po celom území je v súčasnosti stále viac ako milión mín, vinou ktorých prichádzajú ľudia o končatiny a umierajú.