Warchalovci však boli pre mňa vždy zážitkom, na nich som sa vždy tešil. Čiastočne to pripisujem postave pána vtedajšieho vedúceho Bohdana, vyzeral totiž trošku ako ten usmievavý dobrý bača zo znelky z Večerníčka. Veľmi ma bavilo sledovať aj Juraja Alexandra a jeho vášnivý prejav pri hre na violončelo, v kombinácii s jeho beťárskymi fúzami to pôsobilo až divadelne. Neskôr sme s Jurajom nahrávali, je to naozajstný živel, aký sa tak ľahko nevidí. Nadšenie ale vždy vyžarovalo z celého orchestra, to mu ostalo dodnes. Počas hry SKO to vždy akosi iskrí, vrie, má to švih, šmrnc, šarm a štýl. Najradšej mám v ich podaní Vivaldiho. Páči sa mi jeho priamočiarosť, mnoho jeho diel je čistými matematickými hudobnými pretekmi, kde tóny bežia zľahka a jasne. A krásne. Vivaldi je barokový skladateľ, ale pre mňa je jeho hudba štíhla, mystická a impozantná ako gotické katedrály. Keď sme uvažovali, aké dielo vážnej hudby uvedieme v tomto roku na našom festivale, napadla mi kombinácia, ktorá akoby bola pre seba stvorená. SKO, už pod vedením Ewalda Danela a Vivaldi. Vybrali sme Štyri ročné obdobia. Dielo, ktoré má napriek svojej popularite úžasnú hĺbku, akoby malo v sebe všetky rozmery života. Radosť i smútok, vášeň, nehu, pokoj i napätie. Koncert sme zaradili v sobotu medzi treťou a štvrtou, rok po nešťastí, kedy náš festival priniesol mnohým ľuďom žiaľ. Ostatné pódiá počas neho stíchli. A nad letiskom sa ponad desaťtisíce návštevníkov vznášala nebeská hudba. Skutočne nebeská. Verím, že ju bolo počuť až do neba, že ju počuli aj tí, ktorí na festivale už byť nemohli. Martin a Nikolka. Chýbate nám veľmi. Aj sila hudby, napríklad tej Vivaldiho, ma však uisťuje v tom, že nebo existuje. A že ste v ňom cítili, ako veľmi na vás myslelo tisíce duší na trenčianskom letisku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.