„Snažíme sa vytvořit společnost umělou, povrchní, která už nikdy nebude přístupná ničemu vážnému ani humornému, celý život stráví stále beznadějnější honbou za čímkoli, co je fun, a za sexem; generaci věčných kids.“
Michel Houellebecq je zvláštny zjav. Francúz žijúci v írskom Corku, mnohými označovaný za najväčšieho francúzskeho spisovateľa 20. storočia, ktorý však zatiaľ nedostal najprestížnejšiu Goncourtovu cenu. Umelec hlasno nariekajúci nad nietzscheovskou smrťou Boha a následným úpadkom západnej civilizácie, ktorého romány plné depresie a na zvieraciu nevyhnutnosť redukovaného sexu sú zničujúcim úderom do tváre (či skôr kopnutím do rozkroku) všetkým romantickým optimistom, ktorí napriek všetkým dostupným faktom vykresľujú obraz krásnej, náboženského bremena zbavenej, tolerantnej, multikultúrnej spoločnosti, ktorá nás čaká v blízkej či vzdialenejšej budúcnosti.
Čitateľ, ktorý by sa chcel pripraviť na jeho najnovšie dielo Možnost ostrova, nech si prečíta jeho prvý román Rozšíření bitevního pole alebo ešte lepšie druhý román Elementární částice (obidva vyšli v českom preklade). V jednom aj v druhom autor na príbehu svojich hrdinov s presnosťou kriminálneho patológa vykonáva pitvu spoločnosti, ktorá stratila svoje nebo a ocitá sa preto v horúcom pekle nezmyselného sexu, ubíjajúcej osamelosti a nekonečnej márnosti. A keďže – zdá sa – sám nie je priveľmi nábožensky založený človek, jeho vízie nemajú žiadne moralistické zábrany a pôsobia ukrutne autenticky.
Tak je to aj v knihe Možnost ostrova. Komický herec lacných (a práve preto úspešných) komických skečov a krvou presiaknutých pornofilmov Daniel rozpráva časť svojho života – konkrétne jeho druhú polovicu. Priamo úmerne s tým, ako bohatne, stráca ilúzie o zmysle čohokoľvek a všetku svoju energiu vkladá do čoraz menej samozrejmého sexuálneho života. Daniel je vzdelaný Európan, pragmatik, vie oceniť dobré jedlo, vyzná sa vo filmoch, rozumie dizajnérskym logám. A je prázdny a napriek celebritnému postaveniu osamelý. S manželkou sa rozviedol, prvá milenka ho má celkom rada, ale nie je dobrá v sexe, druhá presne naopak. Cez známych sa dostáva do sekty elohimitov, ktorí veria v klonovaním zabezpečený večný život. Jediným tvorom schopným lásky je jeho pes Fox...
Rozprávanie Daniela1, ako je v názvoch kapitol označovaný, sa strieda s „komentárom“ Daniela24 a Daniela25, klonovaných „neoľudí“, žijúcich na akýchsi hi-tech ostrovoch o stovky rokov neskôr. Danielovia budúcnosti sú oslobodení od citov a neťažia ich ani bremená „fyzickosti“. Komunikujú cez počítače, žijú v samote a keď sa opotrebujú, nahradia ich vlastné klony s vyššími poradovými číslami. Reálny svet pozorujú len cez obrazovky svojich počítačov a jemná nostalgia po láske, citoch a zmysle života sa objavuje len v krátkom „medzidobí“ klonovania.
Daniel1, náš súčasník, pozoruje svet, v ktorom sa čoraz viac cíti ako cudzinec, Daniel24 a Daniel25 pozorujú sami seba a postupne im svet začína chýbať. Houellebecqova apokalypsa je mimoriadne deprimujúca. Na rozdiel od všetkých iných sa totiž začína tu a teraz. A keď sa necháme vtiahnuť do autorovho majstrovsky opísaného sveta (a na to stačí jednoducho začať čítať), vidíme jej prvé kontúry.
Dobrá správa nakoniec: Boh ešte úplne nezomrel, túžba po láske presvitá aj cez oponu postmoderného materializmu, ostrov je nemožný, večnosť nie je nekonečným opakovaním nezmyselnej existencie. Žijeme v krehkom svete. „Lidská duchovní víra možná není tak docela těžkým, pevným, nezvratitelným předmětem, jak si obvykle představujeme; možná je naopak v člověku tím nejprchavějším, nejkřehčím, nejnáchylnějším ke zrození či zániku.“
Možnost ostrova je náročné čítanie. Ale kruto pravdivé.
Michel Houellebecq, Možnost ostrova, český preklad Jovanka Šotolová, Odeon, 2007.
.juraj Kušnierik
Michel Houellebecq je zvláštny zjav. Francúz žijúci v írskom Corku, mnohými označovaný za najväčšieho francúzskeho spisovateľa 20. storočia, ktorý však zatiaľ nedostal najprestížnejšiu Goncourtovu cenu. Umelec hlasno nariekajúci nad nietzscheovskou smrťou Boha a následným úpadkom západnej civilizácie, ktorého romány plné depresie a na zvieraciu nevyhnutnosť redukovaného sexu sú zničujúcim úderom do tváre (či skôr kopnutím do rozkroku) všetkým romantickým optimistom, ktorí napriek všetkým dostupným faktom vykresľujú obraz krásnej, náboženského bremena zbavenej, tolerantnej, multikultúrnej spoločnosti, ktorá nás čaká v blízkej či vzdialenejšej budúcnosti.
Čitateľ, ktorý by sa chcel pripraviť na jeho najnovšie dielo Možnost ostrova, nech si prečíta jeho prvý román Rozšíření bitevního pole alebo ešte lepšie druhý román Elementární částice (obidva vyšli v českom preklade). V jednom aj v druhom autor na príbehu svojich hrdinov s presnosťou kriminálneho patológa vykonáva pitvu spoločnosti, ktorá stratila svoje nebo a ocitá sa preto v horúcom pekle nezmyselného sexu, ubíjajúcej osamelosti a nekonečnej márnosti. A keďže – zdá sa – sám nie je priveľmi nábožensky založený človek, jeho vízie nemajú žiadne moralistické zábrany a pôsobia ukrutne autenticky.
Tak je to aj v knihe Možnost ostrova. Komický herec lacných (a práve preto úspešných) komických skečov a krvou presiaknutých pornofilmov Daniel rozpráva časť svojho života – konkrétne jeho druhú polovicu. Priamo úmerne s tým, ako bohatne, stráca ilúzie o zmysle čohokoľvek a všetku svoju energiu vkladá do čoraz menej samozrejmého sexuálneho života. Daniel je vzdelaný Európan, pragmatik, vie oceniť dobré jedlo, vyzná sa vo filmoch, rozumie dizajnérskym logám. A je prázdny a napriek celebritnému postaveniu osamelý. S manželkou sa rozviedol, prvá milenka ho má celkom rada, ale nie je dobrá v sexe, druhá presne naopak. Cez známych sa dostáva do sekty elohimitov, ktorí veria v klonovaním zabezpečený večný život. Jediným tvorom schopným lásky je jeho pes Fox...
Rozprávanie Daniela1, ako je v názvoch kapitol označovaný, sa strieda s „komentárom“ Daniela24 a Daniela25, klonovaných „neoľudí“, žijúcich na akýchsi hi-tech ostrovoch o stovky rokov neskôr. Danielovia budúcnosti sú oslobodení od citov a neťažia ich ani bremená „fyzickosti“. Komunikujú cez počítače, žijú v samote a keď sa opotrebujú, nahradia ich vlastné klony s vyššími poradovými číslami. Reálny svet pozorujú len cez obrazovky svojich počítačov a jemná nostalgia po láske, citoch a zmysle života sa objavuje len v krátkom „medzidobí“ klonovania.
Daniel1, náš súčasník, pozoruje svet, v ktorom sa čoraz viac cíti ako cudzinec, Daniel24 a Daniel25 pozorujú sami seba a postupne im svet začína chýbať. Houellebecqova apokalypsa je mimoriadne deprimujúca. Na rozdiel od všetkých iných sa totiž začína tu a teraz. A keď sa necháme vtiahnuť do autorovho majstrovsky opísaného sveta (a na to stačí jednoducho začať čítať), vidíme jej prvé kontúry.
Dobrá správa nakoniec: Boh ešte úplne nezomrel, túžba po láske presvitá aj cez oponu postmoderného materializmu, ostrov je nemožný, večnosť nie je nekonečným opakovaním nezmyselnej existencie. Žijeme v krehkom svete. „Lidská duchovní víra možná není tak docela těžkým, pevným, nezvratitelným předmětem, jak si obvykle představujeme; možná je naopak v člověku tím nejprchavějším, nejkřehčím, nejnáchylnějším ke zrození či zániku.“
Možnost ostrova je náročné čítanie. Ale kruto pravdivé.
Michel Houellebecq, Možnost ostrova, český preklad Jovanka Šotolová, Odeon, 2007.
.juraj Kušnierik
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.