Je jasné, že ak niekoho chceš topiť, najprv ho musíš lapiť, ale lapiť a topiť naraz, to nejde. Takže to asi nebude po slovensky, bude to v tej prekliatej angličtine, ktorá na nás striehne za každým rohom. Správne to napísala do novín jedna penzistka. Vraj prečo si máme letenku zabukovať, keď môžeme použiť slovenské slovo – rezervovať. Viem, ani rezervovať nie je po slovensky, ale už sme si na to slovo zvykli, a teraz si máme zvykať znova. Pre nás starších je to už dosť veľká námaha. Maďari, tí sa nedajú, na všetko majú svoje slovo. Aj na futbal. Labdarugás. Raz som bol na jednodňovom zájazde v Gyori a tam som na vlastné oči videl, že predávali na ulici hotdogy a že sa to volalo „bundásvirsli“! Inak, Maďarov veľmi neuznávam, veď nás utláčali, to sa nedá zabudnúť, ale v tomto klobúk dolu, maďarčinu si nedajú. Česi, ktorí nás tiež dosť utláčali, zas majú svoje slová aj pre mesiace, leden, únor, atď., a to sa mi páči, lebo vyslovíš názov mesiaca a hneď vieš na čom si. Leden – ľad, květen – kvet, listopad – padá lístie. Akurát mi nie je jasné, čo sa deje, keď je únor a akurát vtedy som sa narodil. Aj pre športy majú Česi svoje názvy. Kopaná, odbíjená, košíková. Iba pre hokej nie a v tom sú najlepší. Ale ruku na srdce – aj keby si sa rozdrapil, české slovo pre hokej nevymyslíš. Môžeš mi veriť, skúšal som to. Inak ako sa máš? Ešte stále ťa trápi prostata? S tým sa už asi nedá nič robiť, viem o čom hovorím. Keď sa blíži večer, nepi tekutiny. To sa ľahko povie, čo? Veď tekutiny sa ti núkajú práve keď sa blíži večer. Je to ťažké rozhodovanie. Keď si večer nevypiješ, aj tak vstávaš každú chvíľu, veď to poznáš, keď si večer riadne prihneš, spíš ako zabitý, ale vraj ti to škodí. Nuž, neviem čo ti už môže škodiť, keď sa poriadne a v jednom ťahu vyspíš. Kedysi to nebol problém, popíjali sme furt, niekedy od rána do večera, aj dva, tri dni, neviem, či sa ešte pamätáš, ako sme raz po prvomájovom sprievode išli na centrálne trhovisko, tam sme začali, a potom sme pokračovali a ocitli sme sa u nejakého človeka na byte a ty si tam zaspal vo foteli a keď si sa o hodinu zobudil a uvidel si ma, opýtal si sa „Miro, sme v podniku, alebo na priváte?“ a keď som ti povedal, že na priváte, spal si ďalej. Fakt, tie prvomájové sprievody mali dačo do seba. Ľudia sa zblížili. Bolo treba vydržať pár hodín, kým sa sprievod pohol, a potom to už išlo ako po masle, o dvadsať minút sme boli na centrálnom. Budem končiť, lebo sa musím ísť omočiť. Nie že by sme tu mali bazén, ale strčím si zápästia pod vodovod, a to ma osvieži. Ozaj, mali ste tohto roku egreše? Tvoj Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.