Agenti na scénu

Mená kandidátov na riaditeľa Slovenskej informačnej služby sa po voľbách vždy začínajú skloňovať zároveň s menami kandidátov na ministrov. Po týchto voľbách je hľadanie ešte komplikovanejšie. Svojho človeka na čelo tajnej služby totiž nehľadala len nová premiérka Iveta Radičová, ale aj predseda SDKÚ Mikuláš Dzurinda. Výsledkom paralelného hľadania je, že v politických kuloároch koluje až nezvyčajne veľa mien ľudí, ktorí by do kresla šéfa tajnej služby mohli zasadnúť. 

Ako Dzurindovi kandidáti sa spomínali generálny sekretár Štefan Hudec a exminister obrany Martin Fedor. V prostredí Ivety Radičovej sa zase objavili mená bývalých novinárov Milana Žitného a Jána Füleho.  Ako najnádejnejší kandidát zatiaľ vyzerá bývalý veľvyslanec v USA Rastislav Káčer. Aj jeho nomináciu však ešte musí odobriť SDKÚ. V strane však ešte minulý týždeň definitívna zhoda na jeho mene neexistovala. Zhoda nie je ani v otázke, či SDKÚ okrem šéfa tajnej služby obsadí aj post jeho námestníka a šéfa kontrarozviedky, alebo budú tieto miesta obsadzované koalične. SDKÚ má záujem o všetko, ostatné koaličné strany majú zase predstavu, že v kľúčových pozíciách v SIS by mali byť aj ich ľudia. 

V šumoch a špekuláciách o ľuďoch, ktorí budú riadiť tajnú službu a ďalšie bezpečnostné agentúry, trochu zaniká to, v akom stave sa tie inštitúcie nachádzajú a čo by sa v ich práci mohlo zmeniť. Námetov by bolo hneď niekoľko. 

Počas riaditeľovania nominanta Smeru Jozefa Magalu sa SIS obostrela hradbou mlčania. To málo, čo sa o nej verejnosť mohla dozvedieť, malo takmer vždy príchuť škandálu. Tak to bolo v prípade, keď šéf inšpekcie SIS zverejnil svoju identitu na internetovej zoznamke, alebo keď do médií prenikli mená a telefónne čísla jej vysokých predstaviteľov. Nikto netvrdí, že tajná služba musí informovať o všetkom, ani že by z nej mali pravidelne unikať odposluchy telefonických rozhovorov a už vôbec by sa o jej zisteniach nemalo debatovať kdesi na tržniciach. Mala by však nájsť primeraný spôsob, ako informovať verejnosť, aby daňoví poplatníci nemali pocit, že peniaze vyhadzujú do vetra. 

Ešte pred Magalovým nástupom zverejňovala služba neutajené časti výročných správ o svojej činnosti na svojej internetovej stránke. Rovnako sa tam objavovali aj niektoré analytické texty vypracované jej pracovníkmi. V roku 2006 s touto praxou prestala a na internetovej stránke SIS dnes môže návštevník nájsť akurát citáty zo zákona a podmienky prijatia do služobného pomeru. Plus ešte jeden skvost: Siahodlhé vysvetlenie loga služby, z ktorého sa môže dozvedieť aj takúto „zaujímavú“ informáciu: Štátny znak SR chránia svojimi krídlami dve sovy – symboly múdrosti a rozvahy. Sovy sedia na konároch lipy, tradičného stromu Slovanov. 

Výročné správy prednášal riaditeľ Magala každoročne na neverejnom rokovaní v parlamente. Aj samotní poslanci však priznávajú, že na základe nich nedokážu povedať, ako tajná služba pracovala. „Boli strašne všeobecné a keď sme riaditeľovi kládli konkrétnejšie otázky, neodpovedal s tým, že o týchto veciach nemôže informovať,“ hovorí poslanec za KDH Pavol Abrhan, ktorý bol aj členom výboru na kontrolu SIS. 

Tajné služby v zahraničí pritom niektoré typy informácií bežne zverejňujú. Príkladom je česká Bezpečnostná informačná služba (BIS), na ktorej stránke možno nájsť nielen každoročné správy o činnosti, ale aj analýzy na tému terorizmu či extrémizmu. Verejnosť sa tak môže dozvedieť nielen o tom, že tajná služba zatiaľ neevidovala medzi moslimami v Česku žiadne radikálne tendencie, ale napríklad aj to, že v roku 2008 zaznamenala pokusy vyviezť finančné prostriedky z firmy Lesy ČR do netransparentných zahraničných spoločností. Informovala o tom príslušné orgány a na transakcie nakoniec neprišlo. 

Ochraňovať ekonomické záujmy Slovenska, to je jedna z úloh, ktoré podľa zákona vyplývajú aj SIS. Podnikla SIS niečo v prípade pre štát a daňových poplatníkov nevýhodného predaja emisných kvót, známeho aj ako kauza Interblue?  Ak nie, tak preto, že nedokázala získať kvalitné informácie, alebo ich získať nechcela? Mala služba informácie o netransparentnosti a korupcii pri hospodárení podnikov s majetkovou účasťou štátu, ako sú napríklad Lesy SR? Ak áno, ako s nimi naložila? Tie informácie daňový poplatník za obdobie štyroch rokoch nemal šancu získať. Okrem iného aj preto, že hovorca SIS si  za tie roky vystačil s jedinou vetou – k týmto otázkam sa nemôžeme vyjadrovať.

Pred novým riaditeľom však nebude stáť len problém, ako zmeniť komunikáciu s verejnosťou, ale aj výzva, ako zlepšiť kvalitu práce SIS. Znalci prostredia tajných služieb hovoria o kvitnúcom rodinkárstve, podozrivom nakladaní so štátnym majetkom či klesajúcej kvalite práce v takých oblastiach, ako sú boj proti extrémizmu a terorizmu. Problémom je aj predimenzovaná rozviedka, ktorej výsledky sú často žalostné. 

Výzvou pre každého riaditeľa SIS bude vždy aj to, aby sa bránil zatiahnutiu služby do spravodajských hier a akciám na politickú objednávku. Podozreniam z týchto aktivít sa tajná služba, podobne ako v minulosti, nevyhla ani v minulom volebnom období. 

Podľa informácií .týždňa sa tak údajne dialo pod pláštikom boja proti vnútornému nepriateľovi. „Nebolo to tak, že by priamo odpočúvali alebo sledovali poslancov, ale mali sme signály, že monitorujú naše najbližšie okolie,“ povedal pre .týždeň bývalý opozičný politik, ktorý si neželal byť menovaný. 

O činnosti Vojenského spravodajstva, ktorého šéfa menuje minister obrany (ani jeho nový riaditeľ zatiaľ nebol menovaný) sa dá z verejných zdrojov dozvedieť ešte menej ako o SIS. Táto inštitúcia nemá  vlastnú internetovú stránku ani nezverejňuje správy o svojej činnosti. Jej česká obdoba, Vojenské zpravodajství,  stránku nielenže má, ale okrem životopisu riaditeľa sa nej dajú nájsť aj správy o činnosti, analýzy či strategické štúdie. Návštevník si tu, podobne ako v prípade českej BIS, môže nájsť aspoň informácie o tom, že vojenskí spravodajcovia zabezpečovali spravodajskú ochranu českého vojenského kontingentu v Afganistane, evidovali rastúci počet väzieb vojakov na extrémistické organizácie či poskytli informácie srílanským orgánom o dvoch malých športových lietadlách, ktoré organizácia Tigri tamilského Ílamu použila na útoky v hlavnom meste Srí Lanky. 

V prípade slovenského Vojenského spravodajstva informácie o jeho činnosti de facto neexistujú. Pritom práve táto inštitúcia by mala dohliadať na takú citlivú sféru, akou je obchod so zbraňami. Robí to? Ak áno, tak s akým výsledkom? 

Problém Vojenského spravodajstva je, podobne ako v prípade SIS, košatá a nekvalitná rozviedka. „To, čo posielali ako dôverné materiály, boli často len preklady správ zo CNN či z BBC. Bolo to absolútne nepoužiteľné,“ povedal pre .týždeň politik, ktorý prišiel v minulosti so správami vojenských rozviedčíkov do kontaktu. 

Okrem SIS a Vojenského spravodajstva musí nová koalícia hľadať kandidáta aj na miesto riaditeľa Národného bezpečnostného úradu. Na tento post si nárokuje Sulíkova SaS, ale v prostredí koalície zaznievajú aj hlasy, že doterajší riaditeľ by mal dokončiť svoje funkčné obdobie. Na to sa dá povedať len jediné: Doterajším riaditeľom je Štefan Blanárik, bývalý ústredný tajomník HZDS, o ktorom sa v médiách objavili aj informácie, že v minulosti spolupracoval s komunistickou ŠtB. Blanárik síce spoluprácu poprel, ale tieň podozrenia zostal. A ten by na človeku, ktorý stojí na čele inštitúcie, ktorá preveruje minulosť iných, byť nemal. Aj preto vyznievajú úvahy o jeho zotrvaní vo funkcií šéfa úradu, za ktorého činnosť zodpovedá vláda, ako pokus o nevydarený vtip.

Slovo reformátor sa väčšinou spája s menom nejakého ministra či politika. Šéfovanie tajným službám skôr symbolizuje honor a moc. Aj tu je však obrovský priestor na zmeny. Napríklad, aby príslušníci tajných služieb za naše dane nerobili „bočáky“ pre politikov, nehrali jalové spravodajské hry, nebrali ťažké peniaze len za monitoring zahraničnej tlače,  či nevysedávali v bratislavských kaviarňach a nerecyklovali fámy. A ešte sa pritom tvárili strašne dôležito.