Najlepšia Pohoda

Pohoda 2010 sa vyznačovala viacerými novými pozoruhodnosťami, bola nádherná a pre mnohých zatiaľ úplne najlepšia. Túžba aspoň na týchto pár dní mať niekoľkonásobnú schizofréniu, tak aby ste stihli všetky vytypované eventy aj náhodné stretnutia s priateľmi či chillout niekde v tieni, bola aj tento rok markantná. Všetko, čo bolo dobré, sa stihnúť, jednoducho, nedalo... No aj teraz bolo možné ísť na istotu aj čírou náhodou objaviť čaro nepoznaného.

„Toto je najlepší festival a bodka! Viem čo hovorím, lebo celý život chodím na festivaly,” povedal nám v zákulisí írsky spevák Fergus O'Farrell zo skupiny Interference a v jeho hlase sme cítili, že nejde o obyčajnú zdvorilostnú frázu. Minuloročná tragédia nám dala pocítiť vzácnosť tejto akcie, ktorá, ak by nebola,  niečo by ľuďom v ich životoch strašne chýbalo. Našťastie vďaka organizátorom na čele s Mišom Kaščákom festival vstal z prachu a popola a dostali sme oveľa viac. Pohoda je viac ako len obyčajný festival. Je to miesto, ktoré má svoju chuť, vôňu (aj smrad, keď pristúpite k záchodovým búdkam!), ale hlavne dušu. 

Deň nula. Organizátori sa bránia hovoriť o štvrtku ako o prvom dni festivalu, no pre mnohých návštevníkov sa festival začal už prvými tónmi Mozartovho Requiem, venovaného obetiam minuloročnej Pohody. Klasika na festival patrí, pri reve rokenrolu a prudkosti elektronických bítov je symfonický orchester niekedy balzamom na dušu. Bol to dôstojný začiatok.

Na vedľajšom pódiu prichádza na scénu prvá legenda, ktorú uvidíme na festival – britskí The Strangles. Z pôvodnej zostavy je síce na scéne len basák a líder kapely Jean-Jacques  Burnell a počas ich hodinového setu mi dochádza, koľko majú za sebou hitov, ktoré sú zároveň aj skvelými pesničkami. No More Heroes, Peaches a Always The Sun. Kapela hrá veľmi dobre a v jej hudbe stále cítiť tep, aj keď The Stranglers majú svoje najlepšie roky za sebou. Na Slovensku už raz hrali, ale tento koncert je nepomerne lepší a výživnejší. Aj Burnell si pochvaľuje, a diví sa ako je tu čisto. 

Piatok sa začína pozvoľna. Hymny sú, našťastie, krátke. Na Garnier Stage práve Štefan Hríb s novinárom Jeňom Kordom, advokátom Romanom Kvasnicom a skladateľom Petrom Breinerom schladzujú nadšenie z posledných volieb a dávajú novej vláde tak dvadsaťpercentnú úspešnosť. Hovoríme si, že by mohli byť aj trochu optimistickejší, ale pravda je taká, že v tom istom momente prevádzkari Kafé Kút neďaleko pódia stoja v pozore. Prišla k nim daňová kontrola. Krutá realita. Ruka štátu sa vplížila aj na slobodný festival, akým je Pohoda. 

Už koľkýkrát sa ukázalo, že tie najlepšie veci nemusia byť na plagáte tými najväčšími písmenami. V tom je festival výnimočný – idete okolo nejaké pódia s neznámou hudbou a po hodine koncertu sa stanete ich veľkým fanúšikom. Tento pocit určite malo zopár ľudí, ktorí v priamom prenose videli chlapíka, čo svojím vzhľadom nezapadal do príjemného letného počasia. Kovbojský klobúk, šialené viditeľné tetovanie, diabolské fúzy, pesničkár Jake Edwards a jeho Wovenhand dáva neuveriteľne silnú šou. Temnú, nástojčivú, presvedčivú. Hovorilo sa, že kráča v krokoch Nicka Cava, ale Edwards je skutočným pouličným kazateľom, ktorý boj s diablom vkladá do svojej hudby. Na jeho koncert nebolo zvedavých veľa ľudí, väčšina bola na „poslednom“ koncerte Bez ladu a skladu, no po vystúpení si polovica kúpila niektorý z jeho albumov. Pred koncertom sa pýtame, či mu neprekáža hrať cez deň, keďže by jeho hudbe sedel súmrak. „Niekedy sa tie najstrašnejšie veci stanú cez deň a tie najkrajšie v noci,“ kontruje šalamúnsky Edwards. 

S Adamom Greenom sme sa rozprávali už pred koncertom v zákulisí. Už vtedy bol na „šrot“, ale nakoniec na pódiu dostal zo seba všetko a sám sa nazval slovenským Ozzy Osbournom. Bol to jeden z najvtipnejších momentov festivalu. Jediným, kto sa nesmial, bol asi stejdžmanažér a vrbovský génius Braňo Jobus, ktorému Adam zobral jeho prútené kreslo. Slnko páli ako šialené, ale takmer nikto sa nesťažuje. Vieme, že páľava je miliónkrát lepšia ako dážď a prudký vietor. 

Každým rokom sa Pohode lepší aj strava. Nie je len „klasika“, ako stánkari nazývajú ťažko stráviteľnú klobásu a cigánsku, ale aj medzinárodná kuchyňa. Dávame si indiu a vôbec nevadí, že exotické jedlo varí statný Moravák. Oproti na pódiu má zvukovku skupina The Dap-Kings. Mal to byť príjemný soulový výlet, ale keď sa na pódiu objavila ich líderka Sharon Jones, koncert sa zmenil na divokú jazdu, po ktorej sme si kládli otázku, či je to vôbec možné. Jones má nad päťdesiat, ale tancovala a spievala ako dvadsaťročná. Počas koncertu sa bavím s ich sprievodkyňou – vraj je rovnakou raketou aj civilnom živote. Speváčka raz povedala, že je vďačná za to, čo má. Na úspech čakala dlhé roky, a teraz len vlastne dobieha to, čo zameškala. Jej vzoru, Jamesovi Brownovi, hovorili Mr. Dynamit, Jones je určite Lady Dynamit. Ďakujem Sharon, bolo to úchvatné!

Britskí The Futureheads dostali priestor o šiestej podvečer na hlavnom stagi, čo sa ukázalo ako veľmi dobrá voľba. Chlapci vedia dobre hrať aj vymýšľať chytľavé pankáčiny, o kvalitách tohto koncertu teda neexistovali pochybnosti. To sa aj potvrdilo, kapela zakrátko rozskákala a roztancovala publikum i náhodných okoloidúcich. Darmo, britský nezávislý gitarový zvuk má gule. A aj skvelé texty: „Your heartbeat song, it's good but it's not the one / We're singing out of tune, but I still want to sing with you.“ 

Večerný program otváral veterán s opičím výrazom Ian Brown, ktorý sa ešte predtým stihol nečakane objaviť aj v stane Rádia_FM, aby Balážovi a Hubinákovi odpovedal na pár všetečných otázok. A aj preto, aby rozdal podpisy. Vtipné bolo, že svoj vzácny podpis dával na podpiskarty Jany Kirschnerovej, ktorá v rovnakom stane účinkovala krátko pred Ianom a o jej podpiskarty nebol zase až taký veľký záujem (čuduj sa, svet!). Brownov koncert bol síce dosť nudný a monotónny, ale diváci ožili aspoň pri veciach z novej platne (Stellify, Just Like You), ako aj pri starých kultovkách (F.E.A.R...) no najmä pri bonusovej záverečnej skladbe. Nebolo to nič menšie ako famózna Fool’s Gold a aj napriek tomu, že je už úplne iný čas, na chvíľu to vyzeralo aj znelo tak, akoby tu koncertovala manchesterská legenda The Stone Roses vo svojej plnej kráse. 

Ďalšou stávkou na istotu boli nu-raveoví výtržníci Klaxons, ktorí dávkovali staré hitovky takmer presne striedané s ukážkami z novej a veľmi očakávanej platne Surfing the Void, ktorá vyjde v druhej polovici augusta. Potešiteľné bolo okrem valnej účasti publika aj zistenie, že ľudia sa chytajú aj na songy, ktoré sa v jedinom slovenskom rádiu až tak nehrajú. Rozbalili to s novým singlom Flashover, nechýbali ani hity ako It’s Not Over Yet, skvelo zahrané šupy Magick či Gravity’s Rainbow. 

Škoda, že v rovnakom čase hrali aj Sexy Sushi, ktorí boli nútení svoj koncert predčasne ukončiť, pretože ten priestor (Dobrá krajina) nevyzeral, že vydrží nápor (zrejme neočakávaného) počtu fanúšikov. 

Na aktuálnu, hudobne nápaditú Britániu sme sa viacerí chceli pripraviť už na koncerte Micachu and The Shapes, ktorí však, bohužiaľ, nezahrali, no na druhej strane to spoľahlivo istili Friendly Fires, jeden z ďalších ťahúňov a podľa očakávaní to bol výborný koncert! Únava autorovi tohto článku už neumožnila vychutnať si klubovú temnotu v podaní britských IDM kráľov Autechre, no na základe viacerých reakcií z okruhu kamarátov si dovoľuje tvrdiť, že kto vydržal, neprehlúpil a zažil hudobne i atmosféricky neopakovateľný set.

Vítanie sobotného slnka v spoločnosti projektu afterPhurikane a súrodencov Ďuďovcov bolo neopakovateľné, miestami zachádzajúce až do beatboxu! Tomáš Hudák spolu s Benem o desiatej ráno dobre naladili, pobavili, dali niekoľkokrát poctu gayom (keďže majú svoje podniky, kde sa cítia slobodní a sú medzi svojimi, čo však neplatí pre inú menšinovú skupinu ľudí, ktorou sú koktaví). Vážne i nevážne sa bavili so Zuzanou Wienk o boji za spravodlivosť, s kolegom Kušnierikom o tom, aké je to byť stále tým druhým či s Bourekom z kapely Sporto, ktorý je veľkým fanúšikom kvalitných tetovaní. Sobotný line-up dával tušiť, že túto noc sa spať nebude, pretože prísť o výdatnú porciu dobrých kapiel nasledujúcich krátko po sebe (a prekrývajúcich sa) by bola hlúposť. 

Mňága hrajúca v najväčšom tropickom pekle o druhej poobede to celé otvorila, dobre hrali aj nórski Casiokids v krytom O2 stane, kde bolo síce dusno, ale aspoň trochu chládku. Francúzski The Shoes boli asi najväčším a najkrajším prekvapením. Ktovie, ako by zneli, keby im na letisku nestratili veci a týpci by neboli nútení namiesto živého koncertu zahrať „iba“ dídžejský set. Bolo to geniálne: dvaja mixovači, mash-upári a púšťači, po oboch stranách doplnení ďalšími členmi, ktorí, vzhľadom na to, že nemali na čom hrať, celý čas postávali s hororovými výrazmi a založenými rukami. Hudobné spájačky v podaní The Shoes len ťažko kritizovať, hrali 80´s hity poprepájané napríklad s Daft Punk, no keď tam buchli newyorských The Rapture so singlom House Of Jealous Lovers, medzi prítomnými nebolo veľa tých, ktorí by orgazmicky neskákali... 

Milým spestrením bola tanečná škola, kde tentoraz prebiehala výučba I Don’t Feel Like Dancin’ od Scissor Sisters. Tancmajstrovi Lacovi Cmorejovi, ktorý to celé viedol, patrí veľký rešpekt! Sklamaním bola pankáčka Juliette Lewis, ktorá okrem osvedčených trvaliek typu You’re Speaking My Language hrala hrozne. Falošný spev pílil uši, čo však, našťastie, jej sexy imidžu vôbec neubralo. Aspoň sa bolo na čo pozerať, keď už nie veľmi čo počúvať.

Najlepšou kapelou festivalu boli These New Puritans. Opäť, dalo sa to čakať. Útly frontman Jack Barnett je hudobný a textársky génius a jeho verní vedia presne, čo a kedy do týchto skladieb ešte doplniť, aby tá trúchlivá temnota (Attack Music, We Want War...) bola vypálená na maximum a aby sa na ňu z času na čas dalo aj kvalitne zaskákať (Elvis...). Škoda príšerného zvuku v Garnier Aréne, kde sa koncert odohrával, hudobné mikrodetaily, na ktorých si TNP dávajú tak veľmi záležať, prekryl hluk z blízkych stageov. Napriek tomu koncert číslo 1! 

V prípade islandských múm môžeme bez obavy z obvinenia z patetickosti vravieť o genialite a ak chceme hovoriť o tom, ako najlepšie sa dá robiť šou, tak si stačí spomenúť na Does It Offend You, Yeah? na jednom z menších pódií o druhej v noci. Chlapík v peknej, šmolkovsky vyzerajúcej freestyle čiapke a jeho kapela sa na Pohode mali objaviť už pred rokom, preto nečudo, že teraz si ich ľudia chceli vychutnať do sýtosti. Pohľad na tancujúcu masu by povedal viac než tieto slová. Zazneli všetky dôležité indie-dance hitovice, medzi ktorými nechýbali Attack of the 60th Feet Lesbian Octopus alebo We Are Rockstars. Kto zvolil v rovnakom čase síce kultových, ale už trošku skostnatených Leftfield, a tak nevidel ani trochu z DIOYY, môže si búchať hlavu o stenu. Taktiež ďalší, čo uprednostnili spánok pred koncertom Midi Lidi, ktorí hrali o tretej ráno. „Dobrý večer. Dnešní večer vám hudební skupina Midi Lidi zahraje několik hudebních písní,“ uvádzal koncert tak ako vždy Petr Marek. Lednice, Pokoj, ale aj akustická prerábka tublatankového Rande so svojím mestom (áááávíííín), zabavili a potvrdili genialitu tejto českej partičky. Kto si chcel vychutnať ešte posledné momenty tohto, nielen hudobného sviatku, mal ísť na B-Complexov ranný set. A že nás tam bolo dosť. 

Pohoda sa vyznačuje množstvom priľahlých eventov, medzi ktorými majú už tradične priestor detské divadlá či iné zábavky pre ratolesti, ktorých na festivale každým rokom pribúda. Rovnako, ako aj ľudí z vekových kategórií 50+, ktorých by ste na iných slovenských festivaloch asi nečakali (samozrejme, ak nemáme na mysli mítingy HZDS či Evu s Vaškom). A že Pohoda môže byť aj vážna a závažná, potvrdila napríklad debata Zuzany Wienk z Aliancie Fair Play, ktorá sa s renomovanými osobnosťami rozprávala o tom, ako dostať tento štát z morálneho bahna, ktoré v rezorte spravodlivosti po sebe zanechal Števko Baki Sadiki. My tam vzadu sme síce nie vždy počuli divácke otázky, no táto debata bola jednou zo zásadnejších vecí aj preto, že ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská nám na nej dala viacero verejných prísľubov, ktoré, ak sa podaria zrealizovať, by mohli pre tento štát znamenať veľké plus.