Život je úzky most

Tie dva najsilnejšie ročníky išli hneď po sebe. Dokonca, dalo by sa povedať, že ten druhý sa začal vo chvíli, keď sa ten prvý skončil, teda v sobotu popoludní, 18. júla 2009. Do tej chvíle bol 13. ročník Pohody podobný tým predchádzajúcim. Bol plný radosti, úžasnej hudby a – pohody. Potom prišla búrka, vietor a tragický pád stanu, ktorý znamenal smrť, bolesť a nepopísateľný smútok. V tú smutnú sobotu bolo jasné, že Pohoda už nikdy nebude pokračovať tak ako predtým. Ako keď dieťa prvýkrát vidí umierať blízkeho človeka, ako keď sa tínedžer prvýkrát stretne s krutosťou sveta, v ktorom sa zlé veci často stávajú dobrým ľuďom.

Nastalo dlhé obdobie smútenia, sprevádzané obrovskou podporou priateľov, návštevníkov, hudobníkov, partnerov, fanúšikov. Nastal zápas o Pohodu. Vnútorný zápas, hľadanie správnej a poctivej cesty. K nezodpovedateľnej otázke „Prečo sa to stalo?” veľmi rýchlo pribudla dilema „Čo ďalej?” Ľudský život má obrovskú váhu, ktorú si človek niekedy uvedomí až po jeho náhlom konci. Má Pohoda pokračovať, alebo – aspoň na nejaký čas – skončiť? Mal som tú časť byť blízko pri tom zápase a pri tých otázkach a preto viem aké ťažké to bolo. Život je skutočne úzky most.

Dnes vieme, že to bol – veľmi dlhý a ťažký – prvý deň 14. ročníka Pohody. Druhý deň sa začal niekedy na jar, keď sa Michal Kaščák a jeho kolegovia rozhodli, že Pohoda 2010 bude. Pomohli okrem iných aj priatelia z Roskilde, ktorí podobnú hrôzu zažili v roku 2000. „Nemali sme im veľmi čo poradiť,” hovoril o rok neskôr, teda minulý víkend na Pohode Henrik Nielsen, ktorý má v Roskilde na starosti zdravie a bezpečnosť, „len sme boli spolu a snažili sme sa ich povzbudiť.” Hovoril, že to najťažšie nie je nájsť správne organizačné vylepšenia, ale „vyrovnať sa s tým, čo sa deje v tvojom vnútri.” 

Michal najprv uvažoval o tom, že by festival bol menší, že by na ňom bolo len jedno pódium, neskôr začal program a s ním aj celý festival rásť. Keď sa objavovali mená prvých potvrdených účinkujúcich, bolo jasné, že line up bude pestrý a bohatý. Festivalové plagáty to zobrazovali presne: hviezda alebo srdce vytvorené z farebných kúskov, z ktorých každý niesol meno jedného účinkujúceho. Ani jeden neprekrýval iných, vychytení The XX, populárni Scissor Sisters, legendárni Collegium Musicum, veselí Midi Lidi či čarovní múm boli na plagáte uvedení rovnako výrazne. 

Ale ten smútok neodišiel a ani neodíde, kým sa tí, ktorí odišli – Martin, Nikolka a David (ktorý sa smrteľne zranil pri demontáži pódia na Pohode v roku 2006) – nevrátia. 

No a tak sa po dlhých a ťažkých dňoch, ktoré trvali celý jeden rok, začala Bažant Pohoda 2010. U mnohých z nás sa za tie tri dni striedali stavy euforickej radosti s hlbokým smútkom. Napríklad počas štvrtkového Requiem, ktoré sa končí prosbou o večné svetlo pre zosnulých. Alebo, keď v piatok kričal David Edwards, spevák kapely Wovenhand, zúfalým hlasom „Jesus!” Alebo keď múm spievali o tanci za očnými viečkami, alebo keď Dorotka Nvotová takmer na hodinu presne o desať rokov po smrti svojho otca Jara Filipa spievala v nedeľu ráno na bohoslužbe jeho pieseň Bolo nás jedenásť. Alebo keď začali hrať Warchalovci Štyri ročné obdobia a bolo v tom toľko krásy a nádeje, že sa to takmer nedalo uniesť. 

V sobotu večer účinkoval v Garnier Aréne, ktorá bola mojím festivalovým domovom, okrem iných aj Balet SND. Pôvodne to mala byť rozlúčka bývalého riaditeľa Baletu so svojím súborom. Vedenie SND mu však túto rozlúčku neumožnilo a pod hrozbou pokuty zabránilo akékoľvek spájanie jeho osoby s predstavením Bolero a viac, ktoré bolo na Pohode uvedené (hoci je autorom troch zo štyroch jeho častí). Po výbornom predstavení sme sa spolu s Mišom Kaščákom Máriovi poďakovali a pozvali sme ho na pódium, kde zožal búrlivý a dlhý potlesk od divákov aj od tanečníkov. Bolo to silné. Potreboval som sa „vyvetrať”, a tak som sa išiel pozrieť na koncert Vandalov. Po niekoľkých ostrých piesňach som sa chcel vrátiť do Arény, ale cestou som sa zastavil na mieste, kde minulý rok stál onen smrtiaci stan. Horelo tam množstvo sviečok, na jednom z dvoch klavírov ktoré tam boli „voľne pohodené”, ktosi hral nejakú smutnú melódiu.  Od chrbta znel punk rock Vandalov, zľava zlomené bíty a hlukové plochu dua Autechre, z NAY Tanečného domu bolo počuť veselé pesničky skupiny Ska-pra šupina. Popri tom sa mi stále vracali dojmy z baletu. Bol som hrozne rád, že po silnom a tragickom trinástom ročníku prišiel dojímavo krásny štrnásty ročník. Zapálil som sviečku a rozmýšľal som o večnom svetle pre Davida, Martina a Nikolku.

Život je úzky most a ty sa nesmieš báť. Spolu s Pohodou kráčame ďalej a bojujeme s vlastnýnmi strachmi. Sú za nami dva najsilnejšie ročníky Pohody. Rabín Stiefel mal pravdu.