Sudeťák je na stupnici urážlivosti niečo medzi skopčákom a náckom, rozhodne to nie je nejaký obyčajný Nemec. Je to Nemec nebezpečný, ktorý má zálusk na vašu chalupu, Šumavu, juhomoravské vinice, Krkonoše, tretinu Prahy, polovicu Karlovej univerzity a celé Karlove Vary, Mariánske Lázně aj Liberec. To všetko a ešte omnoho viac „sudeťákom“ patrilo, kým sme ich my Česi po roku 1945 nevyhnali a ich majetok sme si nechali, ak sme ho nenechali zničiť, pretože toho tu zanechali pre český národ, vtedy sedemmiliónový, priveľa.
Do kancelárie, ktorá pracuje takmer v utajení, len na zvončeku má normálnym ľuďom ničnehovoriacu skratku svojej organizácie SL, ma pozval pán Bartoň. Pán Bartoň je taký celkom milý pán, ktorý sa zaujíma okrem iného aj o to, čo sa o sudetských Nemcoch píše v českých novinách. U pána Bartoňa, rovnako ako vo vedení sudetonemeckého landsmanšaftu, patrím k stredne obľúbeným českým novinárom. Nezastávam totiž úplne tézu, že „čo bolo ukradnuté, má sa vrátiť“. A to preto, lebo na základe dokumentov viem, že to by nám najskôr Nemecko muselo zaplatiť reparácie za vojnu, ktoré by rozhodne vyšli na viac, než koľko bol majetok sudetských Nemcov. Na druhej strane však tvrdím, že odškodniť sa po vojne z „vlastného“ a vyhnať tri milióny vzdelaných pracovitých Nemcov, bola kardinálna hlúposť a zločin na tejto krajine. Čo stačí na to, aby sa so mnou sudetskí Nemci priateľsky bavili.
Pobaviť sa so mnou chcel aj Bernd Posselt, päťdesiatštyriročný šéf landsmanšaftu, ktorý si na prázdniny urobil súkromnú cestu do „vlasti“. Tá vlasť je u Posselta v úvodzovkách, pretože, ako si môžete hravo spočítať, narodil sa jedenásť rokov po vojne a skoro desať rokov po tom, čo bolo deväťdesiat percent českých a moravských Nemcov už vyhnaných.
Posselt síce svojou nadváhou a fyziognómiou vôbec stopercentne napĺňa českú karikatúru Nemca ako tučného fúzatého muža, vždy mi však pripadal ako dobrák. Niežeby som všetky veci, čo robí, pokladal za správne – ako keď chcel zabrániť vstupu Česka do Únie, kým nezrušíme Benešove dekréty. Ale vždy, keď som s ním hovoril, o Česku a Čechoch sa vyjadroval pekne, takmer priateľsky. A občas tie česko-sudetonemecké vzťahy posunul o kúsok dopredu – ako keď mi už pred rokmi v rozhovore pre MF DNES povedal, že pokiaľ ide o majetok, tak on, predseda landsmanšaftu, voči Českej republike žiadne nároky nemá. Čo bol vtedy v podstate prelom.
So sudetskými Nemcami je v Česku jeden zásadný problém. Od chvíle, keď sme pochopili, že už nie sú hrozbou, vlastne nikoho veľmi nezaujímajú. Takže keď máte rozhovor hoci aj so samotným Posseltom, ktorý je, našťastie, za bavorskú CSU aj dosť významným europoslancom, musíte ho okoreniť. Skúsil som to hneď prvou otázkou: „Kedy zomrie posledný sudetský Nemec?“ Posselt sa namiesto aspoň mierneho naštvania len usmial a vysvetlil mi, že sudetskí Nemci tu budú ešte dlho po tom, čo tu on a ja už nebudeme. A že ich vlastne vďaka povedomiu medzi druhou a treťou generáciou českých Nemcov pribúda.
Potom ešte dodal, že vlastne Česi a českí Nemci sú jeden, hoci rôzne hovoriaci národ, pre ktorý má nemčina pekne znejúci názov böhmisch. Moja reč, musel som mu odpovedať. A čo myslíte tam u vás v tých bývalých Uhrách – nie sú aj Slováci a Maďari vlastne jeden, hoci rôzne hovoriaci národ?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.