Existujú mestá, kde majú každý večer kvôli Malej nočnej hudbe pri sviečkach pohotovosť požiarnici a Vivaldiho Štyri ročné obdobia sa striedajú tak často, že to spôsobuje starosti meteorológom.
Bratislavský festival Viva musica! by mohol byť voči takýmto hudobným anomáliám príjemnou letnou prevenciou. Výber z muzikálu, talentovaný syn slávneho otca, efektná virtuozita, trochu exotiky zmiešanej s džezom a pôvabná slovenská diva na záver. Aj keď asi celkom nepatrím do cieľovej skupiny, prečo nie? Záujem publika bol veľký, atmosféra príjemná a výkony často vynikajúce. Na „viváženej“ kombinácii klasickej hudby, džezu a uvoľnenej atmosféry open-air koncertov však zopár vecí neladí.
„Mladé, talentované krásky vás očaria svojou hrou, zvodným vzhľadom a krásnym ženským prejavom.“ Po prečítaní takéhoto avíza sa aj skúsený milovník vážnej hudby márne presviedča, že na koncert ide hlavne kvôli Franckovej Sonáte A dur. Niekde v podvedomí sa usádza neodbytná predstava Adriany Sklenaříkovej, ktorá sprevádza na klavíri Angelinu Jolie. (Pre tých, ktorí by ma upodozrievali z preháňania: modelka s najdlhšími nohami na Vive minulý rok bola; Angelina, žiaľ, zatiaľ nie.) Ako sa dajú chytiť ľudia na vizuál, keď hľadajú audiozážitok, patrí v praxi reklamných mágov pod zaklínadlo „obal predáva“. Evidentne to funguje, lebo aj hudobný priemysel štylizuje „služobníčky vážnej múzy“ často do polohy sexy kočiek. Problém nastáva, ak príde k neprehliadnuteľnej nezhode medzi štylizáciou a realitou. Som rád, že talentovaná klaviristka Dana Ciocarlie nemala v pase „historickú“ fotografiu, uverejnenú vo festivalových novinách. Na hraniciach by ju nespoznali a nepustili ďalej. Hoci sa organizátori snažili na výzor „zákazníkov zbaliť“, v hudbe, našťastie, nie je najdôležitejší. No konštatovanie o štylizácii a realite platí. Spomínaná klaviristka nie je „hviezdou svetového formátu“ a ani 26-ročná huslistka Marina Chiche už nie je až taká „neskutočne mladá“.
V prvej polovici koncertu odznel program, na ktorý si mohol odskočiť niekto z Diabolských huslí a malo by to väčšiu šťavu. Potom prišla na rad Sonáta od Césara Francka a utvrdila ma v tom, že úvodný set virtuóznych „prídavkov“ bol podcenením publika. Aj huslistka, ktorá pred pár rokmi čestne „prehrala“ s Daliborom Karvayom v súťaži na Bratislavských hudobných slávnostiach, pôsobila oveľa prirodzenejšie. Prirodzenosť je aj to, čo chýba prezentácii festivalu. Pretože hyperbola ako prevládajúci kreatívny prvok sa rýchlo stáva prehliadnuteľnou. Viva Las Vegas!
.andrej Šuba
Bratislavský festival Viva musica! by mohol byť voči takýmto hudobným anomáliám príjemnou letnou prevenciou. Výber z muzikálu, talentovaný syn slávneho otca, efektná virtuozita, trochu exotiky zmiešanej s džezom a pôvabná slovenská diva na záver. Aj keď asi celkom nepatrím do cieľovej skupiny, prečo nie? Záujem publika bol veľký, atmosféra príjemná a výkony často vynikajúce. Na „viváženej“ kombinácii klasickej hudby, džezu a uvoľnenej atmosféry open-air koncertov však zopár vecí neladí.
„Mladé, talentované krásky vás očaria svojou hrou, zvodným vzhľadom a krásnym ženským prejavom.“ Po prečítaní takéhoto avíza sa aj skúsený milovník vážnej hudby márne presviedča, že na koncert ide hlavne kvôli Franckovej Sonáte A dur. Niekde v podvedomí sa usádza neodbytná predstava Adriany Sklenaříkovej, ktorá sprevádza na klavíri Angelinu Jolie. (Pre tých, ktorí by ma upodozrievali z preháňania: modelka s najdlhšími nohami na Vive minulý rok bola; Angelina, žiaľ, zatiaľ nie.) Ako sa dajú chytiť ľudia na vizuál, keď hľadajú audiozážitok, patrí v praxi reklamných mágov pod zaklínadlo „obal predáva“. Evidentne to funguje, lebo aj hudobný priemysel štylizuje „služobníčky vážnej múzy“ často do polohy sexy kočiek. Problém nastáva, ak príde k neprehliadnuteľnej nezhode medzi štylizáciou a realitou. Som rád, že talentovaná klaviristka Dana Ciocarlie nemala v pase „historickú“ fotografiu, uverejnenú vo festivalových novinách. Na hraniciach by ju nespoznali a nepustili ďalej. Hoci sa organizátori snažili na výzor „zákazníkov zbaliť“, v hudbe, našťastie, nie je najdôležitejší. No konštatovanie o štylizácii a realite platí. Spomínaná klaviristka nie je „hviezdou svetového formátu“ a ani 26-ročná huslistka Marina Chiche už nie je až taká „neskutočne mladá“.
V prvej polovici koncertu odznel program, na ktorý si mohol odskočiť niekto z Diabolských huslí a malo by to väčšiu šťavu. Potom prišla na rad Sonáta od Césara Francka a utvrdila ma v tom, že úvodný set virtuóznych „prídavkov“ bol podcenením publika. Aj huslistka, ktorá pred pár rokmi čestne „prehrala“ s Daliborom Karvayom v súťaži na Bratislavských hudobných slávnostiach, pôsobila oveľa prirodzenejšie. Prirodzenosť je aj to, čo chýba prezentácii festivalu. Pretože hyperbola ako prevládajúci kreatívny prvok sa rýchlo stáva prehliadnuteľnou. Viva Las Vegas!
.andrej Šuba
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.