Čas na zoštíhlenie vlády

Rozruch spôsobený gréckou dlhovou krízou a strach z podobných problémov v Írsku, Portugalsku, Španielsku a Taliansku rozšírili obavy o stabilitu európskych bánk, globálneho finančného systému, eurozóny a svetovej ekonomiky.  Nemecká kancelárka Angela Merkel nedávno tiež vyslovila tieto obavy a pridala pochybnosti o tom, či euro prežije túto krízu. 

Záchranný balíček vo výške 750 miliárd eur (takmer bilión dolárov) od EÚ, Európskej centrálnej banky (ECB) a Medzinárodného menového fondu (MMF) poskytne iba dočasnú úľavu na medzinárodných trhoch. Teraz ju strieda triezvejšia analýza krízy a účinnosť reakcie na ňu. Finančná pomoc nie je vôbec riešením základných problémov, ktorým eurozóna čelí. Prinajlepšom táto pomoc iba poskytne čas na rozšírenie nevyhnutných opatrení, ktoré sú nutné. A navyše to prináša vážne riziko morálneho hazardu a straty dôveryhodnosti a samostatnosti ECB. 

Základným problémom Grécka sú jeho nafúknuté rozpočtové záväzky, ktoré získalo využitím nízkych úrokov na úver v čase, keď prijalo euro. Ale problémy sa netýkajú iba Grécka či iných krajín na okraji eurozóny. Rozpočtová nerozvážnosť je rozšírená v celej Európe, ale aj vo svete. Ak by Grécko nemuselo platiť žiadne úroky a dosiahlo plnú zamestnanosť, jeho rozpočtový deficit by bol aj tak ohromujúcich 6 percent HDP. Ale podobné čísla nájdeme aj inde: 8 percent v Írsku, 5,6 percenta v Španielsku, 6,8 percenta vo Veľkej Británii a 7,5 percenta v Spojených štátoch.

Niektorí odborníci tvrdia, že jediný spôsob, ako zachrániť euro, je zaviesť po menovej únii aj rozpočtovú. Tento recept je vraj vhodný pre ekonomiky s vysokými daňami a veľkými sociálnymi výdavkami (a nie malými deficitmi), ako sú Nemecko či Francúzsko. Ale to by bola veľká chyba. Potrebné je priškrtiť rozpočtovú politiku každej krajiny a nie vytvárať nadnárodnú rozpočtovú inštitúciu. Problém, ktorý zamoruje veľa vyspelých demokracií, v Európe aj inde, je rast vládnych výdavkov, daní a verejného dlhu. To všetko vážne ohrozuje ekonomický rast. Ako odpoveď na tento trend MMF súri na návrat na také pomery dlhu k HDP, ako boli pred krízou. Inak hrozí, že ustavičný nárast verejných dlhov zníži ekonomický rast na hlavu o jednu tretinu alebo o viac vo väčšine vyspelých ekonomík. Nastane ohromná pretrvávajúca stagflácia, ktorá ochromí schopnosť vlád bojovať s ďalšou recesiou. Ale na návrat k predkrízovým pomerom je potrebné, aby rozpočtové prebytky boli  (bez splácania úrokov) aspoň jedno desaťročie na úrovni 4 percentá HDP v USA, 3 percentá pre eurozónu (vyššie pre viac zadlžené krajiny) a 7 percent pre Japonsko.

Jasné poučenia z gréckeho dlhového fiaska sú nasledovné: 1. zvolení politici systematicky ignorujú dlhodobé náklady, aby dosiahli krátkodobé zisky, 2. zasahujú až vtedy, keď sú na to prinútení, 3. vládna politika nemôže oklamať ekonomické zákony, 4. vlády nemôžu zmeniť zákony aritmetiky a 5. rozpočtová politika nie je iba účtovníctvo.

Ak si vláda požičia jedno euro (alebo dolár či libru) zaväzuje sa ho splatiť v budúcnosti aj s úrokmi. Peniaze na to získa z  vyšších daní, zo zníženia reálnej hodnoty peňazí a dlhov formou inflácie alebo vyhlásením defaultu a reštrukturalizáciou dlhov. Výsledné náklady na tieto činy sú tvrdé.

Navyše, problém nie je iba s verejným dlhom. Vyšší pomer daní k HDP spôsobí iba to, že ťažkosti s deficitom sa vymenia za pomalý ekonomický rast. V minulých desaťročiach veľké vyspelé  ekonomiky, ktoré mali vysoké dane, rástli pomalšie. A navyše tieto krajiny nemali nižšie deficity ako USA, ktoré majú dane nižšie, takže vyššie dane umožnili väčšie míňanie.

Vyrieši Pakt stability a rastu, kde členovia eurozóny prehodnotia svoje rozpočtové politiky, tieto problémy? Rady a hodnotenia MMF majú len malý vplyv mimo ekonomík, ktoré sú veľmi závislé od jeho programov. Občania a lokálni politici neprenesú svoje kompetencie na susedov či medzinárodné organizácie, dokiaľ nebudú nútení to urobiť striktnými záväzkami. Takže by pre každú krajinu bolo lepšie, aby sama zaviedla zákonné obmedzenia na svoje rozpočty. Reštrikcie na rozpočtové deficity by mali byť začiatkom, ale nie sú dostatočné. Obrovský nárast sociálneho štátu s narastajúcimi verejnými dlhmi a deficitmi sa stal hlavným zdrojom systematického ekonomického rizika na národnej aj svetovej úrovni. Iba súbežné obmedzenia výdavkov, daní a dlhov sú preto cestou na odvrátenie budúcich ekonomických a finančných kríz.

Podobné pravidlá pre federálne rozpočty boli úspešné v 80. a 90. rokoch v USA, ale v roku 1998 boli zrušené. Budúce zákony nemôžu byť určené takýmito pravidlami, pokiaľ sa neukotvia v ústave. Pravidlá vyrovnaného rozpočtu v ústave sa už osvedčili v mnohých štátoch USA. Nemecko sa tiež nedávno vydalo touto cestou. Tieto pravidlá, ktoré by obsahovali dočasné bezpečnostné ventily pre prípad recesie, vyžadujú ústavnú väčšinu hlasov. Rozumné pravidlá sa v súčasnej, ale aj v dlhodobej kríze verejných financií oplatia. Problém  totiž nie je v tom, že by vlády nemali z čoho míňať, ale v tom, že vyššie vládne výdavky, dane a dlhy spomaľujú ekonomický rast a budúci životný štandard. Takáto budúcnosť čaká nielen Európu, ale aj svet, pokiaľ vlády nezačnú držať na uzde svoje výdavky.