Slovenský kráľ

Ak si prečítate poslednú knihu Romana Holeca, budete si istý, že práve táto kniha je druhým prípadom. Holec (viď rozhovor v tomto vydaní .týždňa) je momentálne najzaujímavejší a medzinárodne najuznávanejší slovenský historik. Je dobré, že učí na Univerzite Komenského a zvyšuje kredit SAV, ale zo všetkého najlepšie je, že píše. A píše výborne. Po úspešnej knihe o Habsburgovcoch si vybral tému Coburgovcov a nielen slovenský čitateľ sa má na čo tešiť. „Príbeh Coburgovcov je príbehom malého vojvodstva, akých nájdeme v Nemecku veľmi veľa. Ojedinelosť tohto príbehu je však v skutočnosti, že tento trpasličí mocensko-politicky bezvýznamný nemecký štátik sa v priebehu 19. storočia, teda z dynastického hľadiska pomerne neskoro, takmer rozprávkovo plánovite a zriedkavo úspešnou sobášnou politikou rozšíril na celý rad trónov v Európe i mimo nej.“ Týmito dvoma vetami začína fascinujúci príbeh rodiny, ktorej najslávnejší syn, bulharský cár Ferdinand I., sa najlepšie cítil na Slovensku. 

Sedemnásť kapitol na asi 350 stranách pútavým spôsobom približuje osud rodiny, ktorá behom pár desaťročí spojila Nemecko s Bulharskom, Britániou, Nórskom, Rumunskom, Belgickom, Ruskom, Talianskom, Švédskom, Gréckom, Dánskom, Rakúsko-Uhorskom, Španielskom, Portugalskom, ale aj Mexikom či Brazíliou a úplne osobitým spôsobom aj Slovenskom. Holecovi sa darí plniť to, čo si predsavzal a ukazuje, ako sú naše slovenské dejiny úzko prepojené s dejinami Európy. Po Ľubomírovi Liptákovi je to prvý historik, ktorý dokáže uchopiť dejiny synteticky v celej šírke, kde sa okrem slovenského služobníctva, vzdelancov a politikov rovnako sebavedome cituje aj nemecký kancelár Bismarck, bulharský komunista Georgi Dimitrov či archív uložený na Slovensku alebo v bulharskej Sofii. Autor, znalec 19. a prvej polovice 20. storočia, sa totiž v opisovanom čase pohybuje s bravúrou a istotou. Keď píše o bulharských hrôzach v aprílovom protitureckom povstaní, priblíži názory britského politika Gladstonea, vykúpenie francúzskeho velikána Victora Huga či publicistiku Fiodora Dostojevského. Bulharské reálie opíše slovami dobového slovenského podnikateľa, ktorý túto krajinu osobne poznal, Ferdinandove čarovné mystifikácie oddelí od historických reálií a konverziu jeho syna Borisa na pravoslávie opíše tak dramaticky, ako ju musela vnímať rakúska diplomacia, ktorá z tohto príklonu Sofie k Moskve musela byť rovnako v šoku ako jeho matka, ktorá emigrovala z krajiny a rímsky pápež Lev XIII., ktorý Ferdinanda exkomunikoval z katolíckej cirkvi. Holec to, samozrejme, doplní aj o pohľad bulharského parlamentu, ktorý v celej kauze ocenil „akt mimoriadnej štátnickej múdrosti a bezpríkladného sebazaprenia“. Autor knihy nám súčasne okrem geopolitických súvislostí a charakteru bulharského vladára dopraje dostatok „bulváru“ a opíše všetku nechuť a opovrhnutie, ktoré odznelo vo Viedni či Berlíne. 

Keďže začiatok 20. storočia je plný dejinných zlomov, po balkánskych vojnách prežijeme Sarajevo, vypuknutie prvej, neskôr druhej svetovej vojny a samozrejme nástup komunizmu, popravy a vynútený exil. Ale tiež jeho pád a triumf dediča trónu, Simeona II., ktorý v Bulharsku vyhrá parlamentné voľby a stane sa prvým kráľom a presvedčeným demokratom na poste premiéra v dejinách. Pre slovenského čitateľa sú prirodzene najzaujímavejšie časti týkajúce sa svätého Antona, hradu Muráň a vôbec Ferdinandovho života na Slovensku. Krátka recenzia nemôže opísať všetko, ale nech je pozvánkou k čítaniu nápis na Ferdinandovej hrobke: „Teraz spočívam v coburgskej krypte sv. Augustína, unavený starec, vášnivo túžiaci, aby moje kosti spočinuli v lone slovenskej zeme.“