Schôdzka troch hlavných víťazných mocností sa konala od 17. júla do 2. augusta 1945. V čele americkej delegácie stál nový americký prezident Harry Truman (ten nahradil vo funkcii Franklina D. Roosevelta, ktorý sa ešte stihol zúčastniť Jaltskej konferencie vo februári roku 1945) a nový štátny tajomník James Byrnes. ZSSR zastupoval, tak ako počas celej vojny, Josif Stalin s komisárom zahraničných vecí Vjačeslavom Molotovom. Britskú delegáciu viedol v prvej časti konferencie Winston Churchill, ktorého sprevádzal minister zahraničia Anthony Eden. Po tom, ako vo Veľkej Británii prebehli voľby, v ktorých zvíťazili labouristti, pokračoval v rokovaniach za britskú stranu nový premiér Clement Attlee a jeho minister zahraničia Ernest Bevin.
Kým sa však dostaneme až k obsadeniu Berlína a Postupimskej konferencii, musíme sa najskôr pozrieť do roku 1940, teda do doby, keď Roosevelt a Churchill položili základy protihitlerovskej koalície a tiež na Teheránsku a Jaltskú konferenciu, ktoré stretnutiu v Postupime predchádzali.
.atlantická charta
Ako je všeobecne známe, Sovietsky zväz bol až do roku 1941, kým ho napadli nemecké vojská, Hitlerovým komplicom. Ešte v roku 1939 ministri zahraničia oboch krajín podpísali pakt Molotov – Ribbentrop, ktorý okrem dohody o neútočení obsahoval aj tajnú klauzulu o rozdelení Poľska. Na sovietskom území cvičili nemeckí vojaci a ZSSR trestal svojich kritikov z radov členov cudzích komunistických strán. Kým Hitler obsadzoval jednu európsku krajinu za druhou, Stalin sa len prizeral.
Naopak, na opačnej strane kontinentu mali v otázke boja proti Hitlerovi jasno už vtedy. Po tom, ako nemecká armáda v júni 1940 obsadila väčšiu časť francúzskeho územia, zostala proti mocnostiam Osi len osamelá Veľká Británia, ohrozovaná nemeckými bombardérmi.
Základ spolupráce so Spojenými štátmi, bez ktorých by sa Británia udržala len ťažko, položili Churchill s Rooseveltom. Americká pomoc, ktorá bola spočiatku vinou tradičného izolacionizmu a verejnej mienky len veľmi obmedzená, sa zväčšila po Rooseveltovom znovuzvolení v roku 1940. Zákon o pôžičke a prenájme, dovoľujúci poskytnúť vojenský materiál všetkým krajinám, „ktorých obrana by mohla byť pre USA životne dôležitou záležitosťou“, umožnil poskytnúť Spojenému kráľovstvu neobmedzené úvery.
O rok neskôr, v auguste 1941, sa pri pobreží kanadského Newfoundlandu Roosevelt s Churchillom stretli, aby formulovali zásady, ktorými sa mali riadiť ich štáty v súvislosti s prebiehajúcou vojnou (USA sa vtedy ešte do vojny nezapojili, Nemci však už napadli ZSSR). V dokumente nazvanom Atlantická charta vyhlásili, že neusilujú o územné zisky a neprajú si, aby prišlo k zmenám hraníc, ktoré by si neželalo obyvateľstvo príslušných území. Deklarovali tiež, že „majú v úcte právo všetkých národov zvoliť si formu vlády, pod ktorou chcú žiť a želajú si, aby práva zvrchovanosti a samostatnej správy boli navrátené štátom, ktoré ich boli násilím zbavené.
Charta poňala problém povojnovej bezpečnosti wilsonovsky: „Po definitívnom zničení nacistickej tyranie“ sa slobodné štáty mali zrieknuť použitia sily a vnútiť trvalé odzbrojenie tým štátom, ktoré hrozia agresiou. Charta delila štáty na agresorov (Nemecko, Taliansko, Japonsko), ktorí budú trvalo odzbrojení a na „mierumilovné krajiny“, ktoré si budú môcť svoje vojská udržať, ale ako autori dúfali, v oveľa nižšom počte.
.krehké spojenectvo
Proces zbližovania sa so Sovietskym zväzom bol omnoho komplikovanejší. Nedôvera, prameniaca z idelogických rozporov, bola živená spomienkami na nedávnu minulosť nemecko-sovietskeho paktu, ako aj vzájomným podozrievaním partnerov z postranných úmyslov. Angličania a Američania sa napríklad báli toho, že by ZSSR mohol uzavrieť s Nemeckom separátny mier.
Napriek známkam zbližovania sa (pripojenie ZSSR k Atlantickej charte, spoločné anglo-sovietske akcie v Iráne, spojenecká zmuva z roku 1942, rozpustenie Kominterny) a zdaniu srdečnosti bolo spojenectvo ZSSR a USA a Veľkej Británie naďalej krehké.
Každý z budúcich víťazov hovoril po roku 1943, keď Rusi odrazili Nemcov pri Stalingrade, tak trochu inou rečou.
Ako v Umění diplomacie píše Henry Kissinger, každý z nich sa na budúce usporiadanie sveta pozeral z hľadiska historických skúseností svojej krajiny: „Churchill chcel v Európe rekonštruovať tradičnú mocenskú rovnováhu. To znamenalo znovuvybudovanie Veľkej Británie, Francúzska a dokonca aj porazeného Nemecka tak, aby tieto krajiny spolu so Spojenými štátmi vyvážili sovietsky kolos na východe.“ Roosevelt si predstavoval svetový poriadok, v ktorom by sa traja víťazi spolu s Čínou stali akousi správnou radou sveta (myslenému zoskupeniu sa tiež hovorilo „štyria policajti“), ktorá by presadzovala mier proti každému lotrovi, pričom za najpravdepodobnejšieho lotra považoval Nemecko. Stalinov prístup zase odrážal jeho komunistickú ideológiu i tradičnú ruskú zahraničnú politiku: „Sovietsky vodca chcel zužitkovať víťazstvo svojej krajiny rozšírením ruského vplyvu do strednej Európy. A zo štátov dobytých sovietskou armádou hodlal vytvoriť nárazníkové pásmo, ktoré by Rusko chránilo proti každej budúcej nemeckej agresii.“
Napätie vládlo aj kvôli budúcemu druhému frontu. Sovietski predstavitelia obviňovali západných spojencov, odmietajúcich urýchliť otvorenie frontu, že celú vojnu nechávajú na Červenej armáde a kalkulujú s oslabením ZSSR, aby po skončení vojny nastolili svoju nadvládu v Európe i vo svete.
.teherán
Prvá konferencia Veľkej trojky sa konala na prelome novembra a decembra 1943 v Teheráne. Stalin tu jednoznačne odmietol Churchillov návrh, aby Spojenci aktivizovali a rozšírili pôsobenie v oblasti Stredomoria (Churchill bezprostredne po vstupe USA do vojny navrhol útok na „mäkké podbruško“ Osy v južnej Európe, čo by zrejme obmedzilo povojnový vplyv ZSSR) a snažili sa do budúcnosti vytvárať tlak na Nemecko hrozbou vylodenia tak na západe, ako aj na Balkáne. Roosevelt sovietske stanovisko akceptoval.
Okrem prerokúvania ďalšej stratégie vedenia vojny dostal Stalin od svojich partnerov súhlas so zmenou hraníc Poľska. Sovietsky zväz si mal podržať tú časť poľského územia, ktorú obsadil na základe nemecko-sovietskeho paktu z roku 1939, Poľsko však malo dostať kompenzáciu: nemecké východné a baltické územia. Stalin na oplátku podporil Rooseveltov návrh na vytvorenie celosvetovej organizácie, neskoršej OSN, ktorá mala v budúcnosti zaistiť mier. Sovietsky zväz sa tiež zaviazal vstúpiť po porážke Nemecka do vojny proti Japonsku.
Zdeněk Sládek v Dějinách Ruska píše, že „podivuhodná ľahkosť, s ktorou Stalin presadil svoje nároky na záujmové sféry vo východnej Európe, sa vysvetľuje tým, že Američania mali záujem o kooperáciu vo vojne proti Japonsku. Uznávali aj sovietsky argument, že povojnová bezpečnosť Sovietskeho zväzu vyžaduje politické i strategické záruky proti prípadnej nemeckej odvete.“
Kissinger ponúka ešte jedno vysvetlenie: „Premena Stalina, organizátora čistiek a ešte donedávna Hitlerovho spolupracovníka, na strýka Joa, na vzor umiernenosti, bola nepochybne najväčším triumfom nádeje nad skúsenosťou. Ale Rooseveltov dôraz na dobrú vôľu nebol osobnou zvláštnosťou, ale výrazom postoja národa, ktorý dôveroval viac bytostnej dobrote človeka než geopolitickej analýze.“
.jalta
Vo februári 1945 sa predstavitelia troch mocností stretli v krymskom letovisku Jalta. V čase konania konferencie ovládala sovietska armáda už väčšinu východnej a juhovýchodnej Európy a stála len niekoľko desiatok kilometrov od Berlína. Rokovania boli predznamenané očakávanou skorou kapituláciou Nemecka, a tak jednou z hlavných otázok bola aj správa porazeného štátu. Dôležitá bola aj poľská otázka, ako aj otázka ďalšieho postupu proti Japonsku.
Ako v knihe Jiná Evropa píše francúzsky politológ Jacques Rupnik: „Pre národy strednej Európy predstavuje Jalta „dedičný hriech“, zakladateľský mýtus rozdelenej Európy. Slovo „Jalta“ sa stalo synonymom sovietizácie a jeho výsledkom bolo zmiznutie samotného pojmu stredná Európa. O osude štátov medzi Nemeckom a Ruskom rozhodli Spojené štáty a Sovietsky zväz; o rozdelení Európy neeurópske superveľmoci: taký je mýtus Jalty.“ Dohoda podpísaná na Jalte sa stala symbolom opakujúcej sa skúsenosti európskych národov, že totiž nie sú pánmi svojich osudov.
Českí historici Jiří Vykoukal, Bohuslav Litera a Miroslav Tejchman v knihe Východ: Vznik, vývoj a rozpad sovětského bloku ponúkajú trochu iný pohľad na „percentuálnu dohodu“ o vplyve vo východnej Európe. Podľa nich je dohoda, ktorú Churchill dohodol ešte počas svojej návštevy Moskvy v októbri 1944, často preceňovaná či neadekvátne hodnotená ako začiatok rozdelenia Balkánu a jeho komunizácia: „je nutné podotknúť, že sféry vplyvu navrhované britským premiérom a akceptované sovietskym vodcom sa omnoho viac chápali ako bezpečnostné zóny (podobne ako neskoršie na Jalte). Touto dohodou Churchill nedal Stalinovi voľnú ruku na sovietizáciu Balkánu a Stalin v tej dobe nič také nemal v úmysle... Dohoda stratila definitívne zmysel v situácii, keď o osude príslušnej krajiny začal prevažne rozhodovať sovietsky vplyv a miestni komunisti.“
.postupim
Dňa 12. apríla 1945 zomrel prezident Roosevelt, ktorého nahradil jeho viceprezident Harry Truman. Hoci vojna v Pacifiku ešte trvala, v Európe sa oficiálne skončila 8. mája. Sovietska armáda oslobodila Prahu, Berlín, Varšavu i značnú časť Balkánu, čo pre Američanov a Angličanov nebola najlepšia pozícia na ďalšiu schôdzku.
„Prvého júna mi prezident Truman oznámil, že maršál Stalin je priaznivo naklonený stretnutiu Trojky, ako to sám nazýval, ktoré by sa začalo asi 15. júla v Berlíne,“ píše v poslednom zväzku Druhej svetovej vojny Churchill. „Ihneď som odpovedal, že by som sa s delegáciou rád odobral do Berlína, ale termín 15. júla, ktorý predtým navrhol Truman, považujem vzhľadom na naliehavé problémy, vyžadujúce si našu spoločnú pozornosť, za príliš neskorý a že by sme poškodili nádeje a jednotu sveta, keby sme pripustili, aby osobné a národné záležitosti stáli v ceste skoršiemu stretnutiu.“
Hlavný dôvod urýchlenia spočíval podľa britského ministerského predsedu v blížiacom sa ústupe americkej armády z línie, ktorú dosiahla v bojoch, do pásma stanoveného dohodou o okupácii. Ústupom by sa pruh územia medzi západnými Spojencami a Poľskom rozšíril, čím by boli Spojenci prakticky zbavení možnosti ovplyvňovať jeho osud.
Hoci sa skorší termín Churchillovi dosiahnuť nepodarilo, presadil aspoň to, aby Američania a Briti nepristúpili ako na Jalte na zásadu, „že do Berlína, v ktorom máme podľa uzatvorenej dohody mať trojstrannú a s Francúzmi štvorstrannú paritu, ideme len ako hostia sovietskej vlády a armády“.
V Postupime, meste neďaleko nemeckého hlavného mesta, Spojenci riešili podobné otázky ako na Jalte – teda štatút Nemecka, hranice Poľska, vojnu s Japonskom, ako aj mierové zmluvy s Talianskom, Rumunskom, Bulharskom, Maďarskom a Fínskom.
.nemecká otázka
V otázke Nemecka opustili Spojenci ešte na Jaltskej konferencii svoje staršie plány na jeho rozdelenie na niekoľko nezávislých štátov, dohodli sa na vymedzení okupačných zón a na potrestaní nemeckých vojnových zločincov. Britskej delegácii sa podarilo presadiť, aby jedno okupačné pásmo získalo aj Francúzsko a aby francúzski zástupci boli prizvaní do Kontrolnej komisie, ktorá mala Nemecko po vojne spravovať.
Spôsob zaobchádzania s obsadeným Nemeckom Spojenci prerokovali aj v Postupime. Názorová jednota panovala v otázke úplnej likvidácie nemeckého zbrojného potenciálu, odsúdení a potrestaní nemeckých vojnových zločincov a očistení verejného života v Nemecku od nacizmu a militarizmu. „Úmyslom Spojencov nebolo nemecký národ zničiť alebo zotročiť,“ píše v Dějinách Německa Helmut Müller, „skôr mu mala byť poskytnutá príležitosť, aby mohlo postupne vybudovať svoj život na demokratických a mierových základoch.“
Víťazné mocnosti boli v presvedčení o nutnosti demokratického vývoja v Nemecku v zásade jednotné, ich rozdielne predstavy o demokracii však zostali skryté a vyšli najavo až v praxi. Okrem prebudovannia verejného života sa podľa Postupimských dohôd mala rozpustiť štátostrana NSDAP a všetky jej pridružené organizácie, mali byť zrušené nacistické zákony, zatknutí a potrestaní nacistickí zločinci. Nacisti mali byť odstránení z verejných úradov, ale aj zo zodpovedných funkcií v súkromnom sektore. K ďalším cieľom patrila demokratická obroda školstva a súdnictva, decentralizácia štátnej správy, znovuzriadenie miestnych samospráv a v neposlednom rade mali byť povolené všetky demokratické politické strany.
Zvláštny odsek Postupimských dohôd sa týkal reparácií. Podľa neho Nemecko muselo odčiniť reparáciami „v čo najväčšej možnej miere straty a utrpenie, ktoré spôsobilo spojeneckým krajinám, za čo nemecký národ nemôže uniknúť zodpovednosti.“ Sovietsky zväz mal svoje nároky uspokojovať vo svojej okupačnej zóne, ale okrem toho mal dostať aj časť západonemeckých reaparácií. Toto ustanovenie však kolidovalo s dohodou o hospodárskej jednote Nemecka, čo sa v budúcnosti ukázalo osudným.
Ku svojim opatreniam Spojenci (na konci konferencie už Churchilla, ktorého konzervatívci prehrali v Británii voľby, nahradil nový labouristický premiér Clement Attlee) uviedli, že nemecký národ „začal pykať za strašné zločiny, ktorých sa dopustil pod vedením tých, ktorých v čase ich úspechov verejne podporoval a slepo poslúchal.“
Hoci sovietska vláda po konferencii vyhlásila, že jej „úspešný záver“ znamená, že sa „väzby medzi Spojencami upevnili“, pravdou bol skôr opak a vzájomná nedôvera sa ešte zvýšila.
.poľská otázka
Závažnou skutočnosťou bolo, že svojím svojvoľným postupom vo východnom Nemecku postavil Stalin západných spojencov pred hotovú vec. Komunistami vedenej poľskej „lublinskej“ vláde predal ako odškodnenie za poľské východné územia, ktoré si privlastnil, východné územia Nemecka až k línii riek Odra a Nisa. To vyvolalo v priebehu Postupimskej konferencie prudkú výmenu názorov, nakoniec však poľskú západnú hranicu de facto uznali všetci.
O Poľsku sa vášnivo diskutovalo už v Teheráne. Kým Roosevelt nejavil o hranice našich severných susedov veľký záujem, Churchill, ktorému bola hrozba komunizmu jasnejšia, a Stalin o nich diskutovali urputne. Avšak aj Churchill nakoniec uznával sovietske požiadavky.
Ako v knihe Dějiny XX. století píše francúzsky sociológ Raymond Aron, „keď sa Veľká trojka opäť zišla na Jalte, Stalin už založil Lublinský výbor a poľské územie okupovala sovietska armáda. V dôsledku hrdinského povstania ilegálnej armády vo Varšave bolo celé mesto zničené. Rusi sa správali, ako sa im zachcelo a Západ nemal žiadnu materiálnu možnosť, ako zasiahnuť. Churchill, opäť ako jediný, za Poľsko bojoval; avšak už nie o východné hranice stanovené v Teheráne, ale o západnú hranicu a predovšetkým o zloženie vlády, ktorá prevezme oslobodenú krajinu.“
Situáciu na Jalte opisuje v knihe Půl století dějin Polska Andrzej Paczkowski: „Začínalo byť zrejmé, že Poľsko bude dokonca aj s veľkou vnútornou slobodou čosi na spôsob nárazníkového (ak nie výpadového) štátu a jeho hranice sa najskôr stanú hranicami „vonkajšieho impéria“. Dopredu sa rátalo aj s tým, že orgány Poľskej republiky v Londýne nebudú partnerom eventuálneho kompromisu.“ Poľsko mal odteraz reprezentovať Poľský výbor národného oslobodenia, ktorý založili najmä komunisti.
Záujem o Poľsko dával Stalin najavo aj medzi koferenciami, ešte koncom apríla 1945 vysvetľoval Churchillovi: „Poľsko je pre bezpečnosť Sovietskeho zväzu tým, čím je pre britskú bezpečnosť Belgicko a Grécko... Neviem, či bola v Grécku vytvorená skutočne reprezentatívna vláda, alebo či je belgická vláda skutočne demokratická: nikto so Sovietskym zväzom nekonzultoval, keď sa tieto vlády tvorili... Nechápem, že sa v diskusii o Poľsku nikto nesnaží chápať záujmy Sovietskeho zväzu ako otázku bezpečnosti.“
.bomba
Jedným z hlavných záverov Postupimskej konferencie bola aj deklarácia USA, Veľkej Británie a Číny vyzývajúca Japonsko, aby prijalo bezpodmienečnú kapituláciu. Spojenci v nej vyhlasovali, že nemajú v úmysle „zotročiť Japoncov ako rasu ani ich likvidovať ako národ“, zároveň však žiadali potrestanie vojnových zločincov a vytvorenie záruk na posilnenie demokracie v tomto cisárstve.
Signatári varovali japonskú vládu pred dôsledkami prípadného odmietnutia, ale japonský premiér Suzuki odmietol o zásadách deklarácie čo i len uvažovať. A tak sa „azda najvýznamnejšia udalosť v Postupime“ (Kissinger) týkala otázky, ktorá vôbec nebola súčasťou formálneho programu. „V jednej chvíli zobral Truman Stalina bokom, aby ho informoval o existencii atómovej bomby,“ píše bývalý americký minister zahraničia. „Stalin o nej, samozrejme, už vedel od sovietskych špiónov. Dozvedel sa o nej dokonca oveľa skôr ako Truman. Vo svojej paranoji nepochybne považoval Trumanovo oznámenie za priehľadný pokus zastrašiť ho. Rozhodol sa predstierať, že ho táto nová technológia nezaujíma a bagatelizoval ju.“
Po tom, čo vládci Japonska podmienky odmietli, americké letectvo pripravilo plány na zvrhnutie atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki. Historici dodnes, napriek obrovskému počtu obetí, hovoria o strategickom rozhodnutí, diktovanom odhadom strát, ktoré by spôsobilo vylodenie na japonskej pôde. Bolo to však aj rozhodnutie politické, determinované blízkym vstupom ZSSR do vojny. Bolo rizikom, že v predlžujúcom sa konflikte by Rusi mohli v oblasti získať rozhodujúci vplyv.
Winston Churchill ospravedlňujúco píše o tom, že spojenci sa dohodli na tom, že obyvateľom poskytnú čo najväčšiu príležitosť na záchranu: „Aby sme obmedzili straty na ľudských životoch na minimum, 27. júla bolo jedenásť japonských miest varovaných letákmi, že budú vystavené intenzívnemu leteckému bombardovaniu, nasledujúci deň ich bolo šesť napadnutých. Dvanásť ďalších bolo varovaných 31. júla a 1. augusta boli štyri bombardované.“ Posledné varovanie prišlo 5. augusta, teda deň predtým ako bola zvrhnutá prvá atómová bomba, ktorá bezprostredne zabila 80-tisíc ľudí. Druhá bomba v Nagasaki zabila 40-tisíc ľudí a ďalšie tisíce zomierali na následky ožiarenia v nasledujúcich rokoch.
.vyhnanie
Iná tragédia sa udiala aj v Európe. Súčasťou postupimských dokumentov sa totiž stali aj princípy odsunu nemeckých menšín z Poľska, Československa a Maďarska. Paczkowski k tomu píše: „Napriek tomu, že západným demokraciám bola cudzia (aspoň oficiálne) národná xenofóbia a ZSSR hlasno vychvaľoval svoj internacionalizmus, veľmoci dosť ochotne pristúpili na to, že nový poľský štát má byť monoetnický a Nemci majú byť odsunutí z oblastí, ktoré sa ocitli mimo priestoru ich budúceho štátu.“
Od februára 1946 sa tak pod dozorom Spojencov začala veľká, a pre Nemcov bolestivá vysídľovacia akcia. Z Poľska boli za necelé dva roky odsunuté tri milióny Nemcov, teda asi toľko, koľko ich ušlo pred blížiacou sa Červenou armádou ešte na konci vojny.
Odsun mal prebiehať „usporiadane a ľudsky“, pretože vyháňanie Nemcov sa začalo už dlho pred Postupimskou konferenciou a vystriedalo veľkú vlnu obyvateľstva utekajúceho na západ spolu s wehrmachtom. Tretia vlna (už organizovaného) vyháňania sa skončila pre mnohých postihnutých neľudsky a brutálne. Vyhnanci si so sebou mohli mnohokrát zobrať len to, čo mali na sebe, iným batožina často dodobrali a prehľadali.
Podobne ako v Poľsku, aj v Československu sa počas komunizmu o vyhnaní dlho mlčalo. Jednou z mála výnimiek bol slovenský historik Ján Mlynárik, ktorý pod pseudonymom Danubius uverejnil v exilovom časopise Svědectví článok Tézy o vysídlení československých Nemcov.
„Proti československým Nemcom všetkých vrstiev a tried,“ píše Mlynárik, „bolo postupované tak, ako postupovali nemeckí fašisti a gestapáci proti Židom: vrátane verejného označenia (pásky na rukách), zvláštnych potravinových lístkov, objemu osobnej batožiny, ktorú si mohli vziať, transportov v nákladných vagónoch („dobytčiakoch“), sústreďovania v zberných táboroch. Postupovalo sa proti nim tak ako proti väzňom v koncentračných táboroch fašistického Nemecka na sklonku vojny, a to vrátane pochodov smrti.“ Počet mŕtvych československých Nemcov, ktorí neprežili „odsun“ spoločná komisia českých a nemeckých historikov odhaduje na 19-30-tisíc.
Celkovo bolo z východných nemeckých území a z Poľska, Československa a Maďarska vyhnaných 12 miliónov Nemcov.
.začiatok studenej vojny
„Neskôr Churchill vyhlásil, že keby bol zvolený, rokovania v Postupime by vyostril a snažil by sa presadiť dohodu,“ píše Kissinger. „Nikdy však konkrétne nepovedal, čo mal na mysli. Stalina bolo možné prinútiť na dohodu – pokiaľ vôbec – len krajným nátlakom a dokonca aj v tomto prípade až v poslednej chvíli. Churchillova snaha o dosiahnutie celkového riešenia ukazovala americkú dilemu: žiadny americký štátnik nebol ochotný prísť s hrozbami a vykonávať taký nátlak, aký Churchill predpokladal a aký by si Stalinova psychika vyžadovala.
Podľa Kissingera sa americkí vodcovia vtedy ešte nevyrovnali so skutočnosťou, že čím viac času dostal Stalin na vytvorenie štátu so systémom jednej strany vo východnej Európe, tým ťažšími sa stávali snahy prinútiť ho, aby zmenil kurz.
Iste, mnohé Stalinove požiadavky spojenci odmietli: základňu na Bospore, žiadosť, aby niektoré talianske územia v Afrike boli zverené ZSSR, snahy o zavedenie štvorstrannej kontroly nad západobnemeckým Porúrím a o to, aby Západ uznal Moskvou dosadené vlády v Bulharsku a Rumunsku. Neuspeli ani niektoré Trumanove návrhy – najmä návrh týkajúci sa internacionalizácie Dunaja.
Jedným z dôsledkov Postupimskej konferencie bolo, že začala proces, ktorý rozdelil Európu na dve sféry vplyvu. Práve tomuto scenáru chceli Američania zabrániť. Ale ani následné stretnutie ministrov zahraničných vecí, ktorí mali prerokovať ďalšie nepríjemné záležitosti, na tom nič nezmenilo. Disponovali totiž menšími právomocami a Molotovov politický i fyzický život závisel od čo najrigidnejšieho dodržiavania Stalinových inštrukcií.
Necelý rok po konferencii, 5. marca 1946, tak vodca britskej opozície Winston Churchill mohol konštatovať, že od Štetína na Balte po Terst na Jadrane bola spustená železná opona: „Za touto líniou ležia všetky hlavné mestá starých štátov strednej a východnej Európy. Varšava, Berlín, Praha, Viedeň, Budapešť, Belehrad, Bukurešť a Sofia, všetky tieto slávne hlavné mestá sa i s obyvateľstvom týchto krajín ocitli v oblasti, ktorú musím nazvať sovietskou sférou, a všetky sú vystavené nielen tej či onej forme sovietskeho vplyvu, ale aj vysokej, a v mnohých prípadoch rastúcej miere ovládania z Moskvy.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.