Prvý raz na seba Dobroslav Trnka upozornil, keď v rozhovore pre týždenník Domino fórum vyzradil, že československá armáda mala v novembri 1989 rozkaz vojensky zasiahnuť proti účastníkom mítingov. Druhý raz, keď ako vojenský prokurátor využil zmenu zákona na to, aby zmietol zo stola kauzu siskárskeho novinára Petra Tótha v spore s vtedajším ministrom vnútra Vladimírom Palkom.
Potom sa stal Dobroslav Trnka generálnym prokurátorom s mnohými kauzami na stole. Stačí spomenúť prípady advokáta Valka a podnikateľa Reháka, BMG Invest a Horizont, pezinskej skládky, Hedvigy Malinovej a hlasu, o ktorom Robert Fico tvrdí, že nie je jeho.
Vo všetkých týchto kauzách postupoval generálny prokurátor rovnako – hmlil, zahládzal stopy, vydával vyhlásenia, ktoré boli už o chvíľu neplatné, verbálne verejne hodnotil veci, ktoré hodnotiť nemal a nevyšetroval veci, ktoré vyšetrovať mal. Jednoducho povedané, miešal do činnosti generálneho prokurátora politiku tak dlho, až sa stal politickým nástrojom Ficovho režimu.
Obíďme teraz záhadný prípad pyramidových hier s tajuplnou disketou a podpisom-nepodpisom prezidenta republiky Ivana Gašparoviča, ktorú odvial čas a venujme pozornosť trom aktuálnym kauzám. Prvou je príbeh pezinskej skládky. Jedna z jeho záhad spočíva v tajuplnej zámene zadnej strany stanoviska Krajskej prokuratúry, adresovanej Ministerstvu životného prostredia, prešetrujúcej povolenie pezinskej skládky. Mala podobu kúzelníckeho triku, ktorým sa rozhodnutie v prospech Pezinčanov zmenilo v ich neprospech. Generálny prokurátor sa tejto kauze jemu podriadenej Krajskej prokuratúry akosi zabudol venovať. Možno sa chcel radšej hrať na kúzelníka či na sudičku, lebo verejnosti v role enviromentálneho odborníka radostne zvestoval, aká neškodná je pezinská skládka, ktorá dnes smrdí nielen obrazne, ale aj doslovne.
V kauze Hedvigy Malinovej sa genprok zase zahral na Zorra pomstiteľa. Dňa 31. augusta 2007 si opätovne vyžiadal vyšetrovací spis a oznámil, že preverí, či polícia alebo prokuratúra pri vedení trestného stíhania nepochybili. Odvtedy dáva-nedáva spisovať posudky, oznamuje-neoznamuje, kedy kauzu dovyšetruje-nedovyšetruje. Proste, vodí nás až do dnešného dňa za nos s eleganciou a šarmom vojenského prokurátora.
Od predvolebnej kampane má na stole ďalšiu kauzu. Ide o záznam hlasu, podobajúceho sa na nerozoznanie na hlas Roberta Fica. Bohvie, čo všetko na tom zázname je, ale na hlboké znepokojenie stačí aj to, čo sa zatiaľ dostalo na verejnosť. Generálny prokurátor Dobroslav Trnka sa však tentoraz zahalil do hlbokého mlčania. On, doteraz taký výrečný, nám tentoraz nesype piesok do očí svojimi rečami, ale mlčaním.
Náš generálny prokurátor je zásadový. Využíva všetky zákonné a bohvieaké iné nástroje, kľučky, grify a finty nie na to, aby sa kruciálne kauzy vyšetrili, ale nevyšetrili. Je to naozaj originálne pochopenie práv a povinností, vyplývajúcich z jeho funkcie.
Ešte zvláštnejšie je však niečo iné, čo bezprostredne súvisí s poslednou kauzou na stole Dobroslava Trnku. Nepoznám demokratickú krajinu, kde by sa uchádzal o funkciu podpredsedu parlamentu človek, ktorý má veľké problémy dokázať, že hlas, ktorý ponúka na predaj vysoké miesta v štátnej správe, nie je jeho hlasom a už vôbec nepoznám demokratickú krajinu, kde by ho parlament do tejto funkcie v takejto situácii zvolil. Je to totiž naozaj vecou politickej kultúry, v tomto prípade nielen Roberta Fica, ale celého parlamentu. Ale „na Slovensku je to tak“ a je len slabou útechou, že som pritom nebol, ba ani mlieko mi po brade netieklo a nebudeme žiť spolu šťastne, až kým nepomrieme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.