Tri recenzie

KNIHA: Nick Hornby: Julie, demoverze, BB/Art, Praha 2010, preklad. Michal Prokop

Ak hľadáte letnú oddychovú knihu, ktorá nenudí, je vtipná aj romantická, ale rozhodne neurazí vkus a intelekt ambicióznejšieho čitateľa, tak Nick Hornby je už roky stávka na istotu. Tri z jeho románov sa dočkali filmového spracovania ako romantické komédie o mužoch a pre mužov – Futbalová horúčka, Všetky moje lásky a Ako na vec – a štvrtý –  Dlhá cesta dolu, bude v kinách o dva roky. Najnovšiu knihu tiež určite neminie osud kinohitu, i keď v druhej polovici akoby autor stratil dych. Dobré herecké obsadenie smutno-smiešnych hrdinov a obskúrnych postavičiek to určite zachráni. V prvom rade je tu ďalší muž, ktorý preskočil dospelosť rovno do krízy stredného veku, Duncan. Väčšinu života vášnivo zbiera fakty a fámy o živote folkového muzikanta Tuckera Crowa, ktorý sa pred dvadsiatimi rokmi záhadne odmlčal. Duncan má pocit, že o svojom idole vie všetko. Po tom, čo napíše oslavnú recenziu na novoobjavenú demonahrávku jeho poslednej platne Julia, dôjde trpezlivosť Duncanovej partnerke Annie. Nielenže začne rozmýšľať o premárnených pätnástich rokoch života v bezdetnom vlažnom vzťahu, ale napíše aj druhú nemilosrdne kritickú recenziu demoverzie. Za to si vyslúži partnerovo nepochopenie a odcudzenie, na druhej strane však pozornosť a nadšenú reakciu samotného umelca, a z toho všetkého plynúcu turbulentnú zmenu svojho ospalého života. Plus happyend stráviteľný aj náročnejším čitateľom. 

Scenáristická dvojica Glenn Ficarra a John Renqua sa dala na réžiu. Ich autorský film I love you Phillip Morris (USA, 2009) by sa možno mohol žánrovo zaškatuľkovať medzi komediálne (či skôr veseloherné) love stories. V tomto chlieviku by vytŕčali prinajmenšom dvoma zvláštnosťami. Príbeh je nakrútený podľa knihy amerického novinára Stevena McVickera, ktorý v nej zvečnil  skutočného, žijúceho Steva Russela, v Spojených štátoch prednedávnom  populárneho chronického klamára, podvodníka, falšovateľa, majstra väzenských útekov; a lásku si tu rozdávajú homosexuáli. (Hlavnými postavami sú síce homosexuáli, ale nie je to film o gayoch v bežnom zmysle slova, homofóbie a príbuzné veci sa tu primárne neriešia – a to je veľmi sympatické.) Steve Russel  (stvárnený len sem-tam na hereckú pílu tlačiacim Jimom Carreym) je – až do úrazu, čo utŕži pri autohavárii – príkladným mužom, obetavým otcom rodiny, platným členom kostolného spoločenstva, povolaním ochranca zákona. Potom sa však veci zmenia a Steve sa rozhodne dať zelenú svojej neheterosexuálnej orientácii. Bláznivý kolotoč sa rozkrúca, nákladný život totiž kladie nároky na zárobky a Steve sa k nim vie dostať iba nečestnou cestou. Po zločine nasleduje trest a vzápätí na chodbách väznice osudové stretnutie s fešným Phillipom Morrisom (v jemnom podaní Ewana McGregora). Na dobrých hereckých výkonoch postavený film s nudnejšími, ale aj rezkými miestami, niekedy vtipný, inokedy priveľmi predvídateľný, akoby scenár potenciálne sľuboval viac než ponúklo jeho režijné spracovanie.

KNIHA Erlend Loe: Tiché dny v Mixing Part, Vakát, 2010, preklad Kateřina Krištůfková

Mixing Part Churches je preklad názvu mesta Garmisch-Partenkirchen podľa automatického prekladača, cez ktorý si nórsky pár dohovára letný pobyt u nemeckej rodiny Baderovcov. Bror Telemann je divadelný dramaturg snívajúci o tom, že teraz konečne napíše vlastný „sakra dobrý kus“. Okrem umeleckých má ešte iné sny – erotické, s televíznou kuchárkou Nigellou. Tie sny ním psychicky aj fyzicky poriadne zamávajú. Rovnako ako s jeho unaveným manželstvom. Tiché dni v Mixing Part sú ôsmym románom nórskeho autora Erlenda Loea, mimoriadne obľúbeného aj u nás. Toto je jeho piaty český preklad (Ryba, Fakta o Finsku, Doppler, Naivní. Super.)  Pokiaľ ide o ľahkosť a humor, najnovší román autorových fanúšikov rozhodne nesklame. Predsa je však v mnohom prekvapivý. Jemný autorov humor tu prechádza do drsnej irónie, pričom mnoho humorných narážok je spojených s Nemeckom a vojnou. Autor sa netají ambíciou prispieť k vyrovnávaniu sa s dávnymi traumami a aj prostredníctvom politicky nekorektných názorov Telemanna ukázať, čo si v skutočnosti myslia mnohí Európania. Prekvapivá je aj samotná forma, dráma napísaná v čistých dialógoch, takže čitateľa udržuje v strehu a núti ho, aby si sám z kontextu priraďoval repliky k správnym postavám. Ako bolo manželke aj čitateľom jasné už od začiatku, Telemann žiadnu divadelnú hru nenapíše. Tento román je však na divadelnú dramatizáciu takmer hotový.