Alexandrovci

Toto megazoskupenie na Slovensku vystúpilo už niekoľkokrát, no tentoraz na jeseň príde so špeciálnym programom aj so slovenskými popovými spevákmi Richardom Müllerom, Katarínou Knechtovou a Jožom Rážom. Richard Müller hovorí, že jeho vystúpenie treba brať ako žart, ale mnohým ľuďom, ktorí vidia ruské uniformy, do smiechu príliš nie je. Ani dvadsať rokov po novembri 1989. 

Keď v roku 2008 toto teleso zavítalo do Čiech, veľvyslanec Ruskej federácie Alexander Pismennyj povedal, že si želá, aby ruská armáda bola v Česku spájaná s rokom 1945, a nie s rokom 1968. No história tohto telesa, aj keď už dnes spieva pod „ruskou“ a nie „sovietskou“ hlavičkou, je boľševickou históriou úplne nasiaknutá. Samotní Alexandrovci hovoria, že ich združenie je čisto apolitické, že vždy dávali umenie nad politiku, no ich existencia bola do rozpadu Sovietskeho zväzu úzko spojená so sovietskym režimom.  

Doteraz nie je jasné, akým spôsobom a kde tento súbor vznikol. Vôbec prvý koncert Alexandrovcov sa konal 12. októbra 1928 v Ústrednom dome Červenej armády v Moskve. 

Vtedy si jeho 12 členov hovorilo Súbor červenoarmejskej piesne M. V. Frunzeho podľa jedného z vtedajších boľševických lídrov. Podľa niektorých prameňov súbor založili až traja skladatelia, no prvenstvo nakoniec pripadlo hudobníkovi Alexandrovi Vasiljevičovi Alexandrovovi, ktorý ho viedol až do svojej smrti v roku 1946. Na jeho počesť teleso premenovali na Akademický súbor piesní a tancov Ruskej armády A. V. Alexandrova.

Alexandrovci sa stali Stalinovými chránencami, ktorý v nich videl nástroj propagandy. Už v tridsiatych rokoch boli akýmsi vývozným artiklom sovietskej kultúry v zahraničí, kde uisťovali, že v krajine neobmedzených možností je všetko v poriadku. Súbor sa vtedy prvýkrát predstavil aj v medzivojnovom Československu. Alexandrovci prežili aj stalinské čistky, ktoré v polovici tridsiatych rokov postihli aj ich rady. Líder Alexandrov mal šťastie – Stalin nad ním držal ochrannú ruku, aj napriek tomu, že skladateľ mal „buržoázny pôvod“, pretože časť jeho rodiny boli pravoslávni kňazi. 

Alexandrov sa stal aj autorom štátnej hymny, ktorú vybral v roku 1943 samotný Stalin, keď si spomenul na jeho melódiu, ktorú autor špeciálne skomponoval pre 18. zjazd komunistickej strany. Na Stalinov príkaz napísali vojenskí reportéri a spisovatelia Sergej Vladimirovič Michalkov a El-Registan nový text. 

Okrem svojich propagandistických úloh súbor zabával vojenské jednotky, čo robí aj v súčasnosti. Počas druhej svetovej vojny Alexandrovci, ktorí mali vtedy okolo 300 členov,  odohrali až 1 500 vystúpení. Keď nacisti vtrhli v roku 1941 do Ruska, Alexandrov napísal neoficiálnu vojnovú hymnu Svätá vojna, ktorá dodnes patrí k stáliciam ich repertoáru. 

Po skončení vojny sa Alexandrovci stali akousi výkladnou skriňou komunizmu, hrajúci a spievajúci na všetkých rôznych výročiach, ktoré posilňovali boľševický režim v Sovietskom zväze a jeho satelitných štátoch, vrátane Československa. Dodnes si mnohí spomínajú na slová piesne Svätej vojny „Stavaj strana agromnaja...“, ktoré boli v podaní tohto súboru súčasťou sovietskeho veľkofilmu Boj o Moskvu z roku 1985. Samozrejme, so skreslenou históriou.  

Najťažšie obdobie zažil súbor po páde železnej opony, no vtedy im paradoxne pomohol „triedny nepriateľ“ v podobe zástupcov svetovej popmusic. V roku 1990 vystúpil ako súčasť berlínskeho koncertu The Wall Rogera Watersa. V priamom prenose vtedy zaspieval antivojnovú pieseň Pink Floyd Bring the Boys Back Home. O štyri roky neskôr si ich najala fínska recesistická skupina Leningrad Cowboys, ktorých spoločný koncert v Helsinkách pred 70-tisíc ľuďmi zvečnil vo filme Total Balalaika Show režisér Aki Kaurismäki. 

O koncerty tohto telesa nebol v deväťdesiatych rokoch v krajinách bývalého komunistického bloku veľkých záujem, no po príchode Putina k moci sa obnovila jeho pôvodná úloha. Dnes je priamo financovaný z ministerstva obrany a prezidentských dotácií. Keď ruský prezident Medvedev zavítal v apríli tohto roku na Slavín, jeho návštevu pamätníka sovietskych vojakov sprevádzali Alexandrovci. 

Súbor odohral v posledných rokoch na území bývalého Československa viacero koncertov, pretože, ako povedal jeden z členov súboru, najradšej chodia do krajín susediacich s bývalým ZSSR, pretože tie majú veľmi blízko ruskému človeku. To je do istej miery pravda. Ruskí spisovatelia, hudba a maliari určite ovplyvnili slovenskú kultúru, ale to sa nedá povedať o akomsi hybride boľševickej kultúry a ruského folklóru, ktorý reprezentujú práve Alexandrovci. Nikto nespochybňuje, že sú veľkí profesionáli a že keď sa ozve ich chorál, môže ľuďom naskočiť aj husia koža, no ich návrat do krajín východného bloku určite nie je len recesiou, ale zaváňa starými časmi. Myslí si to aj známy český hudobný kritik Pavel Klusák.  

„O Kaurismäkiho filme Total Balalaika Show, kde Alexandrovci vystupujú spolu s Leningrad Cowboys, niektorí hovoria, že to je skutočný moment pádu Sovietskeho zväzu: Rusi predali svoje rodinné striebro pre zábavu kapitalistom!“ hovorí s humorom český publicista, potom však s plnou vážnosťou dodáva: „Ale túto hranicu dnes nie je ťažké prekročiť smerom naspäť: stačí ísť na vypredaný koncert v pražskom Kongresovom centre, kde seniorská generácia víta Alexandrovcov ako nostalgiu po starých časoch. V publiku sú zastúpení bývalí aktívni komunisti aj ich radové obete.“

Vystupovanie Alexandrovcov s miestnymi umelcami nie je žiadnou novinkou. Aby si získali divákov, zaraďujú do repertoáru aj známe piesne krajín, kde vystupujú a popritom si pozývajú aj populárnych spevákov. Počas nedávnych koncertov v Česku si s nimi zaspievali David Kraus, Eva Pilarová, Kamil Střihavka alebo Lucie Bílá.

Na jesennom turné sa spolu so 120-členným ruským ansámblom predstavia naši speváci Richard Müller, Katarína Knechtová a Jožo Ráž. Spolu s nimi mal vystúpiť aj raper Rytmus, no ten sa podľa našich informácií nakoniec nedohodol s organizátormi koncertov, agentúrou 212, na podmienkach. Spoločný koncert obrovského telesa s našimi hviezdami popmusic by mohol podľa Klusáka pripomínať šialený kultúrny stret veľkého medveďa ruského a dravých a hravých medvedíkov podtatranských. „Akurát sa prihováram, aby Rytmusovo „čakám na to, kedy prídeš a nikdy už neodídeš" (List otcovi) zostalo mimo repertoáru,“ dodáva s humorom český kritik. Ten sa báť nemusí, spojenie Rytmus a Alexandrovci padlo. 

O Jožovi Rážovi sa rozpisovať netreba, pretože ten spolu s Elánom bol za boľševika častým hosťom festivalov politických piesní, no malým prekvapením je, že na spoluprácu s Alexandrovcami kývli Katarína Knechtová a Richard Müller. Ako takéto spojenie bude fungovať? Odpoveď by mohla byť v minuloročných spoločných koncertoch nitrianskych Desmod a súboru Kalinka, ktorý je, mimochodom, zborom ruského ministerstva vnútra. Prevarené hity Desmodu posilnené v refrénoch monštróznym spevom ruských vokalistov boli sústom len pre silné žalúdky.  

Keď sme sa Richarda Müllera spýtali, prečo bude vystupovať spoločne s týmto súborom, odpovedal, že svoj koncert v rámci ich šou bude brať s rezervou. „Už to nie je žiadny, „osloboditeľ“, ale kvalitné obrovské teleso. Bude to celkom dobrý žart,“ povedal spevák, podľa ktorého už Alexandrovci nemajú nič spoločné s bývalou červenou mocou. „Samozrejme, keby sa história vyvinula inak a namiesto tohto súboru by to boli skutočné vojenské súbory, tak by som sa určite rozhodol inak,“ dodal populárny spevák, ktorý by si spolu s Alexandrovcami mal zaspievať hity Štěstí je krásná věc a pravdepodobne aj Po schodoch. 

Aj český kritik Pavel Klusák nespochybňuje umeleckú silu tohto súboru, ale vzápätí dodáva, že Alexandrovci nie sú obyčajný súbor, ktorý by sa preslávil len vďaka svojmu umeniu. Dodnes je úzko spätý so štátnou mocou. „Jedinečnosť súboru a vokálne kvality sa nedajú vyvrátiť a miestami znejú úžasne. Ale ako prominentné štátne teleso sú nástrojom propagandy. Žiadny kultúrny organizátor to nesmie ignorovať.“

Súbor sa dnes chváli tým, že koncertoval po celom svete a spieval pre pápeža Jána Pavla II. alebo amerického prezidenta Georgea W. Busha, ktorého vraj svojím vystúpením dohnal k slzám. Čím ďalej Alexandrovci vystupujú, tým sú pre ľudí západného sveta ich častušky, kalinky a balalajky akousi „ruskou exotickou kultúrou“. Ak však súbor vystupuje v krajinách bývalého komunistického bloku, tak exotiku strieda spomienka na časy minulé. Pre niektorých sú to príjemné spomienky, no v dušiach väčšiny ľudí červené päťcípe hviezdy vyvolávajú aj dnes odpor. Tento pocit nezmení ani slečna s vojenskou čapicou na plagáte propagujúcom ich najbližšie slovenské turné, a ani traja slovenskí speváci.