Tajná služba na Slovensku vznikla v roku 1993 pod Mečiarovým dohľadom. Vznikla ako predĺžená ruka hrubej vlády, ako jej mocenský nástroj proti kritikom a aj ako ďalší kanál jej obohacovania sa. V tom čase neboli do SIS prijatí mladí začínajúci profesionáli či bývalí odporcovia neslobodného režimu, naopak, vrátili sa do nej poslušní, či dokonca kriví ľudia, vrátane bývalých príslušníkov ŠtB. SIS vtedy riadili Mečiarovi ľudia Mitro s Cibulom, obaja bývalí komunisti. A vybudovali ju na svoj obraz. A hoci ešte nešlo o lexovskú karikatúru tajnej služby, nebol to vábny obraz. Slovensko nedostalo v SIS ochrancu svojej slobody, ale nekontrolovateľnú inštitúciu sovietskeho ducha, zameranú na intrigy a aktuálnu moc. Mitro síce v roku 1995 odmietol premenu časti tajnej služby na Mečiarovu detektívnu kanceláriu a radšej odišiel, ale možnosti zneužívania SIS boli položené už v jej základoch. Mitrov nástupca Lexa všetko len zdokonalil. Účasť SIS na únose prezidentovho syna, sledovanie novinárov či opozičných politikov a jej pokračujúce zneužívanie na profit privilegovaných skupín podnikateľov prekryli fakt, že SIS bola už pred Lexom chorou inštitúciou.
Tak sa stalo, že po páde mečiarizmu sa Mitro, ktorý proti Mečiarovi po roku 1995 naozaj všeličo urobil, v roku 1998 znovu vrátil. Tým však pokračovala koncepcia SIS ako štátu v štáte, do ktorého nikto nedovidí, pričom vyvolení z neho ťažia (aj finančne). Mitrovci zatiahli do svojej rokmi naučenej hry aj novú moc a výsledky prišli rýchlo – Dzurinda, ktorý mal byť od roku 1998 alternatívou, a nie pokračovaním mečiarovských spôsobov, mal zrazu k dispozícii čudné nahrávky. Objavili sa napríklad rozhovory advokáta Valka s Petrom Steinhubelom a šéfa FNM Kaníka s Poórom, ktoré mali premiérovi pomáhať v spore o Naftu Gbely. Neskôr prišlo v spolupráci so skazenou finančnou políciou odpočúvanie nepohodlného Romana Kvasnicu, a ešte neskôr aj odpočúvanie denníka SME. V tom čase už SIS neunášala ani nevraždila, už bola zneužívaná „len“ na politické a ekonomické záujmy. Namiesto ochrany záujmov tohto štátu slúžila premiérovi, konkrétnym politickým stranám, a sebe samej.
Mitrov pohár pretiekol, keď v roku 2003 prijal za svojho zástupcu bývalého novinára Petra Tótha, ktorý tesne predtým zinscenoval naivnú faxovú intrigu proti ministrovi vnútra Palkovi. Na tlak KDH a SMK vtedy Mitro konečne padol.
Ale jeho nástupca Pittner nebol lepší – ako človek SDKÚ vtiahol SIS do Dzurindovej hry okolo takzvanej skupinky. Aj tým bola slovenská tajná služba zdiskreditovaná, pretože sa ukázalo, že aj za relatívne prijateľných vlád nie je strážcom slobody, ale najmä lacnou slúžkou konkrétnych premiérov a ich strán.
Po nástupe Ficovej vlády akoby škandály okolo SIS utíchli. Ale stalo sa to len preto, že najväčším škandálom bola samotná vláda a jej členovia. SIS neprešla premenou, len sa dostala do Ficovho tieňa. Ale spôsob, akým prišiel práve Fico k údajom o financovaní SDKÚ alebo k faktom o tunelovaní Braniska, je veľavravný. Rovnako je veľmi pravdepodobná angažovanosť ľudí SIS v hanebnej kauze Hedvigy Malinovej.
Až po týchto voľbách prišla skutočná šanca na zmenu tajnej služby. Iveta Radičová ako premiérka mala jedinečnú šancu očistiť SIS nielen od skompromitovaných ľudí a ich mnohoročného biznisu s informáciami, ale aj od priameho zasahovania politických strán. Lenže nedokázala to. Rastislava Káčera ako nestraníka nepresadila, a jej súhlas s Mitríkom, poslušným Dzurindovým človekom, ktorý spoluzakladal SDKÚ a bol jej neviditeľným poslancom, je jej fatálna prehra.
SIS s riaditeľom, o ktorom rozhoduje prezídium SDKÚ, nie je a nebude moderná tajná služba, ktorá chráni našu slobodu, ale opäť len zneužiteľný nástroj záujmov jednej politickej strany. Toto má byť návrat k ideálom Novembra?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.