Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Svet na ostrove

.časopis .kultúra

Keď sa povie „filmový festival”, predstavíme si filmy a červený koberec. Na Ischia Global Film & Music Fest bolo jedno aj druhé, no hlavne tam bolo Taliansko – neformálna elegancia a pátos spojený s príjemným chaosom.

O pol ôsmej ráno vystupujem z lietadla na neapolskom letisku. Horúčava spojená s tropickou vlhkosťou bola ako úder pneumatickým kladivom. Stačilo desať krokov do autobusu a všetko na mne bolo mokré. Nie nadarmo sa tejto časti Talianska hovorí Mezzogiorno. Poludnie tu zrejme trvá celý deň.
.horúci neapol
S priateľom Massimom som dohodnutý, že ma na letisku vyzdvihne o pol desiatej, kedy má priletieť ďalší hosť festivalu. Takže mám dve hodiny na skúmanie letiskovej haly a hlavne ľudí, ktorí ju v pravidelných vlnách zapĺňajú. Dávam si prvé talianske espresso a rozhliadam sa okolo seba. Ak vylúčim skupinky turistov, sú tu samí Taliani. Mladý muž s nahnevaným výrazom v tvári niečo kričí do telefónu. Starý otec vedie za ruku malého vnúčika. Vyparádený mládenec s butikovo nahodenou priateľkou zvýšenými hlasmi riešia nejaký vzťahový problém (alebo sa iba normálne rozprávajú, a tak ako väčšina Talianov aj do pomerne banálnych viet vkladajú vášeň a emócie). Manažér v obleku a slnečných okuliaroch, tínedžeri vo futbalových tričkách, staré ženy s cigaretami v rukách...
Cítim sa ako v seriáli Chobotnica – všetci okolo mňa mi pripadajú ako mafiáni. Jeden ako nemilosrdný zabijak, ďalší ako účtovník či biely kôň, iný ako zlatý mafiánsky synáčik s atraktívnou priateľkou. Starý pán s vnúčikom by mohol byť Il Padrino, krstný otec, ktorý to má všetko pod palcom, no zároveň sa príkladne stará o rodinu.
Sú to všetko, samozrejme, úplne normálni ľudia a slušne sa správajú. To len ja som nevyspatý, je mi teplo a začínam halucinovať. A Massimo ani po dvoch hodinách nechodí. „V Neapole je hrozná zápcha,” vraví mi do telefónu. Napriek horúčave vychádzam pred letisko a skúmam najbližšie okolie. Autobusy a taxíky prichádzajú, trúbia, chaoticky parkujú a odchádzajú. Ešte to nie je Káhira, ale na Istanbul sa to trochu podobá.
Konečne prichádza Massimo. Dávame si ďalšie espresso a nastupujeme do autobusu, ktorý nás vezie do prístavu. Tam obdivujem stavebnú jamu – má tu stáť stanica metra. V jame jasne vidieť niekoľko vrstiev archeologických vykopávok. „Neviem, kedy to postavia,” hovorí Massimo. „Kdekoľvek zakopnú, odhalia nejakú historickú vykopávku.”
.zelená Ischia
Festival Ischia Global Film & Music Fest založil pred ôsmymi rokmi Pascal Vicedomini, v Taliansku známy a rešpektovaný producent, tvorca a moderátor televíznych programov o filme a hudbe. Krstným otcom prvého ročníka a celého festivalu bol Dennis Hopper, čo naznačuje, že festival od samého začiatku mieril vysoko. Nielen mieril, ale aj triafal. V ďalších rokoch totiž na Ischiu prišli režiséri Alfonso Cuarón, Alejandro González Inarittu alebo Terry Gilliam, herci ako Franko Nero alebo Hillary Swank a hudobné hviezdy ako Sting, Harry Belafonte či Burt Bacharach.
Sme však v južnom Taliansku, a tak tu je všetko podstatne neformálnejšie a chaotickejšie ako u nás na severe. Preto mi nejaký čas trvalo, kým som sa nielen zorientoval, ale vôbec pochopil, o čo tu ide. Centrom festivalu bol luxusný hotel L'Albergo della Regina Isabella. Tu sa odohrávali debaty s filmármi, tu prebiehal tvorivý workshop pre študentov filmovej akadémie, tu – v gýčovo krásnej zátoke, ktorá je súčasťou hotelovej pláže – boli špeciálne večerné projekcie. Všetko sa to dialo v typicky talianskej kombinácii ležérnosti a zhonu. „My Taliani sa nikdy neponáhľame a zároveň sme stále v pohybe,” povedal mi svojho času jeden taliansky priateľ a až na Ischii som mu dal za pravdu. Stretnutia s hviezdnymi hosťami sa konali v dokonale klimatizovanej „Conference Room” a ja som bol skoro vždy ich trápne prvý účastník – prišiel som totiž len nejakých 5 minút po plánovanom začiatku. Krátko po mne prišli študenti filmovej školy, po nich ďalší novinári, potom hviezdny hosť (napríklad Peter Fonda alebo režisér a producent John Boorman). Až po ňom do miestnosti vbehol spotený Pascal Vicedomini v plážových bermudách, všetkých nás pozdravil, s hosťom sa vyobjímal – a so slovami „uno momento” sa išiel prezliecť na izbu. 
Stretnutia s filmármi však boli – napriek tomu, či práve preto – zaujímavé, neformálne, a vlastne aj veľmi exkluzívne. Režisér filmu Precious Lee Daniels hovoril o tom, aké dôležité je urobiť film zo svojej vlastnej komunity. „Steven Spielberg nakrútil vynikajúci film The Colour Purple, ale skutočne silný je Schindlerov zoznam,” hovorí afroamerický režisér. „To preto, lebo Steven hovoril o vlastných ľuďoch, o tom, čo zažili jeho blízki a v tom filme to všetko cítiť.” Peter Fonda pôsobil dojmom bývalej hviezdy – neustále so slnečnými okuliarmi na očiach a s hollywoodskym úsmevom na perách. Spomínal na Bezstarostného jazdca, na Dennisa Hoppera, ktorý ho doviedol do filmového múzea a zoznámil ho v ňom s filmami Luchina Viscontiho a Orsona Wellesa, ale aj na to, ako sa neskôr rozišli, lebo Denis tvrdil, že je jediným autorom Bezstarostného jazdca, a ako Fondu, ktorý priletel na pohreb bývalého priateľa súkromným lietadlom, nepustili do kaplnky. Vysvetľoval nám, že ak dnes chcete vo filme niečo znamenať, musíte žiť v LA a pravidelne chodiť do reštaurácií, do ktorých chodia režiséri a producenti („To nie sú tie isté,” vysvetľuje Peter Fonda), aby na vás nezabudli. John Boorman, bielovlasý anglický gentleman, ktorý režíroval filmy ako Excalibur, Hope and Glory alebo Beyond Rangoon, bol voči Hollywoodu kritickejší: „Najväčším nepriateľom Hollywoodu je originalita – majú radi len filmy, ktoré sa podobajú na iné filmy a ktoré zároveň možno zredukovať do 20-sekundového reklamného spotu.” So suchým anglickým humorom hovorí, že vo filmovom priemysle pôsobí šesťdesiat rokov a nepamätá sa na obdobie, kedy nebol v kríze. 
Najzaujímavejšia debata sa však rozprúdila na diskusii s veľkolepým názvom Global Production Summit. Za „predsedníckym stolom” sedeli renomovaní producenti ako Gary Marenzi (MGM), Heidi Jo Merkel (Solitary Man, Homeland Security), Amy Gilliam (The Imaginarium of Doctor Parnassus) či aktuálny držiteľ Oscara Nicolas Chartier (za film The Hurt Locker). Najprv zástupca mobilného operátora Tre.it (jeden zo sponzorov festivalu) hovoril o nových možnostiach, ktoré prinášajú technológie (teda hlavne mobily), potom sa hovorilo o úžasnom úspechu 3D filmov a o potrebe „dimenzionalizácie” starších diel. Selanku narušil Nicolas Chartier, ktorý s francúzskym prízvukom a tichým hlasom povedal, že on nemá chuť vidieť Felliniho či Godardove filmy v troch dimenziách a ani na obrazovke mobilu. „Technológia je v poriadku, ale otázkou je, kde je ďalší Chaplin, Godard a Fellini.” Problémom filmového priemyslu podľa neho nie sú internetoví piráti ani nedostatok štátnych subvencií, ale to, „či môj film skutočne stojí za dve hodiny z divákovho života”. Taliansku vášeň do debaty vniesol Aurelio De Laurentiis, ktorý spochybnil predstavu o tom, že filmy financujú banky alebo štátne fondy. „Filmy financujú diváci. Ak ich oni nedokážu zaplatiť, lebo im nestoja za to, aby si ich pozreli v kine či v televízii, tak tie filmy nemali byť natočené. A ak film financuje štát, dopadne to ešte horšie,” hovoril pán De Laurentiis, nahnevaný muž s výrazom mafiánskeho bosa. „Štát nie je filmový producent, štát sa má starať o bezpečnosť a spravodlivosť.”
.filmy v zátoke
Hoci je Ischia Global hlavne o stretnutiach a debatách s filmármi v krásnom prostredí zeleného ostrova (ktorý napriek hotelom a turistom nestratil pôvab a pokojnú vidiecku atmosféru), dôležité sú aj filmy. V kinách na celom ostrove sa počas festivalu premietajú zadarmo, no to je len „vedľajší produkt”. Súčasťou festivalu sú večerné projekcie v romantickej zátoke pri hoteli Regina Isabella. Ja som videl tri filmy, ale len jeden z nich ma skutočne zaujal. 
Príjemný, no pomerne naivný Cairo Time (produkcia, scenár a réžia Ruba Nadda) hovoril o tom, ako Julietta príde do Káhiry, kde sa má stretnúť so svojím manželom, diplomatom OSN, no kým naňho čaká, vzplanie v nej cit k mladému Tareqovi, ktorého manžel poslal, aby ju sprevádzal. Pekné obrázky Káhiry, opatrne naznačené moslimské ponižovanie žien a milostný príbeh. V zátoke pod hviezdami to stačilo, v normálnom kine by to nudilo.
Law Abiding Citizen režiséra F. Garyho Graya opisoval drámu muža, ktorému zabijú ženu a dcéru, a tak zoberie spravodlivosť do svojich rúk. Bolo to napínavé, miestami to viedlo k úvahám o rozdieloch medzi právom a spravodlivosťou. Ale bolo to len veľmi ťažko uveriteľné. No ak to budú dávať v sobotu večer v telke, tak si to rád znovu pozriem.
Film režiséra Leeho Danielsa Precious bol výborný. „Je to film o mojich ľuďoch,” povedal nám režisér. „Je veľmi smutný a ťažký, ale chcel som, aby bol aj vtipný, takže sa nemusíte hanbiť nahlas smiať.” Je to príbeh obéznej, vlastným otcom zneužívanej černošky menom Precious, o jej trápeniach, ale aj o tvrdohlavosti a odvahe ísť svojou vlastnou cestou. Vo filme je skvelá kamera (Andrew Dunn) a hrajú v ňom málo známi, no o to lepší herci. Mo'Nique získala Oscara za najlepšiu vedľajšiu rolu oprávnene a pokojne ho mohla získať aj Gabourey Sidibe za hlavnú rolu (bola nominovaná), prekvapujúco civilná a presvedčivá je Mariah Carey (áno, tá popová hviezdička) ako sociálna pracovníčka, pani Weissová. 
V sobotu nadránom stojím na palube lode, mieriacej naspäť do Neapolu. Štyri dni na Ischii sa mi zdajú neskutočné: ako keby som sa príjemným nedopatrením ocitol v talianskej komédii. Boli v nej pláže, palmy, aj kľukaté uličky, mestečká s romantickými názvami Lacco Ameno a Casamicciola Terme, vystupovali v nej sebavedomí producenti, krásne herečky aj opálení herci, pili sme dobré víno, jedli čerstvé ryby a domáce špagety. Veľký svet na malom ostrove. Poludnie, ktoré trvá celý deň.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite