Prijateľná zelená energia

Čo by sme v tej veci mali robiť? 
Jeden recept znie rozumne: svet by mal drasticky znižovať množstvo skleníkových plynov, ktoré chrlí do atmosféry. Počúvame, že cieľom by malo byť 50-percentné zníženie celosvetových emisií oxidu uhličitého do polovice storočia. Aj jeho zástancovia však pripúšťajú, že dosiahnutie tohto cieľa nebude jednoduché – a majú pravdu. Vlastne majú pravdu natoľko, až sa mýlia. 
Naša závislosť od palív uvoľňujúcich uhlík je enormná. Napriek všetkým rečiam o solárnych, veterných a ďalších hlasno oslavovaných zdrojoch zelenej energie tie zdroje pokrývajú len 0,6 percenta globálnej spotreby. Obnoviteľná energia v drvivej väčšine pochádza z často neudržateľného spaľovania dreva a biomasy ľuďmi v treťom svete. Fosílne palivá tvoria viac než štyri pätiny svetového energetického jedálnička. Takže, aby sme svetové uhlíkové emisie do polovice storočia osekali na polovicu, zjavne by sme museli získavať oveľa viac energie zo zdrojov, ktoré uhlík neuvoľňujú. 
Dokážeme to? Podľa Medzinárodnej energetickej agentúry na splnenie cieľa potrebujeme 30 nových jadrových elektrární, 17 000 veterných elektrární, 400 elektrární spaľujúcich biomasu, dve hydroelektrárne veľkosti obrej čínskej priehrady Tri rokliny a 42 uhoľných a plynových elektrární s doteraz nevyvinutou technológiou na zachytávanie uhlíka. Uvedomte si však nasledujúce: tento zoznam neuvádza to, čo by sme museli vybudovať odteraz do roku 2050, ale hneď. A aj keby sa nám to všetko podarilo zvládnuť (čo sa zjavne nedá), vplyv na globálne teploty by do roku 2050 podľa najznámejšieho modelu spočíval v znížení globálnych teplôt o obyčajnú desatinu stupňa Celzia a zároveň by to zabrzdilo vzostup hladín morí o obyčajný jeden centimeter. Odhadované náklady tohto prístupu – nejakých 5 biliónov dolárov ročne do polovice storočia – natoľko prevyšujú pravdepodobné prínosy, že vôbec nedáva zmysel taký postup nazývať riešením. 
Našťastie existuje lepší spôsob. Čo keby sme sa namiesto míňania biliónov dolárov za výstavbu nemožného počtu elektrární – a odsúdenia miliárd ľudí po celom svete do pokračujúcej chudoby v snahe zabezpečiť, aby pre nich používanie palív uvoľňujúcich uhlík vyšlo príliš draho – usilovali radšej o zlacnenie zelenej energie? Solárne panely sú dnes veľmi nákladné (oproti fosílnym palivám asi desaťnásobne), takže ich inštaláciu si môžu dovoliť len zazobaní Západniari s dobrými úmyslami (a zvyčajne dobrými dotáciami). Vezmite si však, kde by sme boli, keby sa nám podarilo desaťnásobne zlepšiť účinnosť solárnych článkov. Nemuseli by sme nikoho nútiť (ani dotovať), aby prestal uhlie či ropu spaľovať. Všetci vrátane Číňanov a Indov by prešli k lacnejšími alternatívam – a globálne emisné ciele by boli splnené. 
Môžeme tento zázrak dosiahnuť v priebehu budúcich 20 až 40 rokov? Stručne povedané: áno. Cena slnečnej energie trvalo klesá už 30 rokov – približne o 50 percent každých desať rokov - a my by sme tento pokles pravdepodobne mohli ešte urýchliť. Som presvedčený, že by sme mohli vyvolať rozhodujúci prelom nielen so solárnou energiou, ale  v širšej škále ďalších technológií. 
Táto viera v možnosti technického pokroku pripadá niektorým klimatickým aktivistom naivná, alebo dokonca falošná. Zoberme si však jeden zo zázrakov modernej doby – osobný počítač. Tieto zariadenia sa nestali bežnou súčasťou domácností preto, že vlády by dotovali ich nákupy alebo umelo zvyšovali ceny písacích strojov a logaritmických pravítok. V skutočnosti prišlo len k tomu, že vláda Spojených štátov naliala veľa peňazí do výskumu a vývoja v oblasti fyziky polovodičov a elektrotechniky. Výsledné prelomy nielenže v roku 1969 dostali Neila Armstronga na Mesiac, ale aj firme Apple umožnili uviesť v roku 1976 prvého Maca a firme IBM niekoľko rokov nato prvé PC. 
S čistou energiou môžeme urobiť to isté. Pusťte z hlavy dotácie.