Za Španielskom do Afriky

Cesta trajektom z andalúzskeho prístavného mesta Málaga do severoafrického mesta Melilla bežne trvá asi osem-deväť hodín. Ale tentoraz sa predlžuje. Po normálnom hracom čase je totiž finále futbalového šampionátu sveta stále bez gólu. A loď stále v prístave. Bože, čo tu bude, keď tí Španieli porazia Holanďanov? Prevažná väčšina pasažierov sú však moslimovia, no v španielskych červeno-žltých tričkách alebo s berberskými rôznofarebnými šatkami na hlave. Muži fandia svojim, ženy svojim mužom. A všetci Španielom z obrazovky. Fábregas, Iniesta, gól! Sú, vlastne sme Los Campeones del Mundo! Je načase zdvihnúť kotvy, tu sa oslavuje len kolou, fantou či mätovým čajom. Na palube sa mi podarí zakopnúť o troch lodných dôstojníkov, jedného vojaka španielskej légie a jeden bar. „We Are The Champions, We Are The Champions, Los Campeones del Mundo...” Len dúfam, že nedopadneme podobne ako slávna neporaziteľná flotila Armada španielskeho kráľa Filipa II. Tá bola v roku 1588 potopená Angličanmi a búrkou, nás by mohli nakoniec takto dobehnúť práve Holanďania a heineken. Svetlé pivá a tmavá noc, biele služobné uniformy a Captain Morgan Black Rum. Vojak armády La Legión v službe nie je, svoju elitnú jednotku si však aj tak nechá nastúpiť: „Villa, Klose, Vittek.” Zelená je tráva. España!

Španielska légia vznikla v roku 1920 v druhom severoafrickom autonómnom meste Ceuta. Bola vytvorená na obranu kresťanskej španielskej severnej Afriky a Kanárskych ostrovov pred moslimami. V súčasnosti má štyri pluky: prvý v Melille a na priľahlých ostrovoch, druhý v Ceute, ďalšie dva v európskom Španielsku v meste Almería a v provincii Málaga. Do dnešného dňa sú príslušníkmi légie len dobrovoľníci. La Legión po vzore francúzskej Cudzineckej légie prijímal do svojich radov aj kriminálnikov. Táto služba pre spoločnosť mala jednak očistiť týchto hriešnikov, jednak dávala takýmto ľuďom zmysel života: bojovať či aj položiť život za dobrú vec. Ležím na melillskej pláži bez zájazdových turistov a bez ich ešte otravnejších domácich vycucávačov. Obchod s teplou vodou, slnkom a pieskom sa v Melille ešte nerozbehol. Počuť len kvílivý spev čajok krúžiacich nad Stredozemným morom a streľbu z neďalekých kasární La Legión. Potom ležím na posteli v hoteli, v ktorom sú ubytovaní aj legionári a policajti. V kaviarni pod budovou sa už rozbehla nejaká oslava. Celú noc počuť len hlasný spev mužov a streľbu z neďalekej minulosti. Je sedemnásty júl, výročie začiatku španielskej občianskej vojny, prvej generálky druhej svetovej vojny. V roku 1936 práve v tento deň začal generál Francisco Paulino Hermengildo Teódulo Franco y Bahamonde povstanie proti súdruhom republikánom. Vôbec ako prvá sa v celom Španielsku vzbúrila práve africká Melilla. A ako posledná v celom Španielsku má ešte aj dnes sochu bývalého legionára a neskoršieho vodcu Franca. Stojí opustene v životnej veľkosti pri vysokom múre bývalej arabskej pevnosti Alcazaba. Niekto mu čiernou fixkou dokreslil hitlerovské fúziky. 

Melilla je španielskym autonómnym mestom na stredomorskom pobreží afrického Maroka, ktoré si na toto územie Európskej únie neprestáva robiť nároky. Táto bývalá fenická prístavná pevnosť nazývaná Rusadir patrila už aj Kartágincom, Rimanom, Vandalom, Byzantíncom či hispánskym Vizigótom, Arabom a Berberom. V roku 1497 ju dobyla expedícia v službách katolíckych kráľov. Melilla sa tak stala jedným zo základných kameňov nadchádzajúcej koloniálnej ríše, z ktorej však medzičasom nezostal kameň na kameni. A teraz jeden kameňák: Kráča nemý a slepý po ulici. Nemý sa zrazu spýta: „Vidíš tu niečo zvláštne?” Slepý mu na to odpovie: „Ale nič. Okrem teba.” Dnes žije vo zvláštnej tichej dohode vo vyše 70-tisícovom meste približne rovnaký počet katolíckych Španielov a moslimov, zväčša domorodých Berberov, a tiež početná komunita Židov a Indov. Nevidím zlo, nepočujem zlo, nehovorím zlo. Nerobím zlo. Sympatická harmónia kresťanského kríža a polmesiaca s hviezdou, ďalšej hviezdy, tej Dávidovej, a ďalšieho kríža, toho hákového. Samozrejme, toho prastarého hinduistického. V tomto meste neprekvapí, že hlavná mešita a najvýznamnejšia synagóga je architektonickým dielom toho istého kresťana. V tomto meste sa prirodzene dopĺňajú historické budovy s koloniálnymi, barokové s modernistickými. Chodím po úzkych uličkách bývalej moslimskej pevnosti Alcazaba a čudujem sa, že je doteraz využívaná ako obytná štvrť Melilla la Vieja. Ohuruje ma, že Melilla je druhá hneď po Barcelone z hľadiska počtu modernistických stavieb. Mnohé z týchto diel vytvoril práve barcelonský architekt, Gaudího žiak, Enrique Nieto y Nieto. Nie je to tak, že toto mesto chce byť pre všetkých? No, nie je. Melilla so svojou rozlohou 12,3 km2 sa v minulosti stala cieľom neunesiteľného počtu ilegálnych imigrantov z čiernej Afriky. Tých nešťastníkov doteraz láka táto najbližšia vstupná brána do Európskej únie. Brána sa však už medzitým zamkla. Celé mesto je od roku 2005 chránené a obohnané systémom súbežných viacmetrových plotov. Tie dopĺňajú a navyšujú ostnaté drôty. Medzi dvomi plotmi sa vytvorila cesta pre hliadkujúce vozidlá, kontrolné veže s videokamerami a reflektormi, pohybovými a hlukovými senzormi. Asi každá Melilla musí mať svoje hradby. Aj tá stredoveká, aj tá novoveká a aj tá dnešná. Ale predsa tu smutne stojím vo vojenskej zóne pred tou železnou oponou a rozmýšľam, aký je to pocit byť na tej druhej strane...