Entuziazmus tu chýba

Vďaka prospechu a rôznym štipendiám. Cvičné testy si dnes študent ľahko zoženie cez Amazon, dajú sa dobre nacvičiť. Ak slovenský študent vie dobre matematiku, štandardizované testy preňho nie sú ťažké. Americké univerzity väčšinou hľadajú päť vecí: dobrý prospech, výborné listy od ich učiteľov – čo je asi najväčší problém: mať pedagóga, ktorý by napísal list v dobrej angličtine o schopnostiach mladého študenta. Pomôže tiež skúsenosť s konkrétnymi strednými školami, odkiaľ mali dobrých absolventov. Hľadia aj na štandardizované testy a esej. Osobné stanovisko by malo ukázať ideu, ktorým smerom by chcel študent ísť vo svojom živote. Piatou vecou sú mimoškolské aktivity, napríklad, či založil nejaký klub, pomáhal charite, alebo sa zúčastňoval na spoločenskej debate. Na to veľmi dbajú, to je rozdiel medzi Amerikou a európskymi školami, kde sa hľadí viac na prospech. Ak má študent zaujímavý životný príbeh.

Mimoškolské aktivity sú až šokujúco dôležité. Väčšinou je to šport, ale môže to byť čokoľvek iné. Niektorí moji spolužiaci sa už ako stredoškoláci snažili o to, aby v rodnom štáte presadili zákon, alebo dostali na rokovanie kongresu nejaký návrh, o ktorom potom poslanci rokovali. Prípadne spôsobili rozruch pri niečom, na čom im záležalo. V motivačnom liste sa dá popísať aj to, ak mal niekto životné problémy, vyrastal len s jedným rodičom či na nebezpečnom sídlisku. Snažia sa pomôcť znevýhodneným. 

Iste, ale pravdepodobne aj negatívna. Pri nábore minorít, napríklad z Ázie. Ak by vzali všetkých z Japonska, Číny či Vietnamu, ktorí majú dostatočné skóre, ázijských študentov by bolo určite viac než súčasných 15 – 20 percent. Niektoré univerzity majú aj legacy systém, ktorým udržujú kontinuitu. Študent má výhodu, ak jeho rodič na univerzitu chodil, prípadne posielal škole dary. Ak sú dvaja kandidáti podobní, môže to rozhodnúť, čo mnohí  kritizujú. Univerzity majú rady svoju tradíciu a chcú si vychovávať lojalitu. Ak na školu chodil študentov starý otec aj otec, bude k nej mať vzťah, je šanca, že ju bude podporovať. Alebo príde študentom rozpovedať, aké je to byť právnikom, bankárom, učiteľom.

Nemusí, vďaka štipendiám. Problém je, že základné a stredné školstvo nie je dobré. Kto nechodí na dobrú strednú, môže mať na začiatku problémy. 

Naše školy sú väčšinou dobré v porovnaní s americkými. Je len zopár výborných stredných škôl, ale tie ostatné sú všeobecne problém. Sú financované z land taxes – čím je štvrť bohatšia, tým je aj jej škola lepšia. 

Študenti nemajú problém sa zadlžiť, ak nedostanú štipendium. Aj na štátnej škole, kde je relatívne nízke školné, no aj tých pár tisíc dolárov môže byť pre najchudobnejších problém, ale sú radi, že si môžu požičať. Je to bežné, aj ja mám študentskú pôžičku. No skúšali sa aj rôzne experimenty. Yalova univerzita mala program, kde sa študent mohol zaviazať, že po štúdiu bude prvé roky odovzdávať časť svojho príjmu škole. Je to férovejšie, lebo plat bankára a učiteľa je rozdielny. Splatiť pôžičku pri nízkom plate je ťažké, preto radšej sľúbi 5 percent výplaty na desať rokov. Myslím, že sa to neujalo. 

Nie.

Banky by asi úvery len tak neposkytli, no s pôžičkami by mohli pomáhať iné inštitúcie. Dávalo by to zmysel, ak by vzdelanie stálo za to a zvyšovalo ľudský kapitál.

Je ťažké odpovedať, či sa dá kvalita zvýšiť bez spoplatnenia. Teoreticky áno. No podstatné je, že školstvo nie je zadarmo, podobne ako zdravotníctvo. Len tie peniaze sú preč skôr, ako sa zjavia na výplatnej páske. V Amerike sa nedá ľahko sľúbiť, že sa ruší spoplatnenie. Každému je jasné, že to zadarmo nebude.

Prvý rok pridelia študentovi na internáte spolubývajúcich. Kolujú rôzne chýry o tom, ako sa vyberajú. Údajne existuje človek, ktorý číta naše prihlášky a podľa záujmov nás zmieša tak, aby sme boli s niekým odlišným. Športovec býva s operným spevákom a komunista s tvrdým pravičiarom. Dochádza k zaujímavým diskusiám a hádkam.

Aby boli vystavení iným názorom. No nie je to až tak, že by tvrdého ateistu dali na izbu s náboženským „fundamentalistom“. V druhom až štvrtom ročníku si už študent sám vyberie spolubývajúceho, ale internát je mu vybraný náhodne.

V minulosti si mohol študent vybrať aj konkrétny internátny dom, no viedlo to k „samosegregácii“. V jednom bývali športovci, ktorí sa neučili, v inom umelci, ktorí len skladali divadelné hry a básne. Pri minoritách to viedlo k rasovej segregácii. Preto sa koncom deväťdesiatych rokov tento systém zmenil. 

Nie, profesor by mal zničenú kariéru. Škola by sa za to hanbila, zrejme by sa ospravedlnila, možno by ho zažalovala. Musela by sa otvorene baviť s novinármi a nezapierať. Bývalí absolventi by začali mať otázniky nad tým, či tam nie je viac takých profesorov a prestali by jej posielať dary či svoje deti. 

Všeobecne to platí o drvivej väčšine univerzít. Študenti sú mladí a majú chuť veci meniť, čo je v Amerike typicky ľavicová ideológia, keďže pravica je tu chápaná ako stabilita a kontinuita. Mnohým študentom nevonia voľný trh. Ja som prišiel na školu v roku 2005, keď sa začalo druhé volebné obdobie Georgea Busha, ktorého neznášali. V univerzitnom kampuse vtedy bolo dosť nebezpečné povedať niečo pozitívne o Bushovi. (Úsmev.)

Sú radi, že splnil aspoň niečo, ale boli sklamaní, ako dlho mu to trvalo. Boli znechutení, keď dovolil viac ťažby ropy, čo teraz, po katastrofe v Mexickom zálive, zrejme vezme späť. 

Po krátkej prestávke, keď som minulý rok bol na stáži v NBS. Na Harvarde som učil jeden seminár o krízach a pomáham s písaním učebnice. 

Bude to kniha základov ekonómie, ktorá sa pokúsi reflektovať, čo nové sme sa v našej profesii naučili a ako sa posunula ekonomická teória za posledných 20 rokov. Zlatým štandardom je Greg Mankiw, ktorý napísal veľmi pútavým štýlom približne 800-stranovú učebnicu. Naša bude podobne dlhá, no tradičné klasické kapitoly sa zmestia do troch-štyroch namiesto desiatich kapitol. 

Profesori, pre ktorých pracujem, sa podrobne venujú informačnej ekonómii, politickým inštitúciám, zdraviu, životnému prostrediu, experimentom či chybám v rozhodovaní. A tiež sa venujeme tomu, čomu sa hovorí – hoci je to nevhodný preklad – sociálna ekonómia. Sú to modely ľudských preferencií a funkcií užitočnosti, v ktorých ľuďom záleží aj na iných ako na sebe, teda ideme trochu ďalej, ako je predpoklad, že človek je úplne sebecký a nezáleží mu na iných.

Adam Smith vedel o všeličom, čo opäť naša profesia „objavuje“, jeho práce zvykli byť citované a používané dosť selektívne. O kľúčovosti distribúcie informácií sa vie už minimálne od sedemdesiatych rokov a práce Akerlofa, ale dá sa predpokladať, že nerovnaké informácie budú teraz častejšie figurovať v modeloch, ktoré týmto komplikáciám zatiaľ odolávali.

Môj najobľúbenejší kolega sa venuje spoločenským normám, do akej miery ľudia zmenia svoje rozhodnutie, ak sú potrestaní alebo odmenení za to, čo robia. Podobne aj mňa zaujíma, ako fungujú formálne i neformálne inštitúcie a ako vznikajú spoločenské normy. Snažím sa tiež pracovať na modeloch rozpočtových stropov a iných bŕzd a mechanizmoch odmeňovania a trestania zodpovedných verejných činiteľov. 

Ideálne by bolo, ak by bol politik za vyrovnaný rozpočet odmenený výhrou. Ľudia, samozrejme, musia mať možnosť vyhodiť z úradu niekoho, s kým sú nespokojní. No nemajú čas ani možnosti dopodrobna študovať všetky ponúkajúce sa politiky a aktivity svojich zástupcov a preto si myslím, že tresty napríklad za skryté zadlžovanie by boli správne. 

Politici by mali vedieť povedať ľuďom pravdu, že na dlh sa navždy žiť nedá. Ale je ťažké meniť ľudské očakávania, to je vec nielen ekonómie, ale aj psychológie. Ak sú ľudia na niečo navyknutí, veľmi ich bolí akákoľvek strata či zmena. Mali by to vysvetľovať nielen politici, ale i novinári.

Medzi ekonómami v politike sa pomaly vynára konsenzus, že by bolo dobré mať fiškálnu radu. Mnohé strany o tom začali uvažovať po tom, ako bola publikovaná štúdia NBS Ľuda Ódora a Michala Horvátha. Mal by existovať nejaký typ autority, ktorá v prípade nutnosti nepustí vládu do hlbokých dlhov. Takže možno niečo také na Slovensku vznikne. Podľa mňa by nebolo zlé mať aj automatický systém, ktorý by trestal politikov na platoch v prípade extrémnej expanzie dlhov.

Skúsenosti naznačujú, že hrozba prehratých volieb nie je dostatočná „samobrzda“. Mal by tu byť strážca napríklad v podobe fiškálnej rady, alebo by som bol za to vyskúšať mzdy politikov indexované podľa deficitu. 

To je zaujímavá téma. Pravičiari hovoria o slobode a pre nich je implikácia čím menší rozpočet vlády, tým lepšie. Sú teda často z princípu proti zvyšovaniu miezd politikov, čo je ďalší štátny výdavok. Ale nie som si istý, či to zlepšuje slobodu, ak bežní podnikatelia či bankári majú vyššie mzdy.

To je jeden z problémov aj na Slovensku. Tiež je tu prijatá rovnováha: nikto zvýšenie platov politikom nenavrhne. Neurobia to politici, ani novinári. Bolo by načase tento systém skorigovať, platy politikov by mali byť omnoho vyššie. Firmy vedia, že môžu motivovať zamestnancov vyššími mzdami, nevidím dôvod, prečo by to v politike nemalo fungovať tiež. Býva to tiež hlavný dôvod, aby si zarábali prácou, a nečelili pokušeniu zvyšovať si mzdy iným spôsobom.

Politik si zvýšenie mzdy nenavrhne, je to preňho nebezpečné. Skorumpovaným politikom zase vyhovuje, nech sú mzdy akékoľvek, trebárs aj nulové. Z teórie hier vyplýva začarovaný kruh a veľmi neefektívna rovnováha. Každý má pritom svoj morálny kompas, svoju vnútornú homeostázu. Mnohí ľudia sú podplatiteľní, no pokušenie bude nižšie, ak budú mzdy vyššie. Podobne je to medzi sudcami, ktorí sú v mnohých krajinách dobre zaplatení, aby neboli vydierateľní. 

Na morálku sa nedá spoliehať, v tomto majú konzervatívni filozofi pravdu: človek je zmesou dobra a zla a inštitúcie by mali byť nastavené tak, aby ho motivovali k dobru. V Amerike je typické, že miestni prokurátori si môžu vybudovať reputáciu bojom proti organizovanému zločinu, keď pozatvárajú bankárov namočených v podvodoch, rozložia podvodnícke skupiny a podobne. Takýto prokurátor sa potom môže vďaka svojej odvahe a „úlovkom“ stať starostom či kandidátom na prezidenta ako v prípade Rudyho Giulianiho. Dá sa s tým teda pohnúť aj po ľudskej stránke. Inštitúcie tvoria spoločenské normy a očakávania. Správne normy znamenajú, že zlodejovi či politikovi, o ktorom sa vie, že okráda štát o milióny, by sa na ulici prejavoval dešpekt.  

Populizmus zohral svoju rolu, to je jedna z vecí, ktoré sa mi nepáčia na Demokratickej strane. To je jedna z vecí, ktorú je na Harvarde ťažšie vysloviť. (Úsmev.) Vadí mi, že hovoria o zdaňovaní bohatých, akoby to, že je niekto bohatý, bol dôvod ho zdaniť.

Bol som tam ako študent na letnej stáži a pracoval som na oddelení constituent affairs, voličské záležitosti. Jeden deň v týždni som napríklad zdvíhal telefóny, počúval nahnevaných voličov Kalifornie a zapisoval, čo sa im nepáči, čo guvernér nemal schváliť a prečo. V piatok sme spolu s kolegami napísali zhrňujúcu správu pre guvernéra, kde sme mu urobili  prehľad, čo majú ľudia na srdci. Politikov v Amerike to zaujíma.

S financiami to nebolo až také zlé, ale vedelo sa, že môže byť problém. Bolo ťažké niektoré veci presadiť a zmeniť, lebo štátny parlament ovládali demokrati a republikánsky guvernér mal málo možností niečo presadiť. Štátna politika je v Amerike možno ešte tvrdšia ako federálna, často si nič nedarujú. Problém Ameriky vidím v tom, že veľa ľudí zamestnanie má, ale len čiastočné, pár dní v týždni a za veľmi nízku mzdu. Podobne je to aj u nás, máme veľa dlhodobo nezamestnaných, čo je ľudská tragédia. V krátkodobom horizonte sa nedajú priniesť pre všetkých kvalitné pracovné miesta, ale môže sa to zmeniť, ak sa budú riešiť školy, budovať nové technológie, inovácie a kvalitná infraštruktúra. 

Často počujem dobré veci o matfyze. Myslím, že máme schopných matematikov a fyzikov či iných prírodných vedcov a bol by som rád, keby sa aj ostatné školy inšpirovali. Často cítim od domácich študentov pesimizmus alebo cynizmus, akoby sa tu nič nedarilo. Pritom veľa slovenských študentov by v pohode zvládalo študovať na svetových univerzitách. U nás je problém skôr chýbajúci entuziazmus a nižšia motivácia. Ale sú tu aj inšpirujúce príklady, len sa o nich často nevie. Juraj Zeman z NBS, ktorý tiež učí na matfyze, spolu s dvomi americkými profesormi napísal vynikajúcu učebnicu pokročilej matematiky pre ekonómov. Vydalo ju Princeton Univesity Press, jedno z troch najprestížnejších vydavateľstiev. Je naozaj fantastická, na svetovej úrovni a nebol by som vôbec prekvapený, ak by sa z nej učilo na Harvarde či MIT. Cítim potrebu ju spomenúť, lebo na Slovensku som o tomto veľkom úspechu nikde nečítal. Tunajší študenti si možno myslia, že nikto výnimočný u nás nie je, a preto sa o nič nesnažia. Mňa by motivovalo, ak by som vedel, že v budove vedľa pracuje vynikajúci matematik, ktorý napísal výbornú knihu. 

Štúdia zhrnula, či správy v médiách v odchýlkach od pravdy ovplyvňuje skôr ponuka alebo dopyt. Ponuka znamená, že novinár píše to, čo chce vydavateľ, pri dopyte autora zaujíma to, čo chce čitateľ. Obvykle si ľudia myslia, že médiá pri skresľovaní pravdy ovplyvňuje len ponuka, ale to je omyl. Väčšina štúdií zo Západu ukazuje, že vydavatelia do správ takmer vôbec nezasahujú. Moja štúdia poukázala na to, že je síce problematické, ak vlastníci tlačia na svojich novinárov, ale zabúda sa na to, že skreslené správy či neobjektívnosť môžu prísť aj z toho druhého kanála, keď sa novinári „samocenzurujú“ podľa toho, čo si pýta publikum.  

Mimochodom, nedávno vyšla nová štúdia od dvoch profesorov z Chicaga, kde sledovali, ktoré webové stránky navštevujú konzervatívci a liberáli a či chodia len na stránky, ktoré zodpovedajú ich názorom. Výsledok bol, že konzervatívci chodia na web liberálneho New York Times častejšie než priemerný užívateľ internetu. Myslím, že je veľmi dôležité čítať komentátorov ľavicových aj pravicových.

Slušnosť... slušnosť. Hoci myslím, že to má niekto ako heslo. (Smiech.)

Záleží mi na mierovom spolužití krajín, bol by som rád, aby viac Slovákov chodilo do Maďarska či iných krajín a naopak, aby sa udržovalo priateľstvo a väzby medzi národmi.

Možno mi práve čas strávený s ňou pripomína, čo som predtým cítil len abstraktne, že dobrá spoločnosť netoleruje všetko. Pre mňa je napríklad princíp, že hodnota muža a ženy musí byť rovnaká, natoľko nedotknuteľný, že keď sa niekto snaží rozširovať opačný „názor“, tak cítim nutnosť tento akože názor otvorene pomenovať ako barbarstvo.