Spoločnosť potrebuje tmel

Asi treba najskôr povedať, čo rozumieme pod slovom mýtus. V bežnom jazyku sa tento pojem rozšíril na Slovensku najmä v 90. rokoch a označuje niečo, čo je pochybné, čo nie je historicky pravdivé. Historické mýty sa týkajú historických udalostí, osobností a nášho vzťahu k nim. 

Mýty sa vždy týkajú nejakého kolektívu, ktorý sa snaží v niečom utvrdiť. Ľudia potrebujú pocit istoty a v našom priestore im ho dodával a dodáva práve nacionalizmus. Preto je aj väčšina našich mýtov nacionalistická. 

Samozrejme, že sú, aj keď nacionalizmus funguje všade približne rovnako. Existujú však odlišné kontexty a tradície. Napríklad tradícia českej a nemeckej štátnosti je úplne iná ako tradícia slovenskej štátnosti. V Nemecku bola táto tradícia zlomená tým, čo sa stalo v 20. storočí, preto sa k niektorým mýtom nedá verejne hlásiť.

Nemci majú dve línie svojich dejín. Jednu, nazvime ju bielou, o obrovskom nemeckom prínose pre Európu, pokiaľ ide o vedu, kultúru a umenie, a druhú, čiernu, súvisiacu s obrovským zlyhaním v 20. storočí. Aj toto delenie na dve línie je však tak trochu mýtus. Ako príklad uvediem mýtus o militaristickom Prusku. Často sa práve pruský militarizmus vydáva za jednu z príčin vzniku hitlerovského režimu v Nemecku. Pritom sa zabúda, že Prusko má aj inú tradíciu a tesne pred nástupom Hitlera to bola posledná bašta demokracie v Nemecku. Ak by sme tie každodenné mýty chceli nejako definovať, tak sa dajú označiť ako veľké zjednodušenia, ktoré majú pomáhať prehlbovať kolektívnu identitu a dodávať životu zmysel.

Určite sú. Spoločnosť potrebuje nejaký tmel, ktorý ju drží pokope. Keď si pozriete texty pri sochách v parkoch, na pamätných tabuliach, či niektoré štátne symboly a pôjdete do hĺbky, tak zistíte, že veľa z toho sú mýty. Sú to však veci, ktoré každá spoločnosť potrebuje. Napokon, ani Svätopluk nebol žiadnym kráľom starých Slovákov a na to, aby ste to zistili, netreba žiadnu erudíciu. Napriek tomu mu tú sochu na Hrade postavili. 

Aj u nás, podobne ako v Nemecku, existujú akoby dve línie dejín. Jednu z nich zjednodušene nazvem nacionalistická, „staroslovenská“ a protimaďarská. Potom sú tu aj snahy interpretovať slovenské dejiny ako súčasť uhorských dejín. Aj to je z historického hľadiska problematické tvrdenie, pretože spoločnosť vtedy fungovala na iných základoch a je otázne, odkedy vôbec môžeme hovoriť o slovenských dejinách. Ale keď povieme, že naša spoločná minulosť je v Uhorsku, tak sa snažíme načrtnúť nejakú kontinuitu. To už nie je negatívne vymedzovanie, ale snaha zasadiť veci do širšieho kontextu. 

Všetko to xenofóbne vo vzťahu k Maďarsku. Napríklad presvedčenie, že každý Maďar chce za každú cenu zvrátiť Trianon. To sú veľmi explozívne mýty. Podobne ako mnohé maďarské.