Tak ako tie najjednoduchšie a najchytľavejšie melódie, aj tie najprostejšie a najvýstižnejšie myšlienky sa rodia vo viacerých hlavách naraz a často nezávisle. Na to, že Európska únia je projekt elít a ako taký sa nemusí opierať (len) o demokraciu, už prišlo veľa ľudí. Mám podozrenie, že to neuniklo ani dotyčným elitám v Bruseli – tie sa touto myšlienkou riadia dávno, hoci ju nepriznávajú a verejne by ju odsúdili.
.v stopách cisára pána
Na stránke Euobserver, ktorá patrí k bystrozrakým a ostrým pozorovateľom diania v Európskej únii, sa aj medzi blogmi občas nájde zaujímavosť. Tentoraz je ňou blog nazvaný Merchant of Venice, Benátsky kupec, ktorý píše Roberto Foa z Harvardskej univerzity. Foa sa často zaoberá ekonomikou, tentoraz zabrúsil do dejín.
Pýta sa, či Európa potrebuje viac alebo menej demokracie, a k tomu podotýka, že už v 18. a 19. storočí sa na starom kontinente riešila otázka, ako reparovať pokrivkávajúci systém vlády v európskych krajinách. Myslitelia ako Voltaire a Hegel sa obávali, že keby sa posilnila rola parlamentu, v skutočnosti by sloboda v Európe mohla utrpieť, pretože šľachta a cirkev by sa postavili na odpor.
„Ich obľúbeným riešením bol despotisme éclairé. Vláda osvieteného despotu, ktorý by vďaka absolútnej moci mohol dekrétmi pretlačiť progresívne zmeny,“ píše Roberto Foa. Ako príklad tohto typu panovníka uvádza Napoleona, ale aj ruskú cárovnú Katarínu Veľkú či cisára Jozefa II., syna Márie Terézie a jedného z „najosvietenejších“ vládcov svojej doby.
Podľa Fou sa v otázke osvieteného despotizmu, ktorý môže byť hnacím motorom slobody, dodnes veľa nezmenilo. „Európa súrne potrebuje reformovať svoje ekonomiky, ochrániť práva prisťahovalcov a otvoriť sa zahraničnému obchodu a investíciám, lenže rozsah týchto úloh presahuje provincializmus európskych národov a ich liliputánskych politikov.“ Riešenie? Foa rovno priznáva, že zjednotená Európa je elitársky projekt a mnohé z jeho najväčších úspechov (napríklad zmierenie Francúzska a Nemecka po druhej svetovej vojne) by vôľa ľudu nikdy nebola podporila. Foa zrejme dúfa, že v duchu motta Jozefa II. („Všetko pre ľud, nič skrze ľud.“) by aj bruselské elity mohli zaviesť reformy slúžiace slobode, hoci by aj tieto reformy neprešli schvaľovacím procesom národných parlamentov.
.slobodymilovný Brusel?
Keď Roberto Foa píše, že sloboda a demokracia sa často ocitajú v konflikte, nezostáva iné, ako prikývnuť. Keď však upiera zrak s nádejou do Bruselu, nemožno inak, len ho obviniť z utopických sklonov.
Európska únia nielenže nie je projektom vybudovaným a zriadeným a riadeným „skrze ľud“, ale prestáva už pripomínať aj prvú a zásadnú polovicu jozefovského motta „všetko pre ľud“. Je napríklad taký euroval určený pre ľud? Áno, ak sa Brusel rozhodol panovať tak, že euroľud si bude navzájom striedavo financovať svoje eurorozhadzovanie, len aby euromena mohla zostať tou atrapou, ktorou od počiatku bola. V tom prípade však o osvietenosti euroelít môžeme sotva hovoriť. Osvietenosť totiž znamená uvažovanie, ktoré predstihuje dobu. Nie, euroelity nemôžu byť osvieteným despotom. Len despotom. A ich typ demokracie by bolo vhodné premenovať na domokraciu – teda vládu, ktorá je v mene zachovávania „spoločného európskeho domu“ ochotná na všetko.
.každý despota je osvietený
Konflikt slobody a demokracie je starý ako demokracia. Ale riešiť ho osvieteným despotizmom je sotva reálne. Osvietený despotizmus vyzerá dobre akurát tak zo spätného pohľadu. Z neho totiž nevidieť údery uštedrené slobode, možno historicky menej analyzované ako veľkolepé dekréty panovníka, no pre rozvoj spoločnosti prinajmenšom rovnako významné.
A ešte dôležitá maličkosť: medzi dnešnými bruselskými elitami rozhodne nevidno lásku k slobode, ktorá by mohla vzbudiť nádej, že porušovanie demokracie sa v EÚ deje v mene slobody.
Napokon, aj taký Nicolae Ceausescu, ktorého kosti sa teraz zrejme dostanú na svetlo sveta, si asi spočiatku pripadal osvietene. Ako všetci despotovia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.