Kolín a Bonn, srdce starého dobrého Nemecka

Vrátane toho, že zatiaľ čo my Česi sme sa počas celého obdobia prvej republiky pozerali s obavami k Berlínu, ktorý nám najmä po nástupe Hitlera nechcel priznať nárok na samostatný štát, hľadelo sa podobne z Bratislavy na Budapešť, ktorá sa zase nemohla príliš zmieriť s tým, že by mali byť nejakí Slováci a nejaké Slovensko. Tým, že sa Nemecko presťahovalo do Berlína, myslím samozrejme spolkovú vládu a jej úrady, tak sa nám Čechom a strednej Európe vôbec veľmi priblížilo. Z Berlína je nejakých sto kilometrov na novú poľskú hranicu a dvestopäťdesiat kilometrov na starú a po stáročia nemennú hranicu českú. Tri a pol hodiny autom z Prahy, štyri hodinky nie príliš sa ponáhľajúcim vlakom. Do Bonnu je to hodina, ale lietadlom. Vďaka low-costovým aerolinkám, v tomto prípade German Wings, to nestojí ani o veľa peňazí viac. Ale pocit je to úplne iný, ako keď niekam po pár hodinách prídete vlakom. Bonn bude vždy miestom, kam sa budem rád vracať a kam sa vraciam. Tentoraz som to vzal trochu okľukou, cez Kolín nad Rýnom, jedno z najdokonalejšie vybombardovaných miest. Keď som si čítal údaj, že druhú svetovú vojnu neprečkalo 90 percent domov v centre a 75 percent stavieb v celom meste, spomenul som si na Varšavu. Tam som ten istý údaj čítal v centre, keď som sa zastavil pri tabuli opisujúcej znovuobnovenie historickej časti poľského hlavného mesta. Kolín nad Rýnom nikto neobnovoval. S výnimkou dvanástich románskych kostolov rozsiatych po celom bývalom starom meste je takmer všetko v starom Kolíne nad Rýnom nové a otvorene to priznáva. Podobne ako bola po vojne vyľudnená Varšava, bol vyľudnený aj Kolín, z deväťstotisíc obyvateľov na začiatku druhej svetovej vojny tu ostala na jej konci len desatina. Či už zázrakom alebo ohľaduplnosťou amerických a britských letcov bola ako zázrakom medzi týmito troskami ušetrená Kolínska katedrála. Mohutná, obrovská gotická stavba, najväčšia v Nemecku, tretia na svete, ktorá sa dodnes nad mestom pyšne vypína. V žiari ohňostrojov, ktoré tu 17. júla počas noci nazvanej „Svetlá Kolína“ vybuchovali celú noc, vyzerala takmer rozprávkovo. Rovnako ako všetky ďalšie veže menších kostolov, ktoré majú vo svojom rodnom liste napísané tajomne znejúce letopočty vzniku – rok 600, 800, 1000. Sme totiž v skutočnej západnej Európe, v miestach, kde Rímska ríša nikdy úplne neskončila. A cez kľukaté záhyby storočí podobne ako na mnohých miestach Talianska, Španielska či Francúzska pretrvala vlastne až do dnešných dní. Kolín sa tak môže pýšiť dvetisíc rokov starou históriou, v ktorej bol vždy veľkým mestom európskeho významu. Po vojne mu toto miesto v európskych a nemeckých dejinách na päť desiatok rokov zobral práve Bonn. Aj Bonn založili Rimania, ale hlavným mestom sa stal po vojne preto, lebo prvý povojnový nemecký kancelár Konrad Adenauer vo svojom rodnom Kolíne prosto sídliť nemohol. Bonn sa stal dobrým hlavným mestom najlepších čias Nemecka. Tie sa akoby skončili zjednotením Nemecka a presťahovaním do Berlína. Pri Rýne, kde sa vinice striedajú s lesmi a na kopcoch trónia romantické hrady, som si zase uvedomil, prečo sa odtiaľto toľkým vládnym úradníkom a politikom do Berlína nechcelo. To, že v močiaroch okolo rieky Spréva nebolo pred dvoma tisíckami rokov po Rimanoch ani vidu, ani slychu, v tom hralo tú najmenšiu rolu.