Hipík z londýnskej City

Tak by sa dal stručne zhodnotiť autor knihy Geraint Anderson. V jeho knihe je všetko, čo má byť v populárnej literatúre. Peniaze, sex, drogy, aj láska sa tam nájde, i keď tej pravej je pomenej. Kniha je napísaná čítavo a pútavo, dej má spád, i keď by som nesúhlasil s názorom recenzenta na obálke, že sa od nej nedá odtrhnúť.  

Anderson v hlavnej dejovej línii opisuje svoje osobné skúsenosti z dvanásťročnej práce v City od svojho nástupu tesne po škole až po dobrovoľný odchod tesne pred vypuknutím finančnej krízy v roku 2008. Okrem toho čitateľa oboznámi s viacerými známymi prípadmi krachov amerických firiem, ako boli Enron, Worldcom, Tyco a iné. Vo vsuvkách sa čitateľ dozvie o fungovaní obchodovania na finančných trhoch. Všetky odborné informácie sú šikovne poprepletané osobnými zážitkami, a tak nenudia. 

Vyštudovaný historik Steve Jones (alter ego autora) sa stane na odporúčanie svojho brata analytikom v jednej z mnohých investičných bánk v londýnskej finančnej štvrti City. Steve sa najskôr podceňuje, neverí si a vie, že analýzam vodohospodárskych podnikov veľmi nerozumie a ani nechce rozumieť, lebo ho to nebaví. Bojí sa, že na to prídu aj jeho šéfovia a vyhodia ho. Veľmi skoro, aj vďaka dobrému šéfovi a tútorovi, sa naučí, ako to v tomto biznise chodí. Pochopí, že nie je dôležité vedieť všetko o fungovaní finančných trhov, robiť dokonalé prepočty či ťažké grafy a tabuľky. Stačí svojimi komentármi – vždy aj s odporúčaniami, či akcie kupovať, alebo predávať – presvedčiť klienta o svojej pravde. Pri presviedčaní sa, samozrejme, nepoužívajú iba odborné argumenty. Vo veľkej konkurencii hrá svoju rolu aj pozývanie klienta na drahé obedy, večere, pitky či do striptízových barov. Treba sa mu venovať aj cez víkendy, chodiť s ním na dostihy, na ragby. Hlavne mu však treba klamať a nahovárať, že ste jeho priateľ. K tomu vám dopomôžu aj pomôcky ako excelovské tabuľky s menami klientových detí a výročí.

Autor výstižne opisuje, že v City pracuje veľa rôznych ľudí rôznej kvality. Jedni sú naozajstní pracanti a kockáči, iní sa snažia utiecť od svojich rodín a ďalší sú flákači či obkecávači. Autor sa stal obkecávačom a bavičom klientov. Ťažko to niesla jeho pečeň a aj nos, keďže si vypracoval závislosť od kokaínu. Do tímu si zobral génia, ktorý mu robil analytické, nie príliš záživné veci a neskôr aj šikovného študenta. Ich cieľom je poraziť konkurenčný analytický tím. Napätie, či sa im to podarí, sa tiahne celou knihou. Nejde len o osobnú prehru, ale aj o stávku za 100-tisíc libier. 

Anderson sa dosť podrobne venuje aj systému ohodnocovania analytikov, ktorý kritizuje ako scestný a vedúci do pekla. Systém totiž podporuje chamtivosť a podvody. Analytik má základný plat, ktorý nie je až taký vysoký, ale každoročne získa na bonusoch niekoľkonásobok svojho platu. Výška bonusov je naviazaná nielen na výkony v práci, ale aj na hodnotenia klientov, ktorých si treba získať, brať ich na párty a opilecké výjazdy. Jones začínal s platom pod 30-tisíc libier ročne a ročným bonusom 14-tisíc libier. Na konci kariéry bral vyše 100-tisíc a bonusy sa blížili k miliónu libier. Steve najprv nechce veriť, že za tak málo práce a vedomostí môže dostávať taký veľký plat. Postupne si na peniaze zvyká a chce stále viac. Zábavné je, keď opisuje každoročné januárové oznamovanie výšky bonusov, ktoré mu vyrážajú dych, ale musí sa tváriť, že je nespokojný, pretože inak by mu nabudúce nedali ešte viac. Samozrejme, pracovať v City znamená mať aj príslušný životný štýl. Peniaze sa musia míňať na drahé autá, obleky, hodinky. Kolegovia sa pozývali na bujaré párty a drahé dovolenky. V City sa pracuje dlho, aj 12 hodín denne, ale či aj tvrdo a efektívne, to Anderson radšej nekomentuje.

Práca Jonesovi zmenila charakter. Naučil sa podvádzať, klamať, začal s drogami. Podrazí obľúbeného šéfa, lebo chce jeho miesto. Stratí svoju priateľku, lebo sa vyspí so svojou kolegyňou. Stratí väčšinu svojich bývalých priateľov. Aj rodina cíti zmenu v jeho správaní, ale drží pri ňom. 

Ale mal pud sebazáchovy, vedel, kedy z nebezpečnej lode vystúpiť. I keď sám sebakriticky priznáva, že pre peniaze zostal v práci, ktorú nemal rád, navyše štyri roky. Ale kto by už odolal neuveriteľným bonusom? Jones neodchádza z finančného sektora iba pre zničujúce pracovné prostredie, ale aj kvôli sebe. Správne tuší, že takýto finančný systém nie je v poriadku a dlho nevydrží. Odchádza práve včas – na jar roku 2008. 

Knižka by bola v poriadku, keby autor nedodal predposlednú kapitolu s názvom Hipík. Tam dáva jasne najavo svoje názory na dnešný kapitalizmus, ktoré čitateľ mohol v priebehu deja iba vytušiť. Anderson prognózuje Zemi ekologickú katastrofu, pretože kapitalizmus ide ruka v ruke s využívaním zdrojov a humpľovaním prírody. Zdravšiu a spravodlivejšiu spoločnosť prinesie podľa neho iba celková zmena systému. Aký systém má na mysli, priamo neprezradil. Iba si povzdychol, že všetky iné alternatívy ku kapitalizmu založenom na voľnom trhu už boli zdiskreditované. Naznačuje, že dobrá voľba by mohol byť spravodlivejší sociálno-ekonomický systém, ktorý sa chystali nastoliť mladí demonštranti v roku 1968. Autor si myslí, že ak jedna časť systému nefunguje a zlyhá (investičné banky a finančný trh), tak celý systém je zlý.  

Rozumnejšie sú jeho argumenty, aby sa finančný trh nejako reguloval. Navrhuje obmedziť obchody založené na dôverných informáciách, daňové úniky či šírenie falošných informácií. Hneď však kontruje názorom, že akékoľvek regulácie nezmiernia priepastné rozdiely medzi chudobnými a bohatými, ktoré sa budú stále zväčšovať. 

Anderson kritizuje, ako správny hipisák, aj konzumnú spoločnosť a veľké korporácie. Varuje, že ak všetci zbohatnú, teda aj Číňania a Indovia, a budú chcieť konzumovať, tak to Zem ekologicky neunesie. To, že milióny ľudí v týchto krajinách bohatnú najmä vďaka kapitalizmu, si nevšíma. 

Na paškál si berie aj nezdravú súťaživosť v City. Ale súťaživosť je prirodzená ľudská povaha, bez ktorej by nebol pokrok. Autor kritizuje aj chamtivosť, ale sám jej podľahne, keď ostane v banke ďalšie štyri roky. Lepšie myšlienky sú tie, že peniaze a šťastie nemusia ísť v ruka v ruke. Na záver sa neubráni ani patetickým vetám, ako napríklad že najdôležitejšia je láska k sebe a k planéte.