Pomocná ruka samospráve

Štátna kasa totiž zíva prázdnotou. Údaje o skutočnom stave verejných financií sa predchádzajúcemu kabinetu darilo úspešne tajiť až do volieb, no napriek tomu sa v odborných kruhoch šepkalo o deficite okolo siedmich percent HDP. Oficiálna misia Medzinárodného menového fondu nedávno deficit pre tento rok odhadla až na 8 percent HDP. Nový minister financií a premiérka už signalizujú, že jeho výraznejšie zoškrtanie v tomto roku je komplikované a sily preto treba sústrediť radšej na prípravu budúcoročného rozpočtu. Časť tohto konzervatívneho postoja pramení z neistoty týkajúcej sa dedičstva zanechaného bývalou vládou, časť je však motivovaná aj politicky. Blížia sa komunálne voľby a samospráva sa pod finančným tlakom spôsobeným krízou prednedávnom vyhrážala novej vláde štrajkom. Vláda si chce zrejme pre tento rok ponechať v rozpočte otvorený priestor na prípadnú kompenzáciu dopadov krízy na komunálne rozpočty, preto sa so znižovaním deficitu neponáhľa za každú cenu.
Výnos dane z príjmov fyzických osôb, ktorá je vo väčšine prípadov hlavnou zložkou príjmov samosprávy, poklesol oproti rovnakému obdobiu minulého roka o tretinu. Výnos tejto dane pritom klesá už od roku 2008 a obrátenie tohto trendu sa očakáva až v roku 2011. Oproti plánom, s ktorými samosprávy počítali pred vypuknutím krízy, sa im príjmy z daní v roku 2010 znížili asi o 40 percent. Kompetencie samosprávy ostali nezmenené, tabuľkové platy vo verejnom sektore rástli a šetrenie si teda ako prvé odniesli pozastavené rozvojové projekty. Mnohé samosprávy však boli nútené pristúpiť k ďaleko razantnejším opatreniam, ktoré bezpochyby primátorom a starostom popularitu pred voľbami neprinesú. Niektoré obce a mestá sa v dôsledku príliš optimistických očakávaní korigovaných krízou dostali na hranu bankrotu a žiadajú vládu, aby zakročila. Vláda, pokiaľ sa rozhodne samospráve pomôcť, má na výber z dvoch možností. Buď zvolí cestu nesystémových jednorazových kompenzácií a poprípade odloží účinnosť niektorých zákonov, ako to robila predchádzajúca vláda, alebo zvolí systémové nástroje a úpravou parametrov fiškálnej decentralizácie umožní samospráve hospodáriť s vyšším objemom prostriedkov aj v budúcnosti. Pri rozhodovaní sa o tom, ktorý z variantov zvoliť, treba brať do úvahy časovo obmedzené trvanie prepadu daňových príjmov, ktoré sa s nárastom zamestnanosti a miezd opätovne dostanú na svoje pôvodné hodnoty. Jednorazové kompenzácie sú vhodnejším nástrojom, keď treba sústrediť dostupné zdroje na zaplátanie diery v štátnom rozpočte, kde sa sústredí väčšina problémov s deficitom. Rizikom nesystémového postupu je, že samospráva sa každým rozhodnutím o odškodnení dostáva stále viac do pozície vazala vlády. Keby miestni volení predstavitelia zakaždým museli prosiť o pomoc úrad vlády či ministerstvo financií, už nemožno hovoriť o samo-, ale iba správe. Systémovým opatrením by bolo posilnenie vlastných daňových príjmov samosprávy. To sa dá realizovať ihneď úpravou sadzieb miestnych daní zo strany samosprávnych orgánov, no na takýto krok chýba miestnym predstaviteľom pred blížiacimi sa voľbami politická odvaha. Druhou možnosťou je zavedenie nových daní a poplatkov, ktoré by napĺňali komunálne pokladne – napríklad spoplatniť parkovanie na obecných komunikáciách či zdaniť developerov za dodatočné zaťaženie verejnej infraštruktúry. Vláda by sa mohla vzdať svojho podielu na výnose dane z príjmu v prospech samosprávy, ale to by už chýbali peniaze v štátnej kase. Vyriešiť by to mohla ďalšia vlna prenosu kompetencií, na čo však hlavne menšie obce nie sú pripravené, najprv treba komunálnu reformu. Najvhodnejšou alternatívou sa teda javí kombinácia oboch prístupov. Na jednej strane by sa vláda pri záchrane samosprávy nemala finančne vyšťaviť, aby mohla znižovať deficit centrálneho rozpočtu, na druhej strane samospráva potrebuje prostriedky nielen na bežné fungovanie, ale aj na svoj cieľavedomý rozvoj.